JazzFestBrno, Sono Centrum, 17. 9. 2024
Amerického gitaristu Al Di Meolu netreba detailne predstavovať, hudobní fajnšmekri ho poznajú ako priekopníka fusion a hráča s obdivuhodnou technikou. Slávne meno patrí k najväčším ťahákom tohtoročného JazzFestuBrno, dôkazom čoho bol aj vypredaný koncert v Sono Centre. Niet sa veľmi čo čudovať, išlo o jediný Di Meolov tohtoročný verejný koncert v Českej republike, takže naň zavítali nielen záujemci zo širšieho okolia moravskej metropoly.
Názov Al Di Meolovej šnúry The Electric Years naznačil, akú hudbu tentokrát Di Meola brnenskému publiku naservíruje. Na elektrický projekt si museli fanúšikovia niekoľko rokov počkať, pretože v posledných rokoch sa prezentoval hlavne svojou akustickou hudbou, ktorej zasvätil aj svoje posledné albumy. Niekoľko reportáží z takýchto koncertov nájdete aj na našom portáli.
Na rozdiel od minulého, komorne ladeného koncertu v Sono Centre si tento raz Al Di Meola so sebou priviezol početnejšiu kapelu. Pódiu dominovali priehľadné protihlukové steny, oddeľujúce kapelu od Al Di Meolu a od klávesáka Philippa Saissea. Ako mi raz v jednom rozhovore Al Di Meola povedal, dlhodobo trpí na tinnitus (sluchový diskomfort z dôvôdu prílišného hluku), takže protihlukové steny neboli žiadnym rozmarom, ale nutnosťou.
Pred nástupom muzikantov na pódium oznámil manažér kapely, že koncert bude rozdelený na dve časti. Kapela nastúpila s takmer polhodinovým meškaním, no hneď skraja dopriala publiku to, čo od gitarovej legendy očakávalo. Intenzívny elektrifikovaný zvuk nenechal nikoho na pochybách, že v utorok večer uvidí plnohodnotnú fúziu v podaní skúsených muzikantov. Di Meola uchopil pevne do rúk svojho Gibsona a vervou sa pustil do prezentácie toho najlepšieho zo svojho rozsiahleho katalógu.
Prvý set sa niesol v znamení Di Meolových autorských skladieb z albumov Land of the Midnight Sun, Kiss My Axe, Elegant Gypsy, Casino a jednej skladby z obdobia Return to Forever – Beyond the 7th Galaxy. Z novšej tvorby zaznela kompozícia Ava’s Dance z najnovšieho albumu Twentyfour, ktorý vyšiel len pred niekoľkými mesiacmi a ponúka prevažne akustickú hudbu.
Di Meolove skladby sa vyznačujú pozoruhodnou kompozičnou schémou a členitosťou, častými zmenami tempa, či nečakanými zmenami harmónií. Ich neoddeliteľnou súčasťou je výrazná melodická linka, vedená gitarovými sólami. V kombinácii s perfektne zohratou kapelou tak vzniká nezabudnuteľný hudobný zážitok. V prospech zohratosti muzikantov hovorí aj Di Meolova dlhoročná spolupráca s prevažnou väčšinou členov kapely, až na jednu výnimku – basgitaristu Davea Lowreya, pre ktorého bol brnenský koncert prvým verejným vystúpením s Di Meolovou kapelou.
Služobne najstarší člen, klávesák Philippe Saisse exceloval v sólach, zohratá rytmika bubeníka Richieho Moralesa a perkusionistu Gumbiho Ortiza sa predviedla v plnej paráde v strhujúcom, exoticky znejúcom duete v skladbe Flight Over Rio. Ortizove naturalistické rytmické výkriky a duel s Moralesom chvíľami pripomínali duet Manola Bardenu s Alexom Acuñom na albume Heavy Weather legendárnej kapely Weather Report.
Hoci počas hrania pôsobí Di Meola veľmi sústredene a vážne, v jednom z príhovorov zasvätil humorne ladeným príbehom publikum do začiatkov v Coreovej kapele Return to Forever. Počas celého koncertu sme mohli na veľkej projekčnej ploche sledovať fotky z Di Meolovej pestrej hudobnej kariéry, ako aj niekoľko záberov z rodinného albumu.
