Ben Williams: Skladby dneška sa stávajú štandardami zajtrajška

Ben Williams: Skladby dneška sa stávajú štandardami zajtrajška

IMG_2311Ben Williams (1984), americký kontrabasista a basgitarista. V roku 2009 vyhral súťaž Teloniousa Monka, ktorá z jedného dňa na druhý zmenila jeho kariéru a umožnila mu nahrávať CD u renomovaného vydavateľstva Concord Music. Zviditeľnil sa však až predovšetkým účinkovaním v Unity Bande Pata Methenyho v roku 2011. Popri hraní s Methenym sa paralelne venoval svojim vlastným projektom. Práve v týchto dňoch mu vychádza u Concord Music jeho druhé CD Coming of Age, ktoré prišiel predstaviť aj do Brna na 14.ročník festivalu JazzFestBrno. Tesne pred koncertom (report z koncertu tu), ktorý patril k jedným z vrcholov tohtoročného festivalu, nám poskytol interview.

Dá sa povedať, že Vašu kariéru vedúceho kapely odštartovala súťaž Teloniousa Monka v roku 2009. V rôznych zdrojoch informácií o Vás sa spomína, nikde som sa však detailnejišie nedozvedel, čo presne bolo predmetom súťaže.

Monkova súťaž sa konala v dvoch kolách. Najprv bolo treba poslať do súťaže vlastné nahrávky, ktoré si porota vypočula a na základe toho vybrala pätnásť semifinalistov. V semifinále hral každý zo semifinalistov tri skladby. Ja som si vybral všetky tri dosť rôznorodé. Vo finále sa však hrali už len dve skladby, pričom tú druhú ste si ťahali z klobúka.  Bol to štandard a mali sme ho zahrať s Dee Dee Bridgewater. Ja som si z klobúka vybral skladbu Caravan a tú som so spolu s Dee Dee Bridgewater a rytmickou sekciou aj zahral.

Aké ste mali v tom čase ambície? Ste súťaživý typ?

Keďže to bolo len po druhý raz v histórii Monkovej súťaže, že sa jej účastnili kontrabasisti,  uvedomil som si, že sa naskytla šanca, ktorú treba využiť.  Mal som vtedy niečo cez dvadsať rokov. Povedal som si – prečo to neskúsiť? Zarobiť nejaké peniaze, vydať u Concordu album. Bola to výzva.

Predpokladám, že odvtedy Váš život nabral rýchelšie obrátky.

Presne tak. Vlastne moja kariéra kapelníka začala práve vtedy. Mal som záväzok nahrať album, musel som dať dokopy kapelu, koncertovať s ňou. Po niečom takom som už dlho túžil. Bol by hriech takú šancu nevyužiť.

V roku 2011 ste vydali svoj prvý album. Onedlho na to, ste začali hrať s Patom Methenym.

Ano, prvé koncerty s Patom Methenym sme hrali už v roku 2011. Hrali sme na turné aj v roku 2012 a tiež minulý rok.

Rozprával som sa už viakrát s hudobníkmi, ktorí s ním tiež hrávali. Všetci ho ospevovali v superlatívoch. Čo ste sa od neho naučili vy?

Pat je mimoriadny profesionál, obzvlášť pri práci v štúdiu. Úplne ho však chápem. Keď raz nahráte album, zostane tu naveky. Preto sa snažíte, aby Vaša výpoveď bola jasná, zrozumiteľná, komunikovaná presne podľa Vašich predstáv. Snahu Pata Methenyho netreba chápať samoúčelne. Každý detail je v štúdiu veľmi dôležitý. Je to celé o len a len o hudbe.

U Methenyho ste boli nováčikom. Ako Vás ostatní členovia skupiny akceptovali? Mali ste ako nováčik dostatočnú slobodu hudobného vyjadrovania?

Oba projekty, ktoré som robil s Patom Methenym boli úplne odlišné. Prvý bol priamočiarejší, jednoduchšie melódie, hoci bol založený dosť na improvizáciách. Časom sa medzi nami vytvoríla určitá chémia. Chceli sme to celé využiť a dostať na inú úroveň. A tak sme sa spolu pustili do druhého projektu. Bol celkovo detailnejšie prepracovaný, predovšetkým aranžmány pri nahrávaní druhého albumu. Strávili sme všetci spolu veľa času a spoločne sme to aj dávali to celé dokopy.

