17. októbra odišla vo veku 87 rokov do jazzového neba skladateľka, aranžérka, kapelníčka, klaviristka a priekopníčka free jazzu Carla Bley. Informáciu poskytol denníku New York Times jej dlhoročný hudobný a životný partner Steve Swallow.
Carla Bley, vlastným menom Lovella May Borg, sa narodila v kalifornskom Oaklande. O mamu prišla keď mala osem rokov a keďže jej otec hral v kostoloch na klavír a varhany a viedol cirkevný zbor, v detstve malej Carly prevládali nad filmami a popovou kultúrou cirkevné stretnutia. V jednom rozhovore spomína: „Bola som úplne ponorená do náboženstva, bola som ním presiaknutá, strašili ma, že sa raz prepadnem do pekla“. Inštinktívne bola nekonformnou osobnosťou a už v pubertálnom veku sa vďaka zámeru venovať sa súťažne korčuľovaniu na kolieskových korčuliach od náboženského bremena odpútala.
Na koncerte vibrafonistu Lionela Hamptona prišla ako dvanásťročná do kontaktu s jazzom. Ako sedemnásťročná stopovala cez celú Ameriku do New Yorku, epicentra jazzovej scény. Predávala cigarety v klube Birdland, kde často účinkoval orchester Counta Basieho „Bola som len dievča z Oaklandu vo vlastnoručne ušitých zelených šatoch, vyzerala som, ako keby som prišla z inej planéty. Bola som neprehliadnuteľná.“
Jedným z muzikantov, ktorí si ju všimli, bol aj jazzový klavirista Paul Bley. Zobrali sa v roku 1957. Dvojica spolu vystupovala na turné a Carla Bley začala skladať autorské skladby. Bley ju vo vlastnej tvorbe hneď od začiatku veľmi podporoval. Neskôr poveril skladateľ George Russell Carlu Bley skladaním hudby pre svoj sextet. Niektoré z týchto skladieb nahralo aj trio saxofonistu Jimmyho Giuffreho so Stevom Swallowom a Carlou Bley. Bleyov album Barrage z roku 1964 už obsahoval výhradne Carline skladby, no o niekoľko rokov neskôr sa Paul Bley s Carlou rozviedli.
V roku 1971 vydala Carla Bley svoje najznámejšie dielo, jazzovú operu Escalator Over the Hill (vyšla ako trojalbum). Na nahrávke účinkovala celá plejáda umelcov, vrátane speváčky Lindy Ronstadt, Jacka Brucea zo skupiny Cream a basistu Charlieho Hadena. V roku 1973 vyhlásil Melody Maker album za nahrávku roka. V tom istom roku dostalo toto uznávané dielo aj najprestížnejšie francúzske ocenenie Grand Prix du Disque. So surrealistickým libretom od básnika Paula Hainesa zachytila Carla Bley v opere ducha svojej doby a zároveň v nej spojila svoje typické výrazové prostriedky.
Líderské portfólio Carly Bley zahŕňalo aj bigband obsadený vedúcimi osobnosťami newyorskej hudobnej scény, sextet, v ktorom hral klavirista Larry Willis, gitarista Hiram Bullock a komorné trio so Stevom Swallowom a saxofonistom Andym Sheppardom. Carla Bley bola dirigentkou a aranžérkou Liberation Music Orchestra, revolučne zameranej formácie, ktorú v roku 1969 založil basista Charliem Haden. Po Hadenovej smrti v roku 2014 prevzala vedenie súboru Carla Bley.
Keď v roku 2015 dostala ocenenie National Endownment for the Arts Jazz Master, neskrývala prekvapenie: „ Keď som bola s kapelou na prvej európskej šnúre, publikum po mne hádzalo rôzne veci, napríklad ovocie a fľaše. Milovala som to. Po nikom inom ľudia nehádzali ovocie. Je to úžasné! Oceňovala som všetko, čo sa vymykalo konvenciám.“
V 60. rokoch prechádzal jazz kreatívnou revolúciou a Carla Bley sa ocitla v stredobode vznikajúcej avantgardnej scény. Založila spoločenstvo Jazz Composers Guild, ktoré sa usilovalo o zlepšenie pracovných podmienok hudobníkov. Aktivity okolo Jazz Composers Guild vyústili okrem iného aj do vzniku formácie Jazz Composers Guild Orchestra, ktorú založila Carla Bley v roku 1965 spolu s rakúskym trúbkárom Michaelom Mantlerom. Po rozvode s Bleyom v roku 1967 sa za Mantlera vydala. Z manželstva s Mantlerom má Carla Bley dcéru, skladateľku, klaviristku a speváčku Karen Mantler.
