Roy Haynes 1925–2024

Roy Haynes, sa radí medzi najväčších a najvplyvnejších bubeníkov v histórii jazzu. Počas celej hudobnej kariéry trvajúcej siedem dekád významnou hybnou silou jazzovej hudobnej scény, počnúc érou bebopu sa významne podieľal na vývoji moderného jazzu. Je pozoruhodné, že tak konal bez výrazných zmien svojho štýlu, príznačného osviežujúcou jasnosťou.

Roy Owen Haynes sa narodil 13. marca 1925 v bostonskej štvrti Roxbury ako tretí zo štyroch synov Gusa a Edny (Payne) Haynesových. Roya Haynesa priťahovali bicie už v ranom veku, chodil na hodiny k Herbertovi Wrightovi, ktorý býval na tej istej ulici a bol členom kapely 369th Infantry Hellfighters Jamesa Reesa. Haynes objavil svoj celoživotný vzor v Jo Jonesovi, bubeníkovi Counta Basieho.

Ako teenager pracoval Haynes v Bostone, kde našiel uplatnenie v skupine Luisa Russella, ktorá ho priviedla do New Yorku. V New Yorku sa stal čoskoro žiadaným sidemanom a pravidelne sa zúčastňoval jam sessions, vrátane vystúpení v Minton’s Playhouse v Harleme, ktorý svojou atmosférou dokázal prilákať najviac mladých priaznivcov bebopu. V rokoch 1947 až 1949 spolupracoval s Lesterom Youngom, až kým neprevzal dôležitú úlohu od Maxa Roacha v kvartete Charlieho Parkera.

Rytmické inovácie boli jadrom bebopu a keďže Roy Haynes spolupracoval s Parkerom a Monkom, rýchlo si získal povesť prvotriedneho bopového bubeníka. Len málo hudobníkov spolupracovalo s takým širokým spektrom jazzových legiend ako Haynes. Nahrával s prominentným saxofonistom swingovej éry Lesterom Youngom, ako aj s významným predstaviteľom  súčasného jazzu – gitaristom Patom Methenym. Do jazzovej histórie sa nezabudnuteľne zapísal aj spoluprácou so speváčkou Sarah Vaughan a s niektorými priekopníkmi bebopu, najmä s altsaxofonistom Charliem Parkerom a klaviristami Budom Powellom a Theloniousom Monkom.

Objavil sa na desiatkach albumov, vrátane tých, ktoré patria k jazzovej klasike. Medzi takéto sa ráta aj „Outward Bound“ (1960) Erica Dolphyho, „The Blues and the Abstract Truth“ (1961) Olivera Nelsona, „Focus“ (1962) Stana Getza a  „Now He Sings, Now He Sobs“ (1968) Chicka Coreu. Ako líder nahral Haynes niekoľko vysoko cenených albumov, vrátane „We Three“, nahrávku tria z roku 1958 s klaviristom Phineasom Newbornom Jr. a basistom Paulom Chambersom a „Out of the Afternoon“ z roku 1962 so saxofonistom  Rolandom Kirkom, klaviristom Tommym Flanaganom a basistom Henrym Grimesom. V priebehu rokov bol aj lídrom kapely Hip Ensemble, ktorá sa v 70-tych rokoch zameriavala na funkovejšiu stránku fusion.

Bebop bol vždy len jednou tvárou pána Haynesa, ktorý v roku 1953 začal päťročnú spoluprácu so Sarah Vaughan, čím potvrdil svoju momoriadnu vnímavosť a cit v roli korepetítora. Aj dômyselná hudba, ktorú hral s Monkovým kvartetom v kaviarni Five Spot na Manhattane, zachytená na dvoch albumoch, sa sotva hodila k Haynesovj bebopovej povesti.

