Bratislavské jazzové dni, 24. – 26. 10. 2025, Incheba Expo Aréna, Bratislava
Okrúhle jubileum, sľubné mená účinkujúcich a návrat to Incheby, tak by sa dal v skratke charakterizovať 50. ročník festivalu Bratislavské jazzové dni. Toľko veľkých mien som videl v programe naposledy snáď len pri 40. výročí festivalu. Koncerty sa konali v jednej sále, no hudba sa ozývala aj počas prestávok – napríklad z foyeru, kde vystupovali tanečníci, alebo v bare hlavnej sály, odkiaľ bolo počuť hlavne reprodukovanú hudbu. Keďže hudby soma mal dosť z hlavných vystúpení v sále, ďalšiu hudobnú produkciu som naozaj nevyhľadával a ani ju nehodnotím.
PIATOK
Lenka Gálisová Quartet
Ako je už niekoľko rokov zvykom, každý z troch festivalových dní otvára slovenská formácia, prvý večer vždy patrí víťazovi súťaže Pódium mladých talentov. Táto čestná úloha pripadla Lenke Gálisovej a jej kvartetu. Štvorica mladých muzikantov predviedla dosť slušný výkon, ocenil som súhru muzikantov a výkon bez zbytočných exhibícií. Ako bonus som vnímal príjemne ladiace harmónie vokálneho dua, ktoré vystúpilo v niekoľkých skladbách spolu s Lenkou Gálisovou. Pozitívne hodnotím aj repertoár s piesňami v slovenčine (popri anglických pesničkách), čo dnes nie je u mladých hudobníkov úplná samozrejmosť. Frontmanka zaujala kultivovaným prejavom a príjemným vystupovaním, rezervu vidím vo farbe hlasu, vhodnom skôr do divadelnej produkcie či kabaretu. Celkovo však pôsobila kapela vyrovnane a kompaktne a aj vďaka kvalitnému ozvučeniu bolo vystúpenie slušným štartom trojdňového maratónu.
Súčasný americký jazz
Trubkára (a zároveň skladateľa a producenta) Keyona Harrolda som videl prvý raz vlani na JazzFesteBrno, bol som teda zvedavý, s čím príde tento raz, navyše s inou zostavou. Mimochodom, na brnenskom koncerte hral s Keyonom na bicie Dávid Hodek (report tu). Charizmatický Keyon prezentoval na bratislavskom pódiu kvalitný súčasný americký jazz, spájajúci rôzne hudobné štýly. Od dynamických vypaľovačiek plných špičkových trubkových sól v úvode vystúpenia nás doviedol do cieľa v podobe dvadsaťminútovej, zaujímavo štrukturovanej skladby Foreverland, ktorú so silným emociálnym nábojom zaspievala spolu s Keyonom éterická a zároveň energická Malaya Watson, bývalá účastníčka súťaže American Idol. Celú skladbu si môžete pozrieť na našom videozázname. Medzi skladbami sme si vypočuli Keyonove krátke príhovory o láske, porozumení, slobode a mieri. Vystúpenie prebudilo v publiku silné emócie, ktoré spôsobili po poslednej skladbe neutíchajúci aplauz. Latka bola nastavená veľmi vysoko a ja som bol presvedčený, že vrchol večera už máme za sebou. Nemýlil som sa.
Londýnska hudobná scéna
Headliner Moses Boyd to po Keyonovom vystúpení nemal ľahké. Britský jazzový bubeník, skladateľ, producent a kapelník a radí sa medzi najvýraznejšie tváre londýnskej hudobnej scény. Podobne ako jej ďalší predstavitelia aj Boyd kombinuje rôzne hudobné žánre. Na pódiu predviedla kapela moderný sound, dosť typický pre mnohé súčasné kapely klubovej scény. Jeho bubenícka hra nebola postavená na nezabudnuteľných sólových eskapádach, ale skôr na udržiavaní tempa celej kapely. Inštrumenálnymi sólami ma najviac zaujal gitarista Dhiraj Kainth a saxofonista Donovan Haffner. Neprehliadnuteľná bola speváčka Leylah Graham, ktorej prirodzený vokálny prejav určite potešil nejedného znalca ženského spevu. Boydov koncert hodnotím ako vydarený, no na rozdiel od Harroldovho vystúpenia vo mne nezanechal hlbokú pamäťovú a emočnú stopu.
