K bratislavskej jeseni patrí už tradične festival Bratislavské jazzové dni, ktorý každý pozná pod názvom džezáky. 47. ročník džezákov sa konal premiérovo v multifunkčných priestoroch A4 Studia. Tak ako na posledných ročníkoch, aj tento rok ponúkal každý z troch festivalových večerov tri kapely – jednu slovenskú a dve zahraničné. Rozhodnutie zredukovať počet kapiel zo štyroch na tri hodnotím ako veľmi rozumný krok, pretože pri niekdajšej schéme štyroch účinkujúcich v jeden večer (na hlavnom pódiu) začínala posledná kapela bežne okolo polnoci, navyše občas s časovým sklzom. Tento rok prebiehali jednotlivé koncerty podľa presne avizovaného časového harmonogramu.
Snáď ešte pár slov k dramaturgii. Nebudeme si nahovárať, že festival je stále tým, čím býval v 70. a 80. rokoch minulého storočia, keď sme vďaka džezákom mohli na Slovensku vidieť svetové hviezdy, o ktorých sme len snívali a počúvali z platní “prepašovaných” zo Západu. Faktom je, že v posledných rokoch počujeme na džezákoch menej jazzu, ktorý postupne ustupuje iným hudobným štýlom a žánrom. S tým sa asi treba zmieriť (alebo chodiť na jazz do zahraničia), je to celosvetový trend. Zámer organizátorov vysvetľuje spoluzakladateľ džezákov Pavel Daněk v rozhovore pre portál Hudba.sk:
Sme odkázaní na to, aby sme mali vypredané. Vypredané môžeme mať vtedy, keď zaujmeme aj ľudí, ktorí fanúšikmi jazzu nie sú a ani sa na nich nehrajú. Preto posledných pätnásť rokov razíme s Petrom (Lipom, pozn. red.) teóriu, že chceme prezentovať najmä dobrú hudbu. To zostáva našou prioritou.”
Peter Lipa zas v rozhovore pre Hudobný život hovorí:
„Ak chceme osloviť širšie publikum, musíme uvádzať umelcov, ktorí robia komunikatívnu hudbu. Pri výbere účinkujúcich berieme do úvahy ich vzťah k publiku.“
PIATOK
Prvý festivalový večer otvára tradične tuzemská kapela – víťaz prechádzajúceho ročníka súťaže Pódia mladých talentov. Formácia Marek Szarvaš Projekt košického bubeníka Mareka Szarvaša hrá autorskú hudba v štýle world music. Svieža hudba v podaní mladých hudobníkov zaujala melodickosťou a sólovými improvizáciami jednotlivých členov. Sympatická speváčka Tatiana Hicová-Karlíková zvládala vokálne party piesní v angličtine a ukrajinčine s ľahkosťou, občas zabrúsila aj do vokálnej improvizácie. Mňa osobne najviac upútali basgitarové sóla Braňa Valanského a posledná skladba setu, ktorú kapela nahrala nedávno s maďarskou speváčkou Veronikou Harcsou.
Marek Szarvaš – bicie; Andrej Karlík – gitara; Matúš Pavlík – klavír; Braňo Valanský – basgitara; Tatiana Hicová-Karlíková – spev
Úplne iného razenia bola jedenásťčlenná kapela D.Y.K. & Brooklyn Funk Essentials s populárnym frontmanom Vojtom Dykom. Pompézny nástup na pódium vo veľkom americkom štýle, silný zvuk, svetelná show a Vojta Dyk prichádzajúci zozadu sály. To len tak nevymyslíš! Štvorčlenná dychová sekcia, ktorej členom je trubkár a kapelník B-Side Bandu Josef Buchta, trubkár Lukáš Koudelka, známy saxofonista Michal Žáček a pozaunista Peter Hnětkovský predviedla nacvičenú choreografiu. V triu do rytmu sa vlniacich vokalistov excelovala česká jazzová speváčka Marta Kloučková spolu s Annamáriou Kulhánkovou (umelecké priezvisko d‘Almeida) a Dykovým „klonom“ Jakubom Vaňasom. Za Hammondom nesedel nikto iný ako Ondřej Pivec, ktorý sa presadil na newyorskej scéne a v posledných rokoch je členom kapely hviezdneho speváka Gregoryho Portera. Vojtecha Dyka som mal možnosť vidieť spolu s B-Side Bandom veľakrát a vždy si ako excelentný spevák a zabávač za svoj výkon vyslúžil môj obdiv. Spev, charizma a mimoriadny dar komunikácie sú hlavné atribúty, pre ktoré ho diváci bezhranične zbožňujú (obzvlášť ženská časť publika.) Kapela prevalcovala sálu silnou dávkou optimizmu a radosti zo života, ktoré dnešný svet tak veľmi potrebuje. Nekonečné standing ovation a na záver Dykove sólo v Šumavskom otčenáši, ktorý považujem za jednoznačne najlepšiu skladbu vystúpenia D.Y.K. & Brooklyn Funk Essentials, ale to sme už v úplne inom žánri. Publikum sa perfektne bavilo a vrchovatou mierou sa naplnili slová Pavla Daněka o Dykovom mimoriadnom “výtlaku” (z rozhovoru pre Hudba.sk).
Vojtěch Dyk – spev; Ondřej Pivec – klávesy, hammond; Ján Andr – klávesy; Jiří Kalousek – gitara; Marek Cába – basgitara; Filip Ernst – bicie; Josef Buchta – trúbka; Lukáš Koudelka – trúbka; Peter Hnětkovský – trombón; Michal Žáček – saxofón; Annamária d‘Almeida – vokály; Marta Kloučková – vokály; Jakub Vaňas – vokály
Headlinera piatkového večera Richarda Bonu netreba slovenskému publiku bližšie predstavovať. Slávny multiinštrumentalista, vyhľadávaný basgitarista a charizmatický zabávač prišiel do Bratislavy so svojom päťčlennou kapelou. Hneď po nástupe spustila skupina chytľavú Kalabancoro z Bonovho staršieho vynikajúceho albumu Munia (The Tale). Africkú melodickosť a podmanivú rytmiku dokáže Bona vždy odovzdať, tak, že mu publikum od prvých slov visí pohľadom na perách a vychutnáva si ľahkosť pódiového prejavu, pričom podvedome vníma sofistikovanú dynamiku kapely. Bonu sprevádzala francúzsko-talianska skupina zložená z uznávaných muzikantov. Priestor dostal hlavne klávesák Michael Lecoq, ktorý si okrem iného blysol sólami v skladbe od Jaca Pastoriusa. Richard Bona nezadaril Pastoriusovu skladbu do svojho setlistu náhodne, ale preto, že patrí k veľkým obdivovateľom Weather Reportu a Jaca Pastoriusa. Istý čas bol členom skupiny zakladateľa Weather Reportu – Joea Zawinula.
K Bonovým koncertom patrí neodmysliteľne vtipkovanie s publikom. I keď ste jeho žarty už viackrát videli a počuli, dokážu opakovane vyvolať úsmev na tvári. Z Bonu sršala pozitívna energia pretavená do chytľavých melódií. Dokonalá spolupráca s publikom, za ktorú je vždy odmenený burácajúcim aplauzom, v tom je Bona proste macher. Posledné dve skladby sa zvrhli na masovú tancovačku, ktorej bezradne prizerali postranní securiťáci. Pozrite si video, hovorí za všetko.
