Dušan Černák: V hudbe chcem vidieť priamy prenos a netušiť, ako to skončí

Dušan Černák: V hudbe chcem vidieť priamy prenos a netušiť, ako to skončí

Slovenský bubeník DUŠAN ČERNÁK žije v Čechách, kde se stal jedním z nejvytíženějších multižánrových bubeníků. Byl členem fusion kapely Quattro Formaggi, nyní je oporou mezinárodního funkového uskupení Yo Soy Indigo, romské úderky Terne Čhave, jazzového kvinteta Jaroslava Šimíčka a prog-jazzrockového tria Tryptych. Čile se také pohybuje na scéně volné improvizace, a to například spoluprací s Michalem Nejtkem a Pavlem Hrubým. Působí i jako vyhledávaný porotce instrumentálních soutěží a pedagog – mimo jiné na Mezinárodní hudební škole Praha.

V neposlední řadě je to veselá kopa…

Jak ses dostal k bicím a potažmo k jazzu respektive improvizované hudbě? Jestli se nemýlím, jsi samouk, je to tak? A byla za tím nějaká iniciační nahrávka či koncert?

Mal som asi 5 rokov a môj o 8 rokov starší brat Rado hral v Polomke v miestnej kapele. Jedného dňa si išiel pre niečo do skúšobne a išiel som s ním. Tam som videl zblízka veľké perleťovo zelené Amati. Rado ma naučil bumčvach, základný prechod a bolo to jasné. Bolo to v Polomke v budove obecného úradu, mama mi občas otvorila. V tom veku som netušil, na čo bubny majú štandardne v kapele slúžiť, takže som si skladal niečo ako sólové pesničky, takto to začalo. Potom som začal chodiť na ZUŠ na klavír, to mi dalo veľmi veľa, ale stále ma to viac ťahalo k bubnom, ktoré som si ešte niekedy za Mečiara, asi v 97mom našiel pod stromčekom. Ten zážitok sa ťažko popisuje, 10 rokov som ich mal v detskej izbe. Samouk, to je zložitý pojem, myslím si, že nikto nie je tak úplne samouk. Každopádne nemal som sa v okolí od koho učiť a do veku približne 10 rokov som počúval takmer výhradne klasickú hudbu a potom aj pod vplyvom brata elektronickú, ako napríklad Amon Tobin, Aphex Twin, Future Sund of London, atď. Trvalo niekoľko rokov, kým som začal vnímať bubeníkov a ich úlohu v kapele. Zásadný vplyv na to mala blízkosť klubu Bombura v Brezne, kde ma opäť brat, ktorému za naozaj veľa vďačím, bral na koncerty kapiel ako Másfel, Korai Orom, alebo – 123 minút. Niekedy v tom období som videl naživo Martina Valihoru a uvedomil si, že hra na bicie je nádherné umenie, ktorému by som sa chcel venovať. Ďalším zážitkom bolo, že som 11 ročný odohral s kapelou Evidence festivalový set na Slovenskom Alternatívnom Lete 1999. A ešte som si spomenul – záznamy z Bratislavských jazzových dní v sobotu v noci na STV2. Vôbec som tú hudbu nechápal, ale niečo ma tam ťahalo, ťažko to vysvetliť, niečo ako forma vzdialenej spomienky. Toľko asi najzásadnejšie zážitky z detstva, ktoré ma hudobne formovali.

Máš i nyní nějaký bubenický vzor?

Samozrejme, mám ich veľa, a nie len bubeníckych, ale aj celkovo hudobných, Miles Davis, J.S. Bach… ich prístup k tvorbe a k životu… Ale teraz k bicím, skúsim chronologicky, prvý vzor bol asi Martin Valihora, potom Luke Flowers z The Cinematic Orchestra. Po príchode na konzervatórium do Bratislavy sa všetko zmenilo, začal som byť konfrontovaný s realitou, predsalen moji spolužiaci vyrastali prevažne v mestách, kde mali denný prístup k starším kolegom a informáciám. Keď som im prvýkrát niečo zahral, tak môj štýl veľmi nechápali, ale vraj je to podobné ako Dave Weckl. To meno som počul prvýkrát, čo bol pre nich pochopiteľne šok. Keď dnes poviem na hodine napríklad meno Thomas Pridgen a 16ročný študent, ktorý má od detstva internet netuší, kto to je, chodím vo vytržení po triede a neverím. Aby som sa vrátil naspäť – tak postupne sa vzory menili. Dave Weckl je dodnes môj veľký miláčik a dá sa povedať, že takmer kompletne celú techniku hry som sa naučil z jeho DVD Natural Evolution. Dennis Chambers je tiež môj obrovský vzor. Po príchode na jazzovú VOŠ do Prahy sa mi začali otvárať ďalšie perspektívy. Zo staršej generácie Art Blakey, Tony Williams, z povedzme strednej Jeff Ballard, Bill Stewart, Mark Guilliana. Neskôr spomínaný Thomas Pridgen. Skvelých bubeníkov je veľa, nekonečne veľa. Večer sadnem k Youtube, napíšem názov nejakého svetového výrobcu bicích a činelov, vyfiltrujem videá za posledný mesiac a sledujem. Keď ma niečo špeciálne zaujme, na druhý deň to skúmam v skúšobni. Na nové meno prídem skoro každý deň. Jeden z posledných, ktorých si vyhľadávam opakovane, je napríklad Shariq Tucker.

Cvičíš každý den? A kolik času v průměru?

Také časy boli, rád na ne spomínam. Napríklad posledný lockdown. Zažