Benny Golson bol americký bebopový a hardbopový skladateľ a aranžér a hráč na tenor saxofón. Prv, než začal svoju sólovú kariéru, dostal sa do povedomia ako skladateľ a inštrumentalista s bigbandami Lionela Hamptona a Dizzyho Gillespieho. Golson bol známy aj tým, že v roku 1959 spolu s trubkárom Artom Farmerom zakladali a viedli The Jazztet. Od konca 60. do 70. rokov bol Golson žiadaný ako hudobný aranžér pre film a televíziu, a preto bol menej aktívny ako interpret. V roku 1982 spolu s Farmerom obnovili The Jazztet.
Mnohé z Golsonových skladieb sa stali jazzovými štandardmi vrátane „I Remember Clifford“, „Blues March“, „Stablemates“, „Whisper Not“, „Along Came Betty“ a „Killer Joe“. Golson je považovaný za jedného z najvýznamnejších hudobníkov, ktorí prispeli k rozvoju hard bopu, od roku 2021 bol držiteľom ceny Grammy Trustees.
Golson sa narodil 25. januára 1929 vo Filadelfii. Ako deväťročný sa učil hrať na klavíri, ako štrnásťročný prešiel na saxofón. Počas štúdia na strednej škole hral s niekoľkými ďalšími nádejnými mladými hudobníkmi vrátane Johna Coltranea, Reda Garlanda, Jimmyho Heatha, Percyho Heatha, Phillyho Joe Jonesa a Reda Rodneyho. Neskôr navštevoval Howard University.
Po absolvovaní Howardovej Univerzity sa Golson pripojil k rhythm and bluesovej kapele Bulla Moosea Jacksona. V tom čase bol Jacksonovým klaviristom Tadd Dameron, ktorý výrazne ovplyvnil Golsona ako skladateľa.
V rokoch 1953 až 1959 hral Golson s Dameronovou kapelou a potom so skupinami Lionela Hamptona, Johnnyho Hodgesa, Earla Bostica, Dizzyho Gillespieho a Blakeyho the Jazz Messengers, s ktorými v roku 1958 nahral klasiku Moanin‘. V roku 1956 spolupracoval Golson so skupinou Lionela Hamptona v Apollo Theater v Harleme, keď sa dozvedel, že Clifford Brown, známy a obľúbený jazzový trubkár, ktorý s ním pôsobil v Dameronovej kapele, zomrel pri autonehode. Golson bol touto udalosťou natoľko dojatý, že zložil „I Remember Clifford“ ako poctu kolegovi, hudobníkovi a priateľovi. Okrem „I Remember Clifford“ sa stali jazzovými štandardmi mnohé ďalšie Golsonove skladby. Piesne ako „Stablemates“, „Killer Joe“, „Whisper Not“, „Along Came Betty“ a „Are You Real?“ boli často hranými skladbami a tiež nahrané mnohými hudobníkmi.
Od roku 1959 do roku 1962 viedol Golson spolu s Artom Farmerom The Jazztet, pričom formácia hrala najmä autorské skladby. Golson potom opustil jazz, aby sa na dvanásť rokov sústredil na štúdiovú a orchestrálnu prácu. Počas tohto obdobia zložil hudbu pre také televízne programy ako Mannix, Ironside, Room 222, M*A*S*H, The Partridge Family a Mission: Impossible. Tiež aranžoval rôzne nahrávky, ako napríklad Eric Is Here, album Erica Burdona z roku 1967, ktorý obsahuje päť Golsonových aranžmánov.
V polovici 70. rokov 20. storočia sa Golson vrátil k jazzovému hraniu a nahrávaniu. AllMusic napísal, že Golsonov saxofónový štýl prešiel s jeho návratom zásadným posunom, pričom sa viac podobá avantgardnému Archiemu Sheppovi, než vplyvu Dona Byasa z éry swingu. V roku 1982 Golson znovu oživili The Jazztet.
Golson hral rolu vo filme The Terminal z roku 2004, ktorá súvisí s „A Great Day in Harlem“ – skupinovou fotografiou prominentných jazzových hudobníkov z roku 1958. Hlavná postava Viktor Navorski (Tom Hanks) cestuje z Európy do USA, aby získal Golsonov podpis; Golson bol jedným zo siedmich hudobníkov z fotografie, ktorí prežili, ďalšími boli Johnny Griffin (zomrel 2008), Eddie Locke (zomrel 2009), Hank Jones (zomrel 2010), Marian McPartland (zomrel 2013), Horace Silver (zomrel 2014) a Sonny Rollins.
Golson zomrel vo svojom dome na Manhattane v New Yorku 21. septembra 2024 vo veku 95 rokov.
Zdroj: web