SOBOTA
Večer otvorilo trio mladého slovenského klaviristu Alana Bartuša, semifinalistu najprestížnejšej svetovej súťaže – Herbie Hancock International Jazz Piano Competition. Alan, absolvent prestížnej Manhattan School of Music v New Yorku má tiež ocenenia zo súťaží v interpretácii vážnej hudby, v roku 2025 bol zaradený do prestížneho rebríčka Forbes 30 pod 30 Slovensko v kategórii umenie. Na džezáky prišiel predstaviť hlavne kompozície zo svojho pripravovaného albumu Deep Roots. Hneď prvé dve skladby naznačili, že pôjde o mimoriadny zážitok. Neskutočná energia, strhujúce tempo a precízna hra tria nastavla latku hneď z kraja večera veľmi vysoko. Alan si to naozaj vychutnával, nezaostával za ním ani jeho otec, uznávaný kontrabasista Štefan Bartuš, pôsobiaci dlhodobo v zahraničí. Štefanove parádne kontrabasové sólo (pozrite si naše video) v skladbe Circumstances bolo vzorovou ukážkou špičkovej hráčskej úrovne. Tretí člen, americký bubeník Michael Ode, do partie perfektne zapadol, hral suverénne a s ľahkosťou a evidentne si koncert naplno užíval. Hudobný zážitok umocnilo kvalitné ozvučenie sály.
Soulový darček od Raphaela Wressniga
Rakúskeho hráča na hammondy, Raphaela Wressniga, som videl v minulosti viackrát, takže som vedel, čo od jeho tria očakávať. Pôsobivá zmes soulu, funku a bluesu, okorenená výraznými groovmi ma nikdy nenudila. Uvoľnene pôsobiaci, komunikatívny líder tria a predovšetkým vynikajúci hammondista predviedol pestrú paletu zvukov hammondu s dominujúcim stredovým a výškovým registrom. V skladbe I’m Walking od Fats Domina sa pridal k triu Peter Lipa, ktorého spev do Fats Dominovej skladby perfektne sadol. Napravil si tak u mňa si reputáciu po minuloročnom džezákovom vystúpení s kapelou Ajdžiho Saba, kde jeho výkon pôsobil viac než rozpačito. Podľa reakcií publika si Raphael svojim premiérovým vystúpením na džezákoch rozšíril svoju fanúšikovskú základňu.
Vzácna nórska jazzová špička
Po Wressnigovej hammondovej smršti nastúpili na pódium nórski hudobníci. A nie hociakí. Klaviristovi Buggemu Wesseltoftovi robila na pódiu spoločnosť nórska jazzová legenda – basista Arild Andersen a o niekoľko generáci mladšia bubeníčka Øyunn. Nóri vniesli do sály úplne inú atmosféru. Severská trojica sa vnorila do zádumčivých skladieb prešpikovaných geniálnymi Anderesenovými kontrabasovými sólami. Wesseltoft používal na dofarbenie zvuku kapely spolu s klavírom aj malý syntetizátor. Rovnako Arild Andersen sa nezdráhal použiť efekty a looper, pomocou ktorého nahrával kontrabasový podklad počas hrania so sláčikom. Zvuk tria tak nadobúdal tajomný nádych a navodil mysterióznu atmosféru. Na spestrenie spustilo trio strhujúcu skladbu, ktorú zaspievala spoza biciej súpravy mladučká a energiou prekypujúca Øyunn (viď video). Dokonalá súhra a inštrumentálna virtuozita oboch pánov u mňa ašpirovala na vrcholný zážitok sobotného večera. Neutíhajúci aplauz hovoril za všetko.
Rokmi overený, nestarnúci Marcus Miller
Na začiatku vystúpenia headlinera Marcusa Millera sa pod pódium ako na povel natlačilo niekoľko fanúšikov, ktorí sa po dohováranní divákov s frfľaním a ťažkým srdcom usadili na zem. Marcusa Millera sme mohli vidieť v Bratislave už veľakrát, mal som tak odôvodnené obavy, že sa stanem svedkom reprízy minulých koncertov. Keďže Marcus vydal posledný album pred siedmimi rokmi, bratislavský playlist pozostával hlavne zo starých a ešte starších kúskov. Čím Marcus Miller ani na opakovaných koncertoch neprekvapí, je špičkový inštrumentálny výkon.
Čím však predsa môže prekvapiť, je setlist. Tento raz ho zostavil naozaj majstrovsky, neprehustil ho samými vypaľovačkami, naopak, rýchlejšie skladby vkusne prestriedal krásnymi baladickými kompozíciami. V závere zaznela melancholická Goreé, k zloženiu ktorej ho inšpirovala návšteva rovnomenného Senegalského ostrova, kedysi slúžiaceho ako zhromaždisko otrokov na „export“ do USA. Nádherne vystavaná kompozícia s dlhými sólami Hayesovho saxofónu a Millerovho basklarinetu bola pre mňa absolútnym vrcholom sobotňajšieho večera.
