Charizmatický Kamasi Washington sa predstavil premiérovo brnenskému publiku na nezabudnuteľnom koncerte

JAZZFESTBRNO, SONO Music Club, 18. 3. 2025

Po minuloročnom odloženom koncerte nastal deň D a jedna z najvýraznejších osobností jazzovej scény zavítala do Sono Centra. Početná americká výprava Kamasiho Washingtona prišla predstaviť moravskému publiku najnovší album Fearles Movement.

Koncert otvorila rúškom tajomstva opradená skupinka mladých hip hoperov, ktorí si hovoria 15 15. Po polhodinke vlnivých pohybov a dunivých tónov na hranici únosnosti zvukovej aparatúry Sona sa dostavil na pódiu ten, na koho všetci čakali. Osemčlenná formácia Kamasiho Washingtona nastúpila na minimalisticky nasvietené pódium a spustila coltraneovsky nadupanú Lesanu, úvodnú skladbu spomínaného albumu. Skladba sa začína modlitbou v Ge’eze, liturgickom jazyku etiópskej ortodoxnej cirkvi v podaní exotickej speváčky Patrice Quinn. Kamasi Washington sa radí medzi súčasných predstaviteľov spirituálneho jazzu, takže odkaz na duchovný kontext nie je u neho ničím výnimočným. Hneď z kraja predviedol obdivuhodné saxofónóvé sóla, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani sám Coltrane. Počas celej pätnásťminútovej skladby je neustále v plnom záprahu saxofón, klavír a bicie. V kotli pod pódiom to vrie hneď od začiatku, diváci reagujú hlasnými výkrikmi.

Vzhľadom na Kamasiho rozsiahly hudobný záber a fúzovanie štýlov sa vo vypredanej sále Sono Centra stretli priaznivci pomerne širokého žánrového a vekového rozpätia. Po desiatich minútach divokého tempa kapela poľaví a záver skladby odohrá v pozvoľnejšom tempe a intenzite, na povrch sa vyplavujú nové zvukové vrstvy z produkcie DJ-ja Battlecata. Vzdialene počuť vokál Patrice Quinn, žiaľ jej hlas v zvuku kapely dosť zanikal. Škoda, na štúdiovej nahrávke sú vokály podstatne plnšie a výraznejšie. Pred ďalšou skladbou Asha the First, ďakuje Kamasi za inšpiráciu svojej dcére Ashi, ktorej ako dvojročnej počas pandémie púšťal dokola nahrávky Coltranea a Colemana, až jedného dňa prišla s melódiou, ktorá sa stala základom pre novú skladbu.

V Lines in the Sand prináša kapela soulovú náladu, v krátkom sóle na flaute sa predstaví Kamasiho otec Ricky Washington. Ten občas vymení flautu za soprán saxofón a zdá sa, že si koncert naozaj užíva. Rad sa dostáva aj na sólový výstup Battlecata, vlastným menom Kevina Gilliama, losangeleského producenta a dídžeja. V skladbe Get It predvedie, čo dokáže „zahrať“ vyhľadávaný DJ na svojich dídžejovských mašinkách. Okrem svojej aparatúry obsluhuje celý večer aj perkusie. Get It si zachováva aj v sólovej pódiovej verzii svoj tanečný groove, no zvukovo pôsobí mene zaujímavo, ako Kamasiho živá kapela. Treba priznať, že štúdiová verzia je oveľa pestrejšia, navyše obohatená o známeho funkového saxofonistu Georga Clintona.

DJ však zapadá do konceptu Washingtonovho albumu Fearless Movement, ktorý poňal v porovnaní so svojou predchádzajúcou tvorbou viac v tanečnejšom duchu. Moderný zvuk, hip hopový nádych a dychberúce inštrumentálne sóla dávajú do pohybu divákov v kotli pod pódiom.

Štýlová pestrosť preniká do väčšiny Washingtonových skladieb, vďaka čomu nehrozí nuda ani pri dlhšej minutáži. Exceluje aj pozaunista Ryan Porter, najviac priestoru dostáva vo svojej autorskej kompozícii Together. Mňa si najviac získal dychovými unisonami a duelmi s Kamasim Washingtonom. V skladbe konečne počuť Patrice Quinn, jej hlas znie veľmi étericky, škoda, že sme si ho nemohli vychutnať častejšie.

Veľkosť (nielen fyzická) charizmatickej osobnosti Kamasiho Washingtona spočíva nielen v excelentných sólach, ale aj v schopnosti splynúť s kolektívom muzikantov na pódiu. Aj keď práve žiadny z muzikantov nesóluje, kapela spoločne valí ďalej a produkuje neuveriteľný príval energie.

Z muzikantov exceluje v sólach aj klavirista Cameron Graves, ktorého pozná brnenské publikum z kapely Stanleyho Clarka (report z koncertu tu). Koncert vrcholí skladbou Prologue s fenomenálnym Washingtonovým sólom v strhujúcom tempe. Pri pravidelnom tanečnom rytme v závere skladby poskakuje publikum do rytmu, čo mi pripomenulo atmosféru na koncertoch slávneho libanonsko-francúzskeho trubkára Ibrahima Maaloufa.

Keď spomíname rytmus, nemožno opomenúť vynikajúceho precízneho bubeníka Tonyho Austina, veľkou mierou prispievajúceho k hutnému zvuku kapely. Po hodine a pol nastáva čas na prídavok. Intro zahrá Kamasi Washington na klávesoch, pridáva sa kapela, sólový priestor dostáva znovu otec Washington na flaute. Skladba v závere zrýchli tempo a vygraduje do finále.

Koncert Kamasiho Washigtona možno považovať za vystúpenie jedného z kľučových svetových jazzových hudobníkov. Festival ešte neskončil, no aj vďaka prítomnosti Kamasiho Washingtona a nedávneho koncertu Marie Schneider a Dianne Reeves môžme už teraz hovoriť o jednom z najsilnejších ročníkov.