Do konca 60. rokov 20. storočia sa stala Carla Bley uznávanou originálnou skladateľkou. Prominentný vibrafonista Gary Burton uviedol jej hudbu exkluzívne na svojom albume A Genuine Tong Funeral. Na albume hral aj Michael Mantler, saxofonisti Gato Barbieri a Steve Lacy, hráč na tubu a barytón saxofón Howard Jones, gitarista Larry Coryell, basista Stewe Swallow a bubeník Bob Moses.
Niektorí z nich spolu s ďalšími hudobníkmi z Jazz Composer’s Orchestra tvorili jadro nahrávky Escalator Over the Hill. Hoci pôvodným zámerom bol vydať nahrávku v jednom z veľkých vydavateľstiev, Carla Bley a Mantler, rozčarovaní vyjednávaniami s veľkým labelom, založili Jazz Composers Orchestra Association Inc. – JCOA Records a New Music Distribution Service, neziskovú distribučnú spoločnosť pre nezávislé nahrávky. Po roku 1972 založila Bley s Mantlerom vydavateľstvo Watt, v ktorom vyšiel v nasledujúcich 35 rokoch viac než tucet jej albumov, distribuovaných prostredníctvom ECM Records.
Počas prvej dekády 21. storočia venovala Carla Bley veľa energie formácii Liberation Music Orchestra, napĺňajúcej víziu a oddanosť Charlieho Hadena ľavicovému sociálnemu aktivizmu. Na piaty album orchestra, Time/Life z roku 2016, zaradila novú verziu svojej staršej skladby Silent Spring z konca 60. rokov 20. storočia. S Andym Sheppardom a Stevom Swallowom účinkovala na medzinárodných šnúrach a spoločne vydali niekoľko albumov v ECM.
Hudobná dráha Carly Bley sa nedá ľahko žánrovo zaškatuľkovať. V jej nahrávkach a skladbách počuť kalsiku, rock, divadelnú hudbu, jazz, world music, gospel a veľa ďalších štýlov. Počas svojej hudobnej kariéry používala vo svojich triách, orchestroch a ďalších formáciách jazzových hudobníkov. Prečo to tak bolo, vysvetľuje: “Som len skladateľka a jazzovými hudobníkmi spolupracujem preto, že sú lepší. Hrajú lepšie, sú šikovnejší a dokážu vás zachrániť aj v zložitej situácii. Keď im padne zo stojana na zem partitúra, nezbláznia sa z toho. Klasický, folkový alebo rock and rollový hudobník je dosť limitovaný v tom, ako pomôcť kapelníkovi. A ja pomoc veľmi uvítam.”
Carla Bley udržiavala kontakt aj s rockovým svetom. V roku 1975 sa pridala k skupine s basistom Bruceom a gitaristom Mickom Taylorom z Rolling Stones. Popri svojich vlastných albumoch, ktoré nahrala v pozícii kapelníka, tiež úzko spolupracovala s Nickom Masonom, bubeníkom skupiny Pink Floyd. Pre Masonov sólový debut Nick Mason’s Fictious Sports (1981) zložila všetky skladby a podieľala sa aj na ich produkcii.
Popri muzikantskej činnosti založila Carla Bley viacero hudobných vydavateľstiev. V roku 1972 dostala ocenenie Guggenheim Fellowship za hudobnú kompozíciu. Svoj posledný album Life Goes On nahrala v roku 2020 v spolupráci so saxofonistom Andym Sheppardom a basistom Stevom Swallowom.
V roku 2016 povedala v rozhovore pre The Times: “Nikto nehrá tak ako ja, prečo by aj mal? Ak by som mohla mať na niekoho vplyv, chcela by som, aby sa každý rozhodol hrať podľa seba.”
Zdroj: Pitchfork a The New York Times
V roku 2014 mala naša redakcia možnosť vidieť koncert tria Carly Bley vo viedenskom klube Porgy & Bess. Report z koncertu nájdete na našich stránkach. Na našom portáli nájdete aj fotoreport z koncertu Carly Bley v Jazzdocku z roku 2017.