Popri účinkovaní s Methenym a nahrávaní vlastných albumov ste si zahrali aj vo filme Miles Ahead, ktorý je biografiou Milesa Davisa. V žiadnych zdrojoch sa mi nepodarilo dopátrať, akú úlohu vo filme hráte vy. Poviete nám o tom niečo viac?

Milesa hrá Don Cheadle a moja úloha je naozaj veľmi zanedbateľná. Ešte som to vlastne ani nevidel. V mojom prípade ide o jednu scénu, ktorá je retro spomienkou na päťdesiate roky. Celá moja rola vo filme pozostáva v tom, že hrám na kontrabas v kapele, ktorá účinkuje v jednej scéne.

Miles ovplyvnil snáď každého jazzmana. Ktorá z jeho periód je Vašou obľúbenou?

Asi úplne prvá perióda, to bolo obdobie keď vydal Kind of Blue. To bol vlastne úplne prvý jazzový album, ktorý sa mi dostal do rúk. Takže tou som začal. Potom som sa zaujímal o jeho staršie veci, neskôr som sa dostal k tým novším. Mal som rád nahrávky, v ktorých účinkoval Wayne Shorter alebo Herbie Hancock.

Poďme k Vašim dvom albumom. Všimol som si, že na novom CD stúpol podiel autorských skladieb, z päť na deväť k celkovým jedenástim skladbám albumu. O chvíľu budete možno na sto percentách. Je to Vaša vlastná zásluha, alebo skôr presadzovanie predstáv vydavateľstva? Koľko si môžete v tomto smere presadiť Vy sám?

V tomto ohľade mám s vydavateľstvom veľmi otvorený vzťah. Mám ich plnú dôveru. Poznajú ma ako umelca, vedia, že hudbou vyjadrujem sám seba. Či už ide o moje vlastné skladby alebo prevzaté, nechávajú mi úplne voľné ruky.

Nový album je takmer výhradne inštrumentálny. Striedajú sa na ňom rôzne nálady. V skladbe Voice of Freeedom (for Mandela) spieva americká soulová speváčka Goapele. Skladba je dosť odlišná od ostatných kompozícií albumu. Ako ste sa dostali ku Goapele a čo považujete za hlavné posolstvo piesne?

Bol som dlhoročným fanúšikom Goapele a na prvom albume som nahral aj jednu z jej coververzií (pozn.red.: skladba Things Don’t Exist). Skontaktovali sme sa spolu cez Twitter. Začali sme spolu jammovať a skladať piesne. Konkrétne táto pieseň vznikla na jednej z našich spoločných “sessions” a napísali sme ju hneď po tom, ako Nelson Mandela zomrel. Goapele bola raz v New Yorku na Mandelovom memoriále a mala z toho všetkého veľmi čerstvé dojmy. Pieseň odráža presne tieto nálady.

V booklete Vášho prvého albumu je uvedený citát, ktorý hovorí o tom, že skladby dneška sa stávaju štandardami zajtrajška. Je to Vaša vlastná myšlienka?

Štandardy dakedy bývali vlastne populárnou hudbou. Pochádzali z rôznych show alebo muzikálov. Ja sa snažím preberať niektoré skladby zo svojej mladosti a snažím sa s nimi robiť to, čo dakedy robili jazzoví muzikanti so skladbami svojej doby. Kniha štandardov sa neustále zväčšuje. Každá generácia by mala do takejto knihy piesne svojej doby pridať.

Aké sú Vaše obľúbené štanrady?

Ja by som tam zaradil napríklad Smells Like Teen Spirit.

Tá má zatiaľ k štandardu ešte asi ďaleko.

Ale raz sa ním určite stane (smiech).

Mohli by ste nám na záver vymenovať tri albumy, ktoré Vás najviac ovplyvnili?

Kind of Blue, potom prvý album Jaca Pastoriusa a Jacksonov Thriller.

Dnes odštartujete svoje dvojtýždňové európske turné. Čo Vás čaká po ňom? Máte pripravené nejaké špeciálne projekty?

Mám v hlave rôzne nápady. Konkrétnym však je projekt, ktorý sa chytáme robiť v New Yorku koncom roka. Ide o hudbu Princa, ktorú sme zaranžovali a budeme ju hrať s veľkou kapelou.

Ďakujeme za rozhovor.