Rozhovor s Lacom Déczim

Rozhovor s Lacom Déczim

Naposledy editováno:

Brno, 27.6.2022

Trúbkára Laca Décziho netreba jazzovým fanúšikom predstavovať detailne. Zhrniem aspoň niekoľko faktov. Narodil sa v roku 1938 do rodiny so slovensko–maďarsko–rómskymi koreňmi. Začiatkom 60. rokov minulého storočia sa presťahoval do Prahy, kde hral ako profesionálny hudobník v jazzových formáciách S+HQ, TOČR a JOČR. V roku 1967 založil vlastnú skupinu Cellula Jazz a v roku 1985 emigroval z Československa do Nemecka, odkiaľ sa o rok neskôr presťahoval do USA, kde pôsobí dodnes. Do Európy sa vracia dvakrát ročne na česko-slovenskú šnúru so svojou kapelou Laco Deczi Celula New York. Momentálne je Laco Déczi na šnúre s najnovším albumom Kudla, ktorý je výberom štrnástich skladieb z Decziho tvorby. Skladby nahrali muzikanti v štúdiu New York Sound Studio a okrem členov kapely Celula New York  sa v skladbách objavili aj hráč na hammond Brian Charette, klavirista Eric Meridiano, basisti Noboru Kinukawa a Steve Clark, harmonikár Chris DePino, saxofonista Kris Jensen a gitarista Joe Tinari. Pri tejto príležitosti sme sa rozprávali po koncerte v brnenskom Mahenovom divadle. Nie je žiadnym tajomstvom, že Laco je dosť svojrázna osobnosť s veľmi špecifickým vyjadrovaním. Odpovede ponechávame v autentickom znení, rozhovor uvádzame v pôvodnej slovenskej verzii.

Po dlhšej koncertnej pauze ste znovu na cestách. Ako ste trávili dlhé obdobie bez živého hrania?

Na tejto dvojmesačnej šnúre hráme takmer šesťdesiat koncertov. Vystupujeme takmer každý deň, s občasnou pauzou. Počas lockdownov som dával dohromady album Kudla a cez Vianoce som robil pre jednu spoločnosť, zaoberajúcu sa ozvučovaním starých filmov, muziku k Chaplinovmu filmu Kid. Poznáš ten film? Nahrával som vo svojom štúdiu celú hudbu, vrátane efektov. V pôvodnej filmovej hudbe hralo len také staré, smutné ragtimové piano, takže tú starú zvukovú stopu teraz nahradia mojou hudbou.

Nahrávali ste len sólo trúbku?

Je to pestré, na nahrávke sa objaví aj sláčikové kvarteto.

Ako sa vám podarilo prežiť také dlhé obdobie bez príjmov z koncertov?

Mal som rozbehnutých pár kšeftov, napríklad nahrávku pre Wohnoutov, poznáš tú kapelu? Tiež som robil niekoľko nahrávok s inými kapelami, nespomeniem si teraz narýchlo ich názvy. Takže som sa nenudil.

Keď sa bavíme o koncertných turné, ako si spomínate na svoje prvé koncertovanie po návrate z emigrácie?

Pozitívom bolo hlavne to, že komunisti už boli v riti. Hneď po páde komunizmu sme doleteli do Prahy a hrali sme v Zjazdovom paláci, v tom komunistickom. Odohrali sme ešte pár ďalších koncertov a leteli sme do Nemecka, kde sme dokončili šnúru. Na Slovensko sme veľmi neišli, ľudia nás tam veľmi nepoznali.

Počas prvých rokov v USA ste hrávali aj na svadbách. Ako sa postupne naplnili vaše očakávania z muzicírovania v Amerike?

Jasná vec, svadobné kapely v Amerike vždy dobre fungovali, hralo sa k žrádlu a tak. Američania, teraz myslím tých dobrých amerických hudobníkov, hrajú úplne inak ako Európania. Majú úplne iný prístup. Aj keď počúvaš ich pop music, tie strašné sračky, vždy hrajú presne v tempe. Proste majú rytmus.

Rozhovor

V Európe to tak nefunguje? Spomínam si, že kedysi ste sa vyjadrili dosť nelichotivo o európskom jazze. Nezmenili ste odvtedy názor?

Napríklad Poliaci to majú strašne uplakané, stále len plačú. Viem to, lebo som s nimi hrával.

Poľsko má predsa dosť silnú jazzovú tradíciu a nejeden Poliak sa presadil aj vo svete. Aj počas rokov najtvrdšieho socializmu bolo Poľsko prepojené so svetom viac, ako napríklad Československo.

Dobre, ale v Amerike sa aj tak žiadny Poliak nepresadil. Od nás akurát tak Honza Hammer a Miroslav Vitouš.

Ani Tomasz Stanko?

Ten sa v Amerike vôbec neuchytil, dobre som ho poznal, hrávali sme spolu, keď som nahrával vo varšavskom rozhlase.

Vyrastali ste na bebope. Počúvate aj súčasný jazz? Aspoň americký?

Clifford Brown nastavil latku tak vysoko, že ju nikto neprekoná. Bola to dokonalá hudba, to je úplne bez diskusie.

Veľa jazzových hráčov pôsobilo a stále pôsobí dlhodobo v Európe. Mnohí tvrdia, že európske publikum dokáže oceniť jazz viac než americké a že si jazzových hudobníkov viac váži. To tvrdil kedysi aj Miles Davis.

V Amerike je príliš veľa hudobníkov. Prežije ten, kto vydrží dlhšie. Ak príde do New Yorku saxofonista z Texasu, môže sa ľahko stať, že nezoženie kšeft ani za päťdesiat babiek, pretože v New Yorku je veľká tlačenica. Začne umývať riady v nejakej reštaurácii, kde možno rýchlo zistia, že nemá v hlave nasrané, a tak sa z neho stane za pol roka manažér reštaurácie. On si síce myslí, že neskôr bude znovu cvičiť a vráti sa k hudbe, ale to sa mýli, pretože tvrdo maká dvanásť hodín denne a má toho naozaj dosť.

V Amerike ste nahrali viac než dvadsať albumov, v diskografii máte štúdiové aj koncertné albumy. Kde sa pri nahrávaní cítite komfortnejšie, v štúdiu alebo na pódiu?

Koncerty sú fajn, ale v štúdiu máš vždy možnosť opraviť nepodarenú časť nahrávky. Najlepší recept na dobrú živú nahrávku je byť strašne dobre pripravený, mať to všetko perfektne ohraté.

Kde mixujete nahrávky?

V Amerike mám svoje štúdio a navyše mám Honzu Brambůreka. Je svetový, geniálny. Pôsobí v najväčšom divadle v Stuttgarte, ale v Ústí nad Labem má obrovské štúdio (Tajný Studio). Honza je úžasný človek, keď si neviem s niečím v štúdiu poradiť, zobudím ho kľudne aj o tretej v noci. Nahrávanie Kida by som bez neho nedokončil, pretože bolo technicky veľmi zložité. Honza mi to všetko opravoval. Dokonca aj Kudlu som mixoval doma, ale Honza to nakoniec ešte premixoval. Urobil z toho krásny zvuk, je to fenomén.

Rozhovor

Laco Déczi trubkár, skladateľ, kapelník, výtvarník. Čim sa cítite byť najviac?

Maľovanie som vždy robil len tak bokom. Odjakživa to tak bolo, obrázky som viac rozdával ako predával.

Vašu obrazovú knihu mám doma.  

Máš ju? S mojou ženou ako som tam vyfotený?

Jasné. Dosť som sa na nej pobavil. Súvisí výber vašich výtvarných motívov nejak s hudbou?

Nesúvisí s hudbou. Vôbec. Keď mi napadne nejaká kravina, tak ju namaľujem.

Zvyknete vaše obrazy aj vystavovať?

Vždy na jar vystavujeme u Kobylky v Dejviciach (Galerie P+P Kobylka, pozn. red.) Pavel Kobylka je svetový reštaurátor a môj dobrý kamarát, chodí reštaurovať obrazy do celého sveta. V jeho galérii niekedy aj hráme.

Maľovanie sa stalo koníčkom pre viacerých hudobníkov. Aj Ivan Mládek maľuje dosť svojrázne diela.

Jasné, poznám jeho obrazy v opačnej perspektíve. Môj veľký životný kamarát bol Béďa Budil, geniálny maliar, úplne svetový. Nie je veľmi známy, pretože je dobrý. Päť rokov pracoval u Salvadora Dalího, dokončoval jeho obrazy. Od Béďu som odkukával rôzne triky. Už nežije, dostal mozgovú mrtvicu. Tá jeho rodina, to sú samí primitívi. Vôbec nepoznali hodnotu jeho diela, netušili, či jeho obrazy majú hodnotu dve koruny alebo dva milióny. Počas najväčšieho covidu ho strčili do domova dôchodcov a to bol jeho koniec. Nechcel tam ísť, kopal okolo seba keď ho tam dávali. O päť dní zomrel. Dostal covid a bolo po ňom. Normálne ho zabili, aby sa mohli potom deliť.

V jednom rozhovore ste sa vyjadrili nelichotivo o trubkárovi Chrisovi Bottim, nezmenili ste názor?

To je normálny k***t.

Nechcem nič hovoriť, ale pri študovaní vašej diskografie som narazil na platňu Sentimentálna trúbka, kde ste hrali podobný štýl ako Botti – sólo trúbka so sláčikovým orchestrom. Položil som si otázku, prečo ste vlastne Bottiho zvozili, keď vy sám ste kedysi nahrali podobnú hudbu?

Toho Bottiho nemusíš ani zdrbať, on je proste normálny k****t. Napucovaný panák, ktorý chodí hrávať starým pi*ám, čo majú zlaté perly na krku a starý ksicht. Tak tým chodí hrávať do uška a podlizuje sa im. Všade je, taký vlezdoprdele. Na West Side v New Yorku je Manhattan School of Music a tam si deti, tí mladí trúbkári bežne nadávajú: „Hráš ako Chris Botti!“ Potom nasleduje už len bitka.

Rozhovor

Hrávate aj v menších formáciách ako Jazz Cellula? Spomínam si na album, ktorý ste nahrali kedysi s gitaristom Sarkom Dvořákom.

Keď máme na šnúre voľný deň, občas hrám v menšej formácii. V pauzách som často hrával so Zděnkom Fischerom. Sarka Dvořák je chorý, má nejakého Parkinsona alebo čo.

Čo plánujete robiť po návrate do Ameriky?

Chodím hrať do Mexika. Kedysi som tam cestoval len ako turista, teraz hrávam každý utorok a piatok v klube La Pirata s jedným americkým saxofonistom, ktorý žije v Mexiku už dvadsaťpäť rokov. Máme kapelku, je to len taká zábava. On spieva ako Sinatra a tak hráme štandardy a sinatrovky. Máme aj rytmiku, a keď ju nemáme, používame playbacky.

Chce sa vám lietať tak ďaleko kvôli pár koncertom?

Z New Yorku do Miami trvá let len štyri hodiny a potom ďalšiu pol hodinu na ostrov.

Pred pár rokmi som videl váš koncert v Brne a vo viacerých skladbách bolo cítiť výrazný vplyv latina. Dá sa to chápať ako ústup od jazzu?  

Stále hrám rád straight-ahead, ale ľudia majú oveľa radšej latino a tanečné veci.

Myslíte si, že to je dobou? Inklinujú ľudia k menej náročným veciam?

Ono straight-ahead ani nie zas až tak veľmi náročný. Keď vezmeš americkú hudbu, akú hral napríklad Cannonball Adderley, Clifford Brown alebo John Coltrane, niektoré veci boli veľmi zložité, ale v podstate boli celkom jednoduché. Zložité harmonické zmeny boli tak dokonalo zahraté, že to človeku vôbec neprišlo zložité. Niektorí skladatelia píšu strašne zložité harmonické kombinácie a potom je to celé nahovno. Wayne Shorter – to sa mi hrozne nepáčilo. Tisíce akordov a človeku to nič nepovie.