NEDEĽA
Horúci retro jazz Juraja Bartoša
Nedeľu otvoril pätnásťčlenný orchester Bratislava Hot Serenaders, zameriavajúci sa na hot-jazzovú hudbu hranú na autentických nástrojoch. Vizuálne a zvukovo pôsobivý orchester bol príjemným odľahčením a relaxačným úvodom do posledného festivalového dňa. Trio šarmantných speváčok s názvom Serenaders Sisters pôsobilo naozaj veľmi retro a vďaka mimoriadne autentickému sólovému spevu Miloša Stančíka nebol problém pomyselne sa teleportovať do druhej či tretej dekády 20. stroročia. Vystúpenie vtipne konferoval zakladateľ orchestra Juraj Bartoš. I keď tento štýl jazzu nevyhľadávam, raz za pár rokov krátky návrat do hlbokej minulosti hravo zvládnem.
Tancovačka s Knowerom
Po odchode serenádnikov do zákulisia čakal na divákov najväčší dramaturgický kontrast celého festivalu. Pred nástupom co-headlinera, americkej formácie Knower, sa pod pódium nahrnulo niekoľko desiatok divákov. Na rozdiel od publika na koncerte Marcusa Millera bol tento dav skalných fanúšikov oveľa asertívnejší. Bezohľadne ignorujúc sediacich divákov si spravili z koncertu vlastnú party. Nedalo mi neísť za security s prosbou o zakročenie, no dozvedel som sa, že pre podobné situácie nemajú od organizátorov inštrukcie. Našťastie mi bolo hneď po prvých tónoch jasné, že táto hudba nie je ani zďaleka moja šálka kávy a zavelil som si na ústup do foyeru. Preexponovaný, dunivý zvuk (výstižnejší názov je hluk) prenikal až do bufetu. Nazrel som ešte pre istotu do sály aby som sa presvedčil, že hodinu zostávajúcu do vystúpenia headlinerov najlepšie využijem v kľudovej zóne bufetu.
Na záver to najlepšie
Počas vynútenej 90-minútovej pauzy ma držala nad vodou vízia v podobe legendárnych Yellowjackets a najlepšieho jazzového speváka planéty. Pred siedmimi rokmi ma koncert Yellowjackets so speváčkou Lucianou Souza (report) veľmi nenadchol, ale spojenie s absolútnou jednotkou – Kurtom Ellingom – sľubovalo mimoriadny zážitok. Navyše, program avizujúci poctu jednému z najvýznamnejších priekopníkov žánru jazz-fusion znel veľmi lákavo.
Bol som naozaj veľmi zvedavý, ako si s interpretačne náročnou hudbou Weather Reportu spevácky poradí Kurt Elling. Hneď zkraja treba poznamenať, že všetky skladby Weather Reportu dostali aranžmánmi Yellowjackets úplne nový rozmer. Zawinulove syntetizátorové party popri Ferrantovych klávesoch suploval aj saxofonista Bob Mintzer na EWI (Electric Wind Instrument). Jacove basové linky hral najlepšie ako dokázal najmladší člen zostavy, Austrálčan Dane Alderson (s Yellowjackets hrá od roku 2015). Technicky dokonalý Kurt ani nachvíľu nezaváhal a suverénne súkal z rukávu náročné intervaly. Neviem, či by iný spevák zvládol s rovnakou intonačnou presnosťou zaspievať fenomenálnu Pastoriusovu skladbu Continuum.
Kurt Elling je nielen vynikajúci muzikant a textár, ale aj rozprávač a tak o zábavu bolo postarané. Keď už sme pri textoch, nemožno zabudnúť na to, že všetky texty na hudbu WR nezložil nikto iný ako Kurt Elling. Vrcholom vystúpenia bol Ellingov improvizovaný duet s bubeníkom Williamom Kennedym v skladbe Palladium z komerčne najúspešnejšieho albumu WR Heavy Weather. Famózna skladba A Remark You Made (ako prídavok) bola poslednou bodkou za trojdňovým festivalovým maratónom.
Ako stručne zhodnotiť 50. ročník džezákov? Určite ako jeden z najlepších, minimálne za posledných desať rokov. Myslím si, že kvalitnou hudbou tak nabitý deň, akým bola sobota, sa na džezákoch tak skoro nezopakuje. Kiežby som sa mýlil.
Text a videá: Marián Pavlík
Foto: Peter Ťapaj
