Mike Stern Band, Metro Music Bar, 24. 10. 2023
Americký gitarista a skladateľ Mike Stern je uznávaný ako jeden z najväčších jazzových gitaristov svojej generácie. V roku 1993 ho časopis Guitar Player menoval najlepším jazzovým gitaristom a o šestnásť rokov neskôr ho zaradil Down Beat medzi 75 najlepších jazzových gitaristov všetkých čias. Od hrania s Blood, Sweat & Tears, Billym Cobhamom a Milesom Davisom sa vyprofiloval na osobitého hráča s charakteristickým, rozpoznateľným štýlom a zvukom.
Na úvod treba poznamenať, že koncert hviezdy, akou je Mike Stern, nezažijete v klubovom prostredí len tak hocikedy. Dramaturgovia žánrovo široko rozkročeného Metro Music Baru išili trochu do rizika, keďže Stern hral v Brne pred necelým pol rokom v Sonu Centre. Hviezdny fusion gitarista sa zastavil v Brne koncom októbra na začiatku hustej jesennej európskej šnúry. Zohratú partiu starých koncertných harcovníkov dopĺňala jediná dáma – Sternova manželka Leni.
Stern hneď na úvod spomenul, že ide o jeho premiérový koncert v klube Metro. To neplatí o bubeníkovi Chambersovi a saxofonistovi Franceschinim, ktorých sme videli v Metre už minulý rok počas jarnej edície festivalu Groove Brno s kapelou Dean Brown Groove Warriors.
Keďže dámy majú prednosť, koncert otvorila jediná dáma na pódiu – Leni Stern vlastnou skladbou Like a Thief. Pieseň začína Leninym spevom a sólom na africkom strunovom nástroji n’goni, za jemného gitarového sprievodu Mika Sterna. Postupne sa pridáva celá kapela, melodické, lyrické oblúky Sternovej spevavej gitary sa vznášajú nad zemitým podkladom kapely.
Leni zostáva na pódiu a počas celého koncertu sekunduje s gitarou svojmu manželovi, v niekoľkých skladbách sa striedajú a navzájom dopĺňajú v gitarových sólach. Hneď v druhej skladbe si prišla na svoje bubenícky zameraná fanúšikovská základňa. Hviezdny bubeník Dennis Chambers spustil prvé sólo, no zatiaľ akoby šetril basový bubon na neskôr. Sternova gitara rozohrávala dialógy s Franceschiniho saxofónom, nenápadný basista Lincoln Goines sa zatiaľ veľmi neprejavuje, drží sa v úzadí. Jeho hviezdna chvíľa sa dostaví neskôr, v baladickej What Might Have Been zo staršieho albumu Voices. Skladby z tohto albumu sú veľmi vďačným zdrojom Sternovho koncertného repertoáru.
V notoricky známych kompozíciách z bohatého katalógu podal Mike Stern svoj štandardný výkon. Samozrejme, pod Mikovým štandardným výkonom treba rozumieť plné nasadenie a špičkovú hráčsku techniku. Na Sternove koncerty sa nechodí s cieľom dozvedieť sa niečo o inovatívnych hudobných trendoch a objaviť doposiaľ neobjavené, ale dopriať si za plné priehrštia starej, poctivej „klasiky“, v lepšom prípade jemne okorenenej novými aranžmánmi.
V set liste nemohla chýbať dojímavá balada Wishing Well zo spomínaného albumu Voices. Začína Sternovým hallovým gitarovým efektovým sólom a presne to je zvuk, pre ktorý proste musíte Sterna milovať. Wishing Well zaspieval s ľahkosťou aj v najvyšších polohách. Úžasne chytľavá a pritom nevtieravá melódia a zároveň ukážkový príklad, že v jednoduchosti je krása.
Kapela valila ďalej, dostalo sa na ďalšie Chambersove sóla, či divoké duely najmladšieho člena zostavy Boba Franceschiniho s kapelníkom Sternom. V dobrej spoločnosti sa bez prídavku neodchádza a tak sa kapela po dlhom potlesku vrátila, aby zahrala Hendrixove drsné blues Red House. Sternove koncerty som videl už toľkokrát, že som ich prestal rátať. Je to vždy nielen hudobný zážitok. Zažijete nezabudnuteľné prepojenie energií a po koncerte odchádzate s bonusom v podobe dobrej nálady a infikovaní vírusom Sternovho nákazlivého optimizmu.
Na Mikovi Sternovi neprehliadnete, že hudbou žije naplno a s veľkou pokorou prijíma uznanie od publika. Raz mi v rozhovore povedal:
„Kedykoľvek, ak mi niekto povie, že sa mu páči čo robím, som veľmi šťastný. Nikdy to nepovažujem za samozrejmosť. Nikdy neviete, či sa vaša hudba niekomu zápáči alebo nie. Nikdy. Keď za mnou niekto príde a povie, že chce nejakú moju hudbu hrať so svojou kapelou, alebo že ho nejaká skladba dojala, že sa takmer rozplakal. Také niečo je pre mňa veľká česť.“
A presne o tom to je.
Foto: Jan Mikolášek