Cabaret des Péchés, 25. 11. 2024
O talente britského klaviristu a skladateľa Neila Cowleyho, hudobníka s klasickým hudobným vzdelaním, svedčí napríklad to, že už vo svojich jedenástich rokoch odohral Šostakovičov Klavírny koncert č. 2. V dospelosti sa hľadal v labyrinite iných hudobných žánrov a po niekoľkoročnom hraní v projektoch iných muzikantov sa v roku 2006 postavil na vlastné nohy. Založil svoje vlastné trio, ktorému sa darilo hneď od začiatku. Tešilo sa z úspechu u hudobných kritikov, každé dva roky vydávalo album, až kým si v roku 2018 trojica dopriala dlhšiu pauzu.
Ako podotkol Neil Cowley v jednom z príhovorov na premiérovom koncerte tria v brnenskom Cabarete des Péchés, koncert je po siedmich rokoch prvým zahraničným vystúpením kapely a zároveň posledným v tomto roku. Práve pred siedmimi rokmi si dala kapela dlhšiu pauzu v ktorej sa Cowley venoval svojej vlastnej tvorbe a koketovaniu s elektronikou.
Trio sa vrátilo po rokoch k svojmu pôvodnému zvuku, súčasnému jazzu alebo post-jazzu (vyberte si čo sa vám hodí viac), šmrncnutému ambientom a popom. O hráčskom prístupe v triu hovorí Cowley ako o kolektívnej improvizácii, ktorá sa zakladá na dynamickom rozsahu.
V Cowleyho hudbe netreba hľadať príliš komplikované kompozičné schémy, či zabehnuté jazzové postupy a harmónie, pretože on sám sa k odkazu jazzovej tradície veľmi nehlási. V staršom rozhovore nám povedal:
„Je pravda, že na prvý pohľad pôsobíme ako jazzová kapela, dokonca máme trio aj v názve. Naša hudba však čerpá z viacerých zdrojov – z klasickej a soulovej hudby, funku, acid jazzu, house, garage, downtempa. Toto všetko sa v nej zmiešava. Naša skupina je postavená predovšetkým na kolektívnej energii, podobnej, aká je príznačná pre tanečnú hudbu. Nie je v nej dostatok priestoru na sólovanie. Viete, mne pripadajú sóla vo všeobecnosti nudné. Mám ich rád vo fusion hudbe 70-tych rokov, ale nie v tejto kapele.“
Do Brna prišlo trio predstaviť okrem iného aj hudbu z najnovšieho albumu Entity. V Cowleyho ponímaní predstavuje pojem entita organizovaný celok, ktorého identita je oddelená od individuálnych entít jej členov. V deväťdesiatminútovom sete odznelo dvanásť starších a šesť nových kompozícií, minutážou pripomínajúcich skladby vhodné pre bežné rozhlasové stanice. Krátku stopáž však dokáže trojica muzikantov dokonale zužitkovať. Na pódiu robili Cowleymu spoločnosť kontrabasista Rex Horan a bubeník Evan Jenkins. Dlhoročná spolupráca troch muzikantov sa prejavila v dokonalej zomknutosti, súhre a hlbokom porozumení.
Cowley sa predstavil nielen kľudným rozohrávaním pomalých melodických motívov, ale aj divokou klavírnou jazdou, počas ktorej ho dvíhalo zo stoličky. Horanov kontrabas hladil dušu, exceloval hlavne v pomalých pasážach, kde plným tónom dokonale dotváral harmónie. Bubeník Evan Jenkins nás presvedčil, že nezáleží na tom, či má v rukách bežné alebo tympanové bubenícke paličky, s obomi dokáže narábať rovnako majstrovsky.
Cowley používa minimalistické prístupy, jeho kompozície sa často vyznačujú silnými melódiami, hypnotickou opakovateľnosťou hlavného motívu, ktorý postupne naberá na intenzite a často exploduje do strhujúcej divokej jazdy. A boli to práve výrazné groovy a priam rocková dravosť, ktoré vyvolávali búrlivé reakcie publika. Po dvoch prídavkoch bolo všetkým jasné, že Cowley nemohol spraviť nič užitočnejšie, ako svoje trio po rokoch reinkarnovať. Ďakujeme za to.
Galéria:
