City Sounds Festival, Slovenský rozhlas Bratislava, 24. – 25. 11. 2023
Jesenné mesiace bývajú už tradične silnou koncertnou sezónou. Výnimkou nie je ani Bratislava, kde sa len mesiac po Bratislavských jazzových dňoch a desať dní po One Day Jazz Festivale konal 10. ročník dvojdňového festivalu City Sounds. Dvanásť kapiel počas dvoch dní v troch koncertných sálach Slovenského rozhlasu je dosť veľká výzva aj pre skúsených promotérov.
Keďže každý večer sa dve dvojice z celkovo šiestich koncertov konali presne v tom istom čase, návštevník sa musel rozhodnúť, či bude v priebehu kryjúcich sa koncertov šprintovať zo sály do sály, alebo niektoré kapely vypustí. S cieľom nerozptyľovať príliš svoju pozornosť a vychutnať si sobotňajšie vystúpenia od začiatku až do konca som zvolil druhú možnosť, vďaka čomu som videl „len“ štyri sobotňajšie kapely.
Večer v Štúdiu S5 otvorila mladá česko-slovenská kapela s anglickým názvom Baron Haze na čele so speváčkou Simonou Hulejovou. Simonu som mal možnosť vidieť pred mesiacom na džezákoch s kapelou HIP-ZZ a bola pre mňa príjemným prekvapením. Speváčka s folklórnou skúsenosťou zaujala príjemným hlasovým prejavom a bezprostredným pódiovým vystupovaním. Kapela slušne šľapala, zmes neo soulu, world music a s jemnou prímesou jazzu zaujala. Vypichol by som hlavne výkon bubeníka Pavla Plašila. V repertoári skupiny si viem predstaviť viac piesní v slovenčine, no asi sami najlepšie vedia, prečo postavili svoj repertoár práve na anglických textoch. Držím palce. Súbežne s koncertom Baron Haze prebiehal v sále S2 (Komorné koncertné štúdio) koncert dua Lash & Grey. Duo som videl viackrát, vždy podali špičkový výkon, no tento raz som uprednostil kapelu, ktorú som ešte nevidel.
Prvým headlinerom večera bol anglický skladateľ, miltiinštrumentalista, producent a jeden zo zakladateľov uznávanej kapely Snarky Puppy – Bill Laurance. Pre Billa Lauranca bol sobotňajší koncert bratislavskou sólovou premiérou, keďže so Snarky Puppy vystúpil už pred ôsmymi rokmi na džezákoch. Tento raz sa predstavil v trochu nevšednej polohe – v sólovom klavírnom koncerte. S jemnocitom odohrané skladby, vrátane titulnej Affinity z Laurancovho ôsmeho sólového albumu z minulého októbra, krásne vyzneli v akustike Veľkého koncertného štúdia. Po pol hodine sústredeného hrania sa Bill krátko predstavil a pokračoval v zdieľaní krásnych harmonických a dynamicky dokonalo vystavaných skladieb.
Celý čas som sledoval, kedy siahne aj po “mašinke” nečinne zaháľajúcej po jeho ľavici, no dočkal som sa až v predposlednej skladbe, keď ju len zľahka a takmer nepočuteľne zapojil do hry. Škoda, určite by potešil nejedného diváka, ktorý pozná jeho staršiu sólovú tvorbu prešpikovanú elektronikou. Po takmer hodine a pol trvajúcom klavírnom recitále si nadšené publikum vyžiadalo prídavok. Fanúšikovia Billa Lauranca sa už teraz môžu tešiť na koncert Snarky Puppy, ktorý sa uskutoční v rámci festivalu JazzFestBrno 1. mája 2024.
Po Laurancovom vystúpení a následnej autogramiáde sa časť divákov presunula do Komorného koncertného štúdia na koncert slovenskej formácie Altar Ensemble, projektu klaviristu Ľuboša Šrámka a saxofonistu Nikolaja Nikitina. Jediným zahraničným členom ansámblu je maďarský skladateľ a trubkár Kornél Fekete-Kovács, známy ako zakladateľ maďarského telesa Modern Art Orchestra, či ako častý hosť tria Roberta Balzara. Na festivalovom koncerte predstavil Altar Ensemble svoj piaty album Directions & Connections, obsahujúci predovšetkým autorské kompozície, doplnené o skladby Jeana-Philippe Rameaua a Johna Coltranea. Po necelej trištvrte hodiny pozoruhodných kompozící na rozhraní moderného jazzu a klasickej hudby sa podarilo hudobníkom vtesnať aj krst albumu Directions & Connections. Súbežne s koncertom Altaru prebiehalo vo vedľajšom štúdiu vystúpenie Roberta Pospiša a Martina Sillaya a ich hostí s názvom Piesne na dobrú noc. Noc bola ešte mladá a ja som zotrval v rozhodnutí neprebiehať počas koncertov zo sály do sály.
Úlohy záverečného headlinera sobotňajšieho večera sa zhostila americká formácia The Baylor Project, ktorej jadrom sú manželia – bubeník Marcus Baylor a speváčka Jean Baylor. Obaja majú za sebou úspešnú kariéru. Marcus Baylor hral desať rokov so slávnymi Yellowjackets a Jean sa v 90. rokoch preslávila ako hip-hopová speváčka a neskôr ako speváčka Yellowjackets. Ako spomenul Marcus Baylor počas príhovoru k publiku, formácia má od svojho debutového albumu z roku 2017 na konte sedem nominácií Grammy. Podobne ako na vystúpení kvinteta pred štyrmi rokmi na džezákoch, aj tento raz zaznel z pódia zrelý, moderný akustický jazz a soul s príchuťou gospelu v podaní špičkových inštrumentalistov.
Na rozdiel od bratislavského koncertu kvinteta spred štyroch rokov vystriedal kontrabasistku Endeu Owens basista Ameen Saleem, ktorý predviedol približne v polovici koncertu strhujúce kontrabasové sólo. Kvinteto odštartovalo set swingujúcou We Swing. Nasledovala Great Is Thy Faithfullness s klavírnym introm Terryho Brewera, na sopránovom a tenorovom saxofóne exceloval vynikajúci Keith Loftis, okrem iného bývalý spoluhráč Raya Charlesa, Bennyho Cartera či Roya Hargrova.
Na úvod baladickej Tell Me a Story z albumu The Journey Exelentné doprial publiku sólo aj Marcus Baylor (viď video v 4:07). V dojímavej Tenderly sme si zatajeným dychom vychutnávali atmosféru nočného newyorského jazzového klubu. Loftisov precítený tenorsaxofón, Baylorove metličky, Saleemov hutný kontrabas a jemné frázovanie Jean nás teleportovali do iného sveta. Charizmatickej Jean Baylor sa podarilo niekoľkokrát rozospievať divákov, i keď chvíľu trvalo, kým sa niektorí, hlboko usadení do čalúnených sedačiek, prebrali k životu.
Publikum nadšene reagovalo na každé inštrumentálne sólo a po takmer hodinu a pol trvajúcom koncerte sa s ťažkým srdcom lúčilo s kapelou. Podľa dlhotrvajúceho potlesku a radosti na tvárach hudobníkov som presvedčený, že nešlo o ich poslednú návštevu Bratislavy.
Text: Marián Pavlík
Foto: Peter Ťapaj
PIATOK 24. 11. 2023
SOBOTA 25. 11. 2023
