Mike Stern & Bill Evans Band, JazzFestBrno, 18. 5. 2022, Sono Centrum
Dlhoroční súputníci, gitarista Mike Stern a Bill Evans sa spoznali pred viac než štyridsiatimi rokmi v kapele legendárneho Milesa Davisa. Po troch rokoch spoločného hrania sa ich cesty rozišli, možno aj preto, aby sa raz v budúcnosti znovu preťali. Stalo sa tak vtedy, keď už patrili medzi uznávaných skladateľov, sólistov a kapelníkov.
Na JazzFesteBrno sa obaja predstavili v zostave s bubeníkom Dennisom Chambersom a basgitaristom Garym Graingerom. Kto videl koncert Mikea Sterna (či už sólový alebo s kapelou Mike Stern & Bill Evans Band) viackrát, možno tušil, čo môže očakávať. Zrejme nič prevratné, čo tu ešte nebolo, skôr rokmi preverenú kvalitu v podaní ostrieľaných veteránov. Posledným prírastkom Evansovej diskografie bol pred šiestimi rokmi album Rise Above, Sternovým zatiaľ posledným albumom bol v roku 2019 Eleven. Nosnou kostrou setlistu brnenského koncertu sa tak stali staršie, prevažne známe kusy z autorskej dielne oboch protagonistov.
Koncert začal staršou Sternovou Tumble Home z trinásteho Sternovho albumu Who Let The Cats Out. Počiatočný groove, vyšperkovaný Sternovou spevavou gitarou, nabral hneď od začiatku obrátky a vytvoril priestor pre dlhé Sternove sólo, ktorému sekundoval Evans na tenorsaxofóne a spolu s ním dokonale šlapajúca rytmická sekcia – výrazný Dennis Chambers a Grainger so sýtou basgitarou. Z úplne iného súdka bola Evansova Tit For Tat z albumu Dragonfly, v ktorej Evans zhmotnil roky praxe, strávené v prvoligových fusionových formáciách. Významne prispel aj Stern, ktorý v skaldbe znateľne pritvrdil.
Magické číslom tri v set liste vyšlo na jednu z najkrajších Sternových skladieb – neodolateľne melodickú Wishing Well. Presne toto je skladba, ktorú si budete zaručene pospevovať, keď budete opúšťať sálu. Sternov vokál v spojení s typickým, nezameniteľným, spevavým zvukom gitary obmäkčil aj nekompromisných vyznávačov agresívnejšieho zvuku. K umocneniu atmosféry pomohlo červené nasvietenie pódia, prešpikované modrými svetelnými kužeľmi. K Sternovej gitare sa často pridáva v unisone Evans s tenorsaxofónom. Sternove skladby majú v princípe podobnú schému – v úvode Stern s gitarou rozohrá gitarové sólo, po ňom unisono gitara so saxofónom, striedanie sól, znovu unisono a spoločný záver. Na prvý pohľad tak trochu priehľadné, predvídateľné, no v podaní muzikantov kvality Stern/Evans Bandu vždy zážitok.
Evans začínal v mladosti ako sprievodný klavirista, dodnes si na koncertoch v niekoľkých skladbách sadne za klávesy. Zo svojho novšieho repertoáru tak perfektne s precíteným výrazom odspieval skladbu Hearts of Havana. Pri klávesoch zostal aj v ďalšej skladbe Bones in the Ground, od kentuckého soulového pesničkára Brooks Rittera, ktorou vzdal hold trpiacej Ukrajine. V jednej z dynamických vypaľovačiek sa svojim parádnym basgitarovým sólom, sprevádzaným precíznou vokálnou improvizáciou, predstavil Gary Grainger. Grainger, samozrejme, nie je len hociaký basista, ale bývalý spoluhráč Johna Scofielda, Georgea Duka či Lonnieho Smitha.
Vrchol koncertu nastáva v Sternovej Tipatina’s, v ktorej dostane divák v priebehu trinástich minút naservírované úplne všetko. Extáza vrcholí v Chambersovom sóle, kde si človek neveriacky uvedomí, že pre kopák prvoligového bubeníka neexistujú žiadne fyzikálne limity.
Ukľudnenie prichádza ako na objednávku v podobe ďalšej Sternovej balady What Might Have Been, ktorá vyšla pôvodne (rovnako ako Wishing Well) na obľúbenom albume Voices. Mimochodom, na Voices sa vokálmi podieľal aj nemenej slávny kamerunský multiinštrumentalista Richard Bona.
Posledná dvojica skladieb patrí k obľúbeným Sternovým a Evansovým „zatváračkám“ koncertov – Davisova Jean Pierre a Hendrixova Red House, ktorá zaznela na úplný záver koncertu ako prídavok. Ďalší úspešný koncert festivalu je za nami, v nedeľu je na rade akustické duo basistu Johna Patitucciho a klaviristu Joeya Calderazza.
Set list
Tumble Home (Stern)/Tit For Tat (Evans)/Wishing Well (Stern)/Hearts of Havana (Evans)/Bones in the Ground (Brooks Ritter)/Tipatina’s (Stern)/Soul Bop (Evans)/Something In the Rose (Evans)/What Might Have Been (Stern)/Chromazome (Stern)/Jean Pierre (Davis)/Red House (Hendrix)
Galéria: Foto Michal Sýkora
