Džezáky vstúpili do druhej päťdesiatky. Reportáž z Bratislavských jazzových dní 2026

BJD, 23.-25. 10. 2026, Incheba

Džezáky sa preklopili do druhej päťdesiatky, čo môže byť pádny dôvod na oslavu. Tento míľnik možno zároveň chápať aj ako výzvu na zostavenie atraktívneho festivalového programu. O jeho kvalite sme sa išli presvedčiť na vlastné oči, teda skôr na vlastné uši. Tak ako po niekoľko minulých rokov, znovu oceňujeme, že všetky festivalové koncerty sa konajú na jednom pódiu v jednej sále. Presný čas konania koncertov jednotlivých kapiel bol dostupný na detailnom rozpise, ktorý určoval minutáž pre každú kapelu. Zážitky z trojdňového festivalu vám prinášame v tomto reporte.

PIATOK

Headmovers

Prvá kapela, víťazi Pódia mladých talentov, ponúkla kultivovanú autorskú hudbu s anglickými textami (až na jednu výnimku so slovenským textom) v štýle neo-soulu. Speváčka Dominika Zdražilová spievala s citom a intonačne presne, nijak zbytočne nevyčnievala z kapely. Vychutnal som si saxofónové sóla Stanislava Baranca a hlavne krásne basgitarové sóla Michala Šelepa, ktoré spestrili v miernom tempe plynúce trochu jednotvárne skladby.

Charlie Hunter Trio

Skladateľa, producenta a gitaristu Charlieho Huntera som zatiaľ videl len v sprievodnej kapele Kurta Ellinga, bol som teda zvedavý na jeho vlastnú kapelu a autorskú tvorbu. Pre Huntera je typická hra na hybridnú gitaru, vďaka ktorej dokáže hrať súčasne basové linky a sprievodnú gitaru. Jeho štýl plynule prepája prvky jazzu, funku, blues a rocku a vytvára jedinečný zvuk, ktorým si získal publikum po celom svete.

Trio začalo niekoľkými svižnými skladbami v podobnom tempe s podobným groovom. Potom prišlo na rad blues, ktoré zmenilo atmosféru a charakter ďalších skladieb večera. Náhle som mal pocit väčšej rôznorodosti a pestrejšej dynamiky. Vďaka špeciálnej gitare bola Hunterova hra zvukovo širokospektrálna. Kapelu to na pódiu naozaj bavilo, saxofónové sólo za pomoci zvukových efektov bolo čerešničkou na torte.

Francúzska tancovačka s Caravan Palace

Headliner avizovaný ako zástupca electroswingu vo mne apriori vzbudil obavy, nakoľko electroswing nie je zrovna moja šálka kávy. Nemal som teda žiadne prehnané očakávania. Že pôjde o šou, napovedal veľký svetelný panel na zadnej stene pódia. Už pri prvých tónoch zaplnila rozjarená francúzska partia pódium nespútanou kinetickou energiou. Rytmicky jednoduchšiu hudbu zachraňovala dychová sekcia na čele s barytónovým saxofónom. Podchvíľou spomedzi tanečných rytmov bázlivo zaznel vibrafón.

Speváčka Zoé Colotis spolu s dvomi tanečníčkami v šortkách rozvášnili dav pod pódiom, no medzi kapelou a mnou nepreskočila iskra a za tanečných rytmov som sa po dvadsiatich minútach vytratil zo sály. Prvý festivalový deň som mal úspešne za sebou.

SOBOTA

Eugen Vizváry Group

Druhý večer otvorila kapela známeho slovenského skladateľa a klaviristu Eugena Vizváryho. Vizváry postavil setlist zo svojich starších skladieb, ktoré zazneli v novo šate v podaní súčasnej zostavy. Štýlová fúzia mi chvíľami farbou zvuku pripomínala soft verziu Fermaty, o čo sa postaral popri klávesoch aj fínsky gitarista Johannes Granroth. Granrothove sóla ma bavili, rovnako ako Valihorove bicie.

Anita Soul odspievala dve skladby – pri prvej s brazílskym nádychom som mal pocit, že Anita Soul potrebuje ešte chvíľu na to, aby sa dosiahla prevádzkovú teplotu. Druhá pieseň – Nádej jej sadla oveľa viac. Precítený spev nepostrádal ľahkosť a pozitívnu iskru. K basovému sólu sa neskôr dostal aj mladučký, talentovaný Áron Hodek. Čakal som, že dostane viac priestoru no nestalo sa, každopádne, zverenú basovú linku hravo zvládol.

Kubánska energia roztancovala sálu

Kubánska čelistka, speváčka a skladateľka Ana Carla Maza sa zhostila úlohy co-headlinerky druhého večera. Ana Carla Maza prišla predstaviť svoj najnovší projekt ALAMAR. Temperamentná, usmievavá Kubánka priniesla do Bratislavy zmes latina a klasickej hudby, s ľahkými náznakmi jazzových prvkov. Koncert sa začal tklivou hrou na violončelo, s podporou perkusií a bicích. Pri vlnivých pohyboch frontmanky netrvalo dlho a o chvíľu doslova behala po pódiu s violončelom, na ktoré z času na čas zahrala, inokedy zas predstavovalo len akúsi efektnú rekvizitu.

Priznám sa, že na pódiách som videl už aj lepšie čelistky, no energiu, akú so sebou priniesla Ana Carla Maza nemala žiadna z nich. Každopádne sme videli niekoľko kvalitných kubánskych skladieb s trúbkovými sólami Rasiela Aldamu. Celkový dojem umocňoval strhujúci, chvíľami trochu preexponovaný prejav Any Carla Mazy. Na záver svojej šou vyzvala Ana Carla na pódium tancuchtivé publikum. V spolupráci s nadšenými tanečníkmi sa pódium premenilo na karnevalovú oslavu radosti. Celkovo hodnotím kombináciu vizuálu a hudobnej produkcie Any Carla Mazy veľmi pozitívne, publikum sa bavilo a tancovalo a práve o tom to niekedy je (už bežne aj na jazzových festivaloch). Odporúčame pozrieť na naše video z koncertu.

Basová bohyňa excelovala

Pre niekoho bola kubánska šou vrcholom večera, náročnejším poslucháčom však bolo jasné, že vystúpenie Any Carla Mazy bolo len neškodnou predohrou. Na trpezlivých divákov čakalo vystúpenie tridsaťročnej indickej basgitaristky, speváčky, skladateľky a aranžérky Mohini Dey. Exoticky nastajlovaná basistka prišla do Bratislavy po polroku od svojho prvého vystúpenia na Jarných Jazzákoch. Mohini si so sebou priviezla okrem troch basgitár aj svoju nadupanú kapelu, ktorá hneď z kraja spustila smršť dravej fusion.

Okrem virtuóznej Mohini kraľoval pódiu famózny altový saxofonista Jonathan Mones. Energický bubeník Marco Cirigliano nezaostával za kolegami, predviedol perfektný výkon a skvelú fyzickú kondíciu. Niekto by mohol namietať, že koncert bol len samoúčelnou exhibíciou a chrlením basových tónov postrádajúcich ľudské teplo. Ja som bol s vystúpením Mohini Dey maximálne spokojný, okrem virtuóznej technicky som ocenil aj jej vlastné kompozície nepostrádajúce melodickú linku, či variabilnú zvukovú charakteristiku basgitár (a afektov). Na YouTube máme dve videá, vrátane parádneho dvanásťminútového basového sóla.

NEDEĽA

Chalani z Berklee zamiešali karty

Tretí večer otvorila partia bývalých absolventov Berklee College of Music sústredená okolo slovensko-talianskeho bubeníka Mattiu Müllera v projekte Mattia Müller Laser Sights. Kvartetu to spolu perfektne šľapalo, mioriadny výkon podal trubkár Noah Allen, pekné basgitarové solo strihol izraelský basista Joav Ganor a tiež kapelník Mattia Müller, ktorého moderný štýl hry na bicie nepostrádal drive a pulzujúcu energiu.

Mattia pozval na pódium aj klaviristu Eugena Vizváryho, s ktorým už majú v minulosti spolu niečo odohrané. Autorská hudba a hráčske nasadenie kvarteta boli pre mňa asi najväčším prekvapením celých džezákov.

Americká kvalita

Chicagský vibrafonista Joel Ross začínal ako bubeník v kostole, kde pôsobil jeho otec. Neskôr sa presťahoval do New Yorku, kde sa vypracoval na profesionálneho muzikanta so zmluvou uzavretou s legendárnym vydavateľstvom Blue Note. Na džezáky pricestoval so svojim kvintetom. Rossova hra na vibrafóne sa vyznačuje používaním dvoch paličiek namiesto štryroch, ako býva zvykom u väčšiny vibrafonistov.

Rossova hudba siaha od straight ahead jazzu cez bluesový gospel až po avantgardu. Perfektne nazvučený vibrafón dal vyniknúť Rossovým strhujúcim sólam, ktoré dopĺňal na altovom saxofóne Devin Daniels. V baladickej skladbe dostala sólový priestor aj Kanoa Mendenhall, pôvodom japonská kontrabasistka etablovaná v New Yorku. I keď kapela pôsobila na pohľad trochu odmerane, jej hudba zahriala na srdci každého milovníka moderného jazzu.

Nezabudnuteľný Ibrahim Maalouf

Netajím sa tým, že Ibrahim Maalouf, pôvodom libanonský skladateľ a trubkár, viacnásobný nositeľ prestížnych hudobných ocenení, bol mojim hlavným favoritom festivalu. Program s ktorým prišiel do Bratislavy som už videl pred tromi rokmi v Brne (report tu). Nečakal som teda žiadne prevratné zmeny, ale overenú kvalitu. Ibrahimove koncerty sú vždy nezabudnuteľným zážitkom. V posledných rokoch hrá na šnúrach hlavne hudbu z albumu Trumpets Of Michel-Ange (Michelangelo). V tejto zostave, s kľudom môžeme použiť výraz orchester, hrá na dychy šesť trúbkárov (plus Ibrahim) a jeden saxofonista.

Hneď z kraja vyzval Maalouf publikum do tanca, takže tí, čo zostali sedieť, sa dobrovoľne pripravili o zásadnú časť zážitku. Chytľavé melódie, trúbkové unisona a do toho Ibrahimove sóla a nákazlivá energia. Krásna dlhonohá tanečnica Hafsatou Saindou predviedla v troch vstupoch nezbudnuteľné exotické tance. Ibrahim sa rozrozprával, vypočuli sme si jeho príbeh, ako aj a pozvanie na chystaný mega koncert v Paríži. S neuveriteľnou ľahkosťou dokáže svojou charizmou ovládať publikum, rozospievať a roztancovať sálu. Nemožno opomenúť vynikajúceho rumunského saxofonistu Mihaia Pirvana.

Orchester šľapal ako dobre namazaný stroj, spomalil len vtedy, keď Ibrahim Maalouf so svojim dlhoročným súputníkom, gitaristom Francoisom Delaportem spustil staršiu baladickú True Sorry z vynikajúceho albumu Illusions. Uznávam, že ortodoxní jazzmani v sále si pri záverečnom koncerte neprišli na svoje, no z emócií a pozitívnej energie, ktorú zasial fenomén menom Ibrahim Maaouf medzi ľudí, budú ešte mnohí z nás dlho čerpať. Tento zážitok sa nedá opísať, čiastočne ho dokáže priblížiť naše video z koncertu, ktoré nájdete v odkaze pod textom.