John Scofield, Echoes of JazzFestBrno, Sono Centrum, 2.11.2016
O koncertoch legendárneho amerického gitaristu Johna Scofielda (64r) platí vždy to, že sú garanciou zážitku hodného jazzovej extraligy. Rôznorodosť Scofieldových projektov nepozná hraníc, stačí si vybrať taký, aký vám najviac vyhovuje. Osobne preferujem jeho progresívny Überjam. Rád si pozriem aj tie ostatné, keďže tento renomovaný gitarista dokáže vždy sofistikovane namiešať rôznorodé hudobné esencie. Tentokrát bola ponuka jasne deklarovaná – promo k novému Scofieldovmu albumu ‘Country for Old Men‘, ktorý vyšiel pred dvomi mesiacmi ako pocta americkému najtradičnejšiemu hudobnému žánru – country & western. Od roku 2005 je to prvý Scofieldov album obsahujúci kompletne prevzaté skladby.
Do štúdia, rovnako ako na turné, si Scofield vybral svojich dlhoročných spoluhráčov. Legendou v zostave je aj basgitarista a skladateľ Steve Swallow (76), ktorý v 70-tych rokoch minulého storočia zavesil svoj kontrabas na klinec a zostal verný už len basgitare. Scofield uviedol Swallowa na pódium pri predstavovaní kapely ako ‘národný poklad‘. Ďalších dvoch členov skupiny, klaviristu/hammondistu Larryho Goldingsa (48) s bubeníka Billa Stewarta (50) netreba bližšie predstavovať. S gitaristom Petrom Bernsteinom hrali spolu v triu na JazzFeste Brno pred tromi rokmi.
Pre mnohých Scofieldových fanúšikov, tak ako aj pre hudobných kritikov, bol country album dosť veľkým prekvapením. John Scofield by však nebol prvým jazzmanom, ktorý koketuje so žánrom country (spomeniem aspoň Billa Frisella). Doposiaľ sa mi nepodarilo dopátrať po informáciách o vzťahu jednotlivých hráčov ku country a westernu. Priznám sa, že vzhľadom na svoju neprekonateľnú nedôveru voči country som i k novému albumu Johna Scofielda pristupoval rezervovane. Počúvať som ho dokola niekoľkokrát, aby som sa od svojej zaujatosti dokázal aspoň trochu odosobniť. Vytrvalosť nakoniec zvíťazila a tak som si po dostatočnej príprave išiel vypočuť Scofieldovu kovbojskú odyseu naživo.
Prvou skladbou bola typicky ťahavá countryovka ‘Mr.Fool‘ od autorov Georga Jonesa/Darrelal Edwardas/Herbieho Treecea. Priehľadnú melodickú linku a jednoduchý rytmus pôvodnej verzie s nadhľadom úspešne zachraňovali všetci hráči kvarteta. Už v prvej skladbe bolo cítiť, že lídrom sa stane Joh Scofield so svojou gitarou a Larry Goldings s klavírom a hammondom. Priznávam, že úvodná skladba ma veľmi nenadchla zato do svižnej ‘Gambler’ od Kennyho Rogersa sa pustila skupina s väčším apetítom. John Scofield v závere skladby zarecitoval aj úryvok Rogersovho textu.
Časť textu citoval aj pred ďalšou skladbou ‘Girl I Used to Know’ od Georga Jonesa. Hoci sa skladba radí k typickým uťahaným countryovkám, práve jednoduchosť pôvodnej verzie sa stala živnou pôdou pre vystavanie atraktívnych zvukovo farebných plôch. Scofield menil počas piesní niekoľkokrát zvuky jedinej gitary, ktorú používal celý večer. Jej tóny sa niekedy len opatrne plížili, vyvierali kdesi z hlbín, inokedy zas staccato, s rytmickou presnosťou divoko poskakovali a s neomylnou presnosťou zapadali do rytmicky dokonalých Goldingsových úderov do klaviatúry. Rovnako s citom sa pohrávali aj ostatní hráči s dynamikou, konečne sa dostalo aj na Swallowove decentné basgitarové sólo (akustická basgitara) a Goldingsovu pestrú paletu zvukov hammondiek. Ďalšou skladbou, hitom ikonickej country hviezdy Dolly Parton „Jolene“ z roku 1973 unikla kapela zo žánrového zajatia pôvodnej kompozície a premenila ju na jazzový jam s nádherným Goldingsovým klavírnym sólom.
Larry Goldings striedal počas koncertu Hammond B3 s klavírom, pričom nadšenie publika vyvolávali predovšetkým hammondové sóla v neustále sa meniacej farbe a dynamike. Dialóg hammondu so Scofieldovou gitarou bola pre mňa najväčším zážitkom večera.
V poslednej tretine odznela „I’m So Lonesome I Could Cry“ od Hanka Williamsa. Na Scofieldovom albume patrí k skladbám s najzazzovejším drivom, aj vďaka Swallowovej “kráčajúcej” basgitare a Goldingsovmu exkluzívnemu hammondovému sólu. Country štýl pripomínala kompozícia len v závere, a to typickým gitarovým sólom.
Jednou z najpútavejších skladieb Scofieldovho playlistu bola úprava piesne kanadskej speváčky Shanie Twain a J.R.Langa – „You’re Still the One“. Skladba bola speváčkiným prvým hitom, ktorým prerazila do Hot 100 časopisu Billboard. Už samotná pôvodná verzia je veľmi “počúvateľná”, neprekypuje typickými črtami klasického, ‘hardcorového’ country. Aj bez výrazných aranžérskych zásahov do originálu by v podaní zohratých jazzmanov išlo o pozoruhodnú skladbu, virtuozita Scofieldovho kvarteta však posunula pieseň o stupienok vyššie.
Niet pochýb o tom, že Scofield aj napriek country repertoáru nadchol Sono Centrum. Kapela pridávala gospelovú ‘Wayfaring Stranger’, s Goldingsovym krásnym, melancholickým klavírnym úvodom. Naň plynule nadviazal John Scofield prenikavým jazzovo-bluesovým sólom. V tejto záverečnej skladbe sa s publikom rozlúčili svojimi sólami aj Swallow so Stewartom.
Na záver možno pozitívne skonštatovať, že Scofieldov koncertný country výlet (či skôr úlet) dopadol nad moje očakávania. Ako sa hovorí, nie je ľahko z vody víno spraviť, no kvartetu Johna Scofielda sa to tentokrát naozaj podarilo. Projekt Country for Old Men presahuje v živom prevedení štúdiovú nahrávku minimálne o jednu triedu.
Mr Fool/The Gambler/Just A Girl I Used To Know/Jolene/Together/Wabash/I’m So Lonesome I Could Cry/You’re Still the One/Wildwood Flower/Wayfaring Stranger