Richard Bona – basgitara, spev; Alexandre Herichon – trúbka; Michael Lecoq – klávesy; Nicolas Viccaro – bicie; Ciro Manna – gitara
SOBOTA
Druhý festivalový večer otvorila slovenská akustická formácia Bashavel, nadväzujúca na ľudové tradície. Kapela vznikla pred šestnástimi rokmi z hudobníkov, ktorí už spolupracovali v rôznych viacžánrových formáciách. Repertoár Bashavelu tvoria ľudové piesne a autorské piesne vychádzajúce z ľudovej tradície. Táto atraktívna kombinácia spolu s energiou sálajúcou z muzikantov vyvolala v publiku veľmi pozitívnu odozvu. V perfektne zohratej kapele upútali hlavne klavírne sóla Klaudiusa Kováča a husľová virtuozita Stana Palúcha.
Marcel Comendant – cimbal; Stanislav Palúch – husle; Klaudius Kováč – klavír, klávesy; Róbert Ragan – kontrabas; Peter Solárik – bicie
Po Beshavele sa zmocnila pódia co-headlinerka sobotňajšieho večera – extravagantná speváčka, z južného Londýna, predstaviteľka aktuálnej londýnskej hudobnej scény, 26-ročná Poppy Ajudha so svojou ženskou kapelou. Ajudha sa oficiálne pohybuje niekde medzi neo-soulom, popom, a RnB s prímesou jazzu. Po jej koncerte si môžete z týchto „škatuliek“ s kľudným svedomím škrtnúť tú, ktorá sa vám nehodí. Ajuhda vo svojich angažovaných textoch reaguje na súčasné témy, apeluje na rovnosť, bojuje proti nezmyselnej potratovej legislatíve. V skladbách rockovým drajvom sa cíti ako ryba vo vode a pri pozorovaní jej pohybových kreácií máte pocit, že sa narodila pre pódium. Spoluhráčky Poppy si hru viditeľne užívajú a vychutnávajú si reakcie publika. Po poslednej skladbe sa speváčka zaskočená neočakávane veľkým ohlasom publika vracia s kapelou na pódium a spustí poloakustický prídavok. Krátky výpadok textu nikto nerieši. Vystúpenie mladej londýnskej speváčky bolo pre mňa milým prekvapením večera, i keď s jazzom nemalo nič spoločné.
Poppy Ajudha – spev; Lya Guerrero – bicie; Alley Lloyd – basa; Hattie Moran – gitara
Po prestavbe pódia sa v popredí ocitla mohutná bicia súprava, predzvesť, že v ďalšej kapele bude mať hlavné slovo bubeník. Hudba, ktorú ponúka anglický bubeník a producent Yussef Dayes so svojim projektom Yussef Dayes Experience má silný potenciál osloviť mladšiu generáciu poslucháčov. Dayesova nadupaná moderná fusion s prvkami acid jazzu a funku ho radí medzi popredných predstaviteľov londýnskej hudobnej scény. Na pódiu mu sekundoval basgitarista Rocco Palladino, syn známeho basistu Pina Palladina (ktorý vystúpil v minulosti na BJD s gitaristom Dominicom Millerom). Dayesove skladby rozohrával altsaxofónovými sólami držiteľ ocenenia Grammy Malik Venner alebo na klávesách americký klavirista Elijah Fox, ktorý doprial zaplnenej sále štedrú dávku korgových spevavých sól.
V skladbách s často meniacim rytmom predvádzal Dayes strhujúce sóla, ku ktorým sa pripájal s basgitarou Palladino. Pozoruhorné moderné kompozície prešpikované častými sólami možno milo prekvapili aj konzervatívnejšiu časť publika. Kapela ukončila svoj set prearanžovanou baladou Yesterday Princess legendárneho basistu Stanleyho Clarkea.
Yussef Dayes – bicie; Rocco Palladino – basa; Malik Venner – saxofón; Elijah Fox – klávesy
NEDEĽA
Tretí večer ponúkol AMC Trio s hosťom Petrom Lipom, slovenskú premiéru francúzskej speváčky Cyrille Aimée a kapelu obľúbeného renomovaného basgitaristu a producenta Marcusa Millera. Momenty z nedeľného koncertu vám ponúkame vo fotogalérii.
Text: Marián Pavlík
GALÉRIA (Foto: Peter Ťapaj)
VIDEÁ