Po krátkej prestávke začal Di Meola druhý set, v ktorom sa prvú polhodinu oddával výhradne akustickej hudbe. Komorne ladenými skladbami odohranými na španielskej gitare pripomenul svoje dva albumy s beatlesovskou tematikou. Nádherne zaranžovaná Strawberry Fields Forever či Norwegian Wood stáli za to. Niekoľkorát sa k nemu pridal na cajone Morales a Ortiz.
Ako veľmi som sa mýlil, keď som čakal, že druhý set bude výhradne akustický. Po akustických kompozíciách nastúpila znovu v plnom počte celá kapela a skladbou Egyptian Danza nekompromisne pokračovala v elektrickej paľbe. Dostalo sa znovu na staršie Di Meolove albumy, hlavne Casino a Elegant Gypsy. V Señor Mouse vystúpil spoza zvukovej zásteny basista Lowrey, aby v duu s Di Meolom predviedol basgitarové sólo. Premiéru pred plnou sálou zvládol na výbornú.
Meolove gitarové sóla nestratili ani rokmi na svojom čare. Čerstvý sedemdesiatnik udivoval rýchlosťou, akou jeho prsty suverénne chrlili tóny v zmysluplných postupoch. V kombinácii gitarových sól s kongami a ostatnou rytmikou som mal chvíľami pocit, že počujem Carlosa Santanu v špičkovej forme. V niekoľkých skladbách dal Di Meola pohov gitare a pridal sa k rytmickej sekcii hrou na dve malé kongá. Di Meola je v perkusných nástrojoch zbehlý, na najnovšom albume si nahral takmer všetky perkusie sám.
Po viac než dvoch hodinách hrania si nadšené publikum vypýtalo prídavok. Kapela dopriala publiku skladbu Race With Devil On Spanish Highway. Ďalší deň vyrazil gitarový mág na inú diaľnicu – D1, aby v Prahe odohral dva privátne koncerty.
Setlist:
The Wizard (Land of the Midnight Sun 1976) / One Night Last June (Kiss My Axe 1991) /Flight Over Rio (Elegant Gypsy 1977) /Beyond the 7th Galaxy (RTF Where Have I Known You Before 1974) /Ava’s Dance (Twentyfour) /Dark Eye Tango (Casino 1977) /Casino (Casino 1977) /Egyptian Danza (Casino 1977) /Senor Mouse (Casino 1977) – Corea / Elegant Gypsy Suite (Elegant Gypsy 1977) / Midnight Tango (Elegant Gypsy 1977) / Pharoah Kings (RTF Where Have I Known You Before 1974) / Race With Devil On Spanish Highway (Elegant Gypsy 1977)
Galéria: foto a video Michal Sýkora
Velmi dobře napsaný report (recenze) z koncertu v SONO centru. Sám jsem se ho zúčastnil a moje pocity a dojmy z autorem jsou téměř identické. Drobná připomínka. mám pocit, že Gumbo Ortiz je služebně starší (?!). Na koncertním záznamu z haly Palladium v New Yorku Ortiz exceluje už tehdy exceluje s jinou sestavou… Ale to zase není tak podstatné. Jak už jsem zmínil v mé minirecenzi na FB, ale i na rozsáhlejší do hudebního magazínu, pro mě je vystoupení Al Di Meoly v Brně Koncertem roku!
Díky za poznámku, ak mám v texte nepresnosť, ospravedlňujem sa. Večer pred koncertom som robil rozhovor s Al Di Meolom, povedal niečo aj k zostave kapely, ale až tak detailne chronologicky sme to neriešili. Rozhovor som nerobil pre Jazzport, vyjde v inom médiu. Jo, koncert bol super, viacerí moji známi boli z neho mimoriadne nadšení.