Rozhovor

Hrávali ste s mnohými hudobníkmi, na ktorých najradšej spomínate?

Hral som s Juniorom Cookom, pri ňom som sa veľa naučil, pretože hrával s Horaceom Silverom, Blue Mitchell tam hral na trúbku, to bola špičková sekcia. S Juniorom som hral asi tri roky. Potom frčal na kokaíne, všetko spomaľoval, až nakoniec na ten poje***ý kokaín umrel. Ale bol úžasný melodický hráč. Hral som aj s Daveom Wecklom, Billom Watrousom, Krisom Jensenom, úžasným saxofonistom. Alebo s Ronnym Rollinsom – to bol najlepší funkový gitarista na svete. Desať rokov hral u Jamesa Browna a keď Brown zomrel, Ronny sa vrátil. Dvojmetrový černoch. Nebol očkovaný, dostal covid a pred pol rokom zomrel.

Kto z vašej kapely prispieva autorsky? Váš syn Vajco sa v tomto smere nepodal po otcovi?

Vajco nikdy neskladá, na rozdiel od nášho basistu Michaela Krásneho. Jeden z nás príde s hudobným nápadom, a keď sa nám obom nepáči, zahodíme ho. Keď sa zhodneme, začneme skladbu hrať a postupne ju vylepšovať. Z pôvodného nápadu tak občas zostane len samotná melódia. Aj tú často upravíme ešte rytmicky.

Myslíte si, že zmeny, ktoré nastali za posledné dva roky mali vplyv aj na honoráre muzikantov?

Myslím, že je to stále o tom istom. Furt hráte v klube za päťdesiat babiek, niekedy aj za viac. V City Bare sme kedysi hrávali prvé mesiace skoro zadarmo. Bar vlastnil môj kamarát a neskôr sme dostávali dobré peniaze. Najprv si musíš vybudovať meno a potom začnú chodiť ľudia.

Viacerí starší muzikanti sa v kapele obklopujú mladšími hudobníkmi. Bol vek jedným z kritérií, keď ste zostavovali svoju kapelu?

Nevyberal som kapelu podľa veku, proste to tak nejak vyšlo. Teraz prišiel k nám nový klavirista, úžasný talent, noty píše z pamäti. Ale bol pokurv**ý nejakým učiteľom, ktorý ani nepoznal jazz, a to je profesor. To sú takí tí „kdo neumí, učí.“ Tak som ho musel veľa vecí učiť ja.

Vy ste nikdy neučili aj na škole?

Učil, kedysi dávno, asi pred dvadsiatimi rokmi. Dostal som sa k tomu náhodne, cez môjho kamaráta, gitaristu, ktorý učil na Berklee. Raz keď sme tak spolu uňho na škole hrali len tak sami pre seba, počul nás jeden hlavný kápo z Berklee a hneď mi ponúkol na pol roka zastupovanie. Za hovno – za stovku, tri hodiny som tam len cestoval autom. Medzi študentami na Berklee nebol žiadny talent, až na jedného mladého žida, ten bol fakt dobrý. Inak sú to vyhodené prachy, drahá škola a človek sa tam hovno naučí.

Miroslav Vitouš mi raz spomínal, že on bol školou Berklee sklamaný, vyučovali sa tam úplné základy, ktoré vedel dávno predtým, než tam nastúpil.

Veď hovorím, škola nahovno, tam učia samé staré pizdy na klavír. Tie nikdy v živote nehrali v klube.

Na záver, aké odporúčania by ste dali mladým hudobníkom?

Hlavne aby tomu venovali úplne všetko. Aby sa sústredili len na hranie a nezameriavali sa na to, že raz budú slávni. Na to sa môžu vysrať. Clifford Brown nebol slávny a bol najlepší na svete. Slávny bol Hitler, toho pozná každý. A ten Putin. Čím viac ľudí zabiješ, tým si slávnejší. To hovoria muzikantom v Amerike – chceš sa dostať do televízie? Zabi svoju ženu. A už si v televízii.

Ďakujeme za rozhovor.

Foto v článku: Bára Melis