Počas 60. rokov 20. storočia zohral Haynes zásadnú úlohu vo vývoji experimentálneho post-bopu. V tomto duchu sa podieľal sa na sérii albumov, vrátane „Now He Sings“ Chicka Coreu – zásadného albumu definujúceho moderné klavírne trio. Z času na čas hral po boku McCoy Tynera v kvartete Johna Coltranea, kde pôsobil ako náhradník za stáleho bubeníka kapely Elvina Jonesa. Jeho najvýznamnejší obrat v Coltraneovej kapele nastal počas Newport Jazz Festivalu v roku 1963.

Haynesov podiel na jazz-rockovom boome sedemdesiatych rokov nebol veľmi významný, hoci hral aj na niekoľkých albumoch vibrafonistu Garyho Burtona, ktoré predznamenali tento hudobný štýl. Albumom The Hip Ensemble z roku 1971 od rovnomennej formácie  si získal mladších fanúšikov, no štýl, ktorý Haynes vo svojich kapelách najviac uprednostňoval, predstavovala harmonicky otvorená verzia post-bopu.

Neskôr sa spojil s oveľa mladšími hudobníkmi, napríklad s trubkárom Royom Hargroveom a basistom Christianom McBrideom. V roku 2000 vydal album „The Roy Haynes Trio“ s klaviristom Danilom Pérezom a basistom Johnom Patituccim. O pár rokov neskôr založil kapelu Fountain of Youth s mladými hráčmi vo veku 20 až 30 rokov. Táto skupina sa objavila aj na jeho poslednom albume „Roy-Alty“, ktorý vyšiel na labeli Dreyfus v roku 2011.

Haynesova hráčska technika inšpirovala mnohých bubeníkov, napríklad Tonyho Williamsa a Jacka DeJohnetta, ktorí sa obaja narodili v 40. rokoch, až po generáciu, ktorá zahŕňa jeho vnuka Marcusa Gilmora (nar. 1986).

Roy Haynes si pestoval záľubu v okázalých autách a oblečení. Svoj prvý automobil, kabriolet Oldsmobile, si kúpil v roku 1950 a bol hrdý na to, že ním uchvátil aj Charlieho Parkera. V roku 1960 bol časopisom Esquire označený za jedného z najlepšie oblečených mužov v Amerike na zozname, na ktorom boli aj Fred Astaire, Cary Grant a Miles Davis.

Na jazzovej scéne bol aktívny aj vo veku, ktorý by mnohí považovali za dôchodkový, koncertoval a nahrával až do svojich osemdesiatich rokov. V roku 2008 robil hlasový záznam pre videohru Grand Theft Auto IV, pričom hral moderátora rozhlasovej stanice, ktorej mottom bolo „Jazz z čias predtým, než sa stal výťahovou hudbou“.

Po Methenyho albume „Question and Answer“ v roku 1990 predstavil Haynes Methenyho na svojom vlastnom albume „Te-Vou!“ po boku basistu McBridea, altsaxofonistu Donalda Harrisona a klaviristu Davida Kikoskiho.

Svoju prvú Grammy získal pred dvanástimi rokmi za účasť na albume McCoya Tynera „Blues for Coltrane“. V roku 2000 sa podelil o svoju druhú cenu Grammy za album „Like Minds“ s Garym Burtonom, Chickom Coreom, Patom Methenym a basistom Daveom Hollandom. V roku 2010 sa Haynes zúčastnil koncerte, ktorý sa konal na jeho počesť v Jazz at Lincoln Centre a v roku 2019 získal ceny za celoživotné dielo od Recording Academy a v roku 2019 od Jazz Foundation of America.

Roy Haynes odišiel do jazzového neba vo veku 99 rokov v utorok 12. novembra 2024 v Nassau County (štát New York). Smutnú informáciu o Haynesovej smrti po krátkej chorobe potvrdila jeho dcéra Leslie Haynes-Gilmore. Okrem dcéry po ňom zostali synovia Craig (bubeník) a Graham (kornetista), osem vnúčat, vrátane Marcusa Gilmora a sedem pravnúčat.

Zdroj: New York Times