Takto mi k brnenskej zostave povedal v rozhovore: „Philippa Saissea jsem představil hudebnímu světu když mu bylo dvacet let, hrál v mé první kapele už v roce 1978. Je skvělé mít staré spoluhráče znovu ve skupině. Gumbi Ortiz se mnou hraje už více než pětatřicet let. Richie Morales je veterán, jeden z nejlepších fusion bubeníků, ale tento repertoár ještě se mnou nehrál, zaskakuje za jiného bubeníka. Nejnovějším členem kapely je náš basista Dave Lowery, který s námi dnes hraje první koncert.“
Možno trochu neskôr, ale dovoľte mi zareagovať na úvodný komentár.
Bol som na tom koncerte. Neviem, kto sedel za mixpultom (ja som sedel asi o dva rady presne v strede za ním a počul som, ako pred začiatkom koncertu vravel niekomu vedľa čosi v americkej angličtine), ale výsledný zvuk sa s tým, ktorý som pred rokom, t.j. 4. mája 2023 presne tu v Sono music clube zažil na koncerte Protocol V Simona Phillipsa, nedá porovnať.
Bolo mi divné, prečo zvukár „nezvučí“ na legendárnom mixpulte Neve 5088 (analóg, 48 vstupov – nedostižný zvuk!!!), ale na digitálnom, čo by však nebol až taký zásadný problém. Inou vecou je pomerová mixáž, t.j., ako dobre počujeme vo výslednom zvuku jednotlivé nástroje. Napriek tomu, že som sedel v strede (teda nie na kraji miestnosti), som napr., iba videl ale nie počul hru bubeníka najmä na ride činel. Stačilo by trochu pridať ľavý overhead mikrofón a bolo by po probléme. Skoro to isté platilo aj o malom bubne (snare). Ja nehovorím, že má prehlušiť ostatné nástroje, ale v takomto štýle hudby má poslucháč počuť aj nuansy hry, najmä na snare…mimochodom, nebol to iba môj osobný pocit. Pritom všetky ostatné nástroje boli (a aj perkusie) už v poriadku a dobre ozvučené. Problém je podľa mňa len a len v ponímaní toho, ako má znieť kapela ako celok na koncerte…
Inak môj dojem z výkonu maestra Di Meolu aj jeho kolegov je veľmi dobrý. Som rád, že som ho po rokoch znova videl v akcii…
Áno, Richie Morales skutočne iba zaskakoval a tak to bohužiaľ aj vyzeralo. Miestami veľká neistota… Viacerí účastníci sme sa krátko po koncerte zhodli na tom, že to bolo až príliš okaté. Miestami tento bubeník vôbec netušil, čo má hrať, keďže sa v skladbách, ktoré nepozná, strácal. Objektívne asi na to nemal čas. Dokážem pochopiť, v akej nepríjemnej situácii sa asi mohol cítiť. Nebyť perkusionistu Gumbiho Ortiza, ktorý robil možné i nemožné, aby včas bubeníkovi naznačoval, napr., že „teraz ide stopka, teraz akcent, teraz zmena tempa“ atď. atď., tak sa rytmika rozsype. Takže, prosím vás, nehovorme o „zohratej rytmike bubeníka Richieho Moralesa a perkusionistu Gumbiho Ortiza“. Ach, keby tu tak bol Lenny White…
Na margo protihlukových stien: Tie nikdy nie sú rozmarom, ale užitočnou pomôckou, ak treba zabrániť (okrem iného) neželaným presluchom-najmä bicej súpravy a v tomto prípade aj súpravy perkusií. Aj zvukárovi to pomáha pri ozvučovaní.
Tinnitus Al Di Meolu chápem, sám som sa s ním musel naučil žiť. Lekárska veda v tomto smere stále nedokáže spoľahlivo a jednoznačne určiť príčinu a ani spoľahlivú metódu liečby tinnitu. Je zbytočné trápiť sa ním, lepšie je naučiť sa ho mentálne ignorovať-odfiltrovať. To nemá byť rada, je to len moja osobná skúsenosť s tinnitom. Sám už mnoho rokov cvičím a hrám na bicích jedine so slúchadlami (Vic Firth), do ktorých si namixujem vo vhodných pomeroch, celú kapelu a chránim si tak svoj sluch, najmä pred hlasným a ostrým zvukom činelov.