JazzFestBrno, Cabaret des Péchés, 15. 4. 2025
Rodák z Buenos Aires, svetovo uznávaný gitarista Dominic Miller sa preslávil už ako dlhoročný gitarista fenomenálneho Stinga. Na jeho produkcii sa podieľa nielen ako gitarista, ale aj ako spoluautor hudby a aranžér. Veď kto by nepoznal slávnu skladbu Shape of My Heart?
Popri intenzívnom hraní so Stingom sa Dominicovi Millerovi darí úspešne rozvíjať sólovú kariéru. V Brne sme ho mohli vidieť napríklad v roku 2018 na koncerte jeho tria (report nájdete tu). Osobne som mal možnosť vidieť Dominica Millera šesťkrát v Stingovej kapele a raz v duu (s basistom Pinom Paladinom) a triu a tak súčasná Millerova zostava vo mne vzbudzovala dosť vysoké očakávania. V roku 2023 vyšiel Dominicovi Millerovi v ikonickom vydavateľstve ECM album Vagabond a tak sa dalo očakávať, že okrem iného zaznejú aj skladby z tohto albumu.
Kapela nastúpila na pódium vypredaného klubu v jednotnom, čiernom outfite, Dominic Miller v čiernom „merchovom“ tričku s logom JazzFestuBrno. Preventívne oznámil publiku, že na jazzovom festivale si môže dovoliť hrať bez setlistu a naznačil, že prípadné kiksy by mohlo publikum s pochopením tolerovať. Uvoľnene pôsobiaca kapela začala v miernom tempe, zahrievacou, staršou skladbou When I Close My Eyes z albumu Second Nature (1999). Krásne nazvučená španielka (s nylonovými strunami) svojim typicky millerovským zvukom bola pohladením na duši. Millerovi spoluhráči hneď od začiatku spoľahlivo plnili rolu rovnocenných hráčov. Z balád z Millerovej autorskej dielne na obzvlášť nadchla nádherná Still zo staršieho albumu November. V podaní kvarteta naozaj stála za to.
Loyalitu k Stingovi deklaroval Dominic Miller baladickými skladbami, vrátane slávnych Shape of My Heart, Saint Agnes And The Burning Train a Fragile s krásnym klavírnym sólom Mikea Lindupa a basgitarovým sóličkom Nicolasa Fiszmana. Záver skladby okorenil Dominic opatrným, menej výrazným spevom. Zo Stingovho katalógu zaznela aj pozoruhodná úprava nadupanej Bring on the Night, titulnej skladby rovnomenného Stingovho koncertného albumu, ktorý nahral v polovici 80. rokov s špičkovými hráčmi (napr. Darryl Jones, Kenny Kirkland, Branford Marsalis, Omar Hakim). Ak tento album náhodou nepoznáte, vrelo odporúčam.
Po prvej štvrťhodine som zistil, že tento koncert si z doterajších Dominicových koncertov užívam najviac, okrem iného aj vďaka formátu kvarteta a prítomnosti klavíra, ktorý som na predošlých Dominicových koncertoch dua a tria postrádal.
Dominic Miller, ovplyvnený Stingovým zmyslom pre harmóniu a skladaním hudby pomenoval svoju tvorbu ako pesničky bez textov. A ja len dodávam, že autorské skladby, ktoré počas večera predviedol, jeho tvrdenie jednoznačne potvrdili. V Dominicovej hudbe nie je núdza o silné melodické témy, ale ani o strhujúce groovy, o ktoré sa v utorok večer postaral hlavne basgitarista Nicolas Fiszman so svojou päťstrunovou basgitarou. Mike Lindup, popri hraní na klavír a klávesy spieval sólové party, napríklad v Something About You z čias jeho pôsobenia v kapele Level 42. Civilný vokálny prejav potešil, suverénny falzet vo výškach milo prekvapil.
Počas celého večera sme si vychutnávali skvostný zvuk Dominicovej gitary i napriek tomu, že celý koncert odohral na jedinej španielke s nylonovými strunami (druhej španielky s kovovými strunami sa ani nedotkol).
Nemožno nespomenúť bubeníka Ziva Ravitza, ktorý predviedol pozoruhodný výkon. Či už išlo o tichšie pasáže, alebo dynamicky strhujúce party, jeho dravé sóla a plné nasadenie v skladbách s jazz-rockovým drivom vyvolávali extatické reakcie publika.
Atmosféru umocňovala uvoľnená nálada na pódiu, spontánna komunikácia muzikantov a vtipné príhovory Dominica Millera. Na aktívne zapojenie publika zvolila kapela svojsky prearanžované covery, napríklad The Winner Takes It All s krásnym gitarovým introm, alebo Stayin Alive od Bee Gees. To už nebolo treba vyzývať publikum k spolupráci, s kapelou spievala celá sála. Po dvoch prídavkoch a dlhom standing ovation bola radosť pozorovať spokojných hudobníkov a šťastím rozžiarené pohľady publika.
Podobné emócie sme zažívali pred týždňom v tej istej sále na koncerte Adama Ben Ezru. Oba veľmi úspešné koncerty JazzFestuBrno sú dôkazom, že i keď interpretov nemožno jednoznačne dramaturgicky zaradiť do striktne jazzového „šuplíku“, kvalitná hudba si vždy nájde svojich poslucháčov.
Video:
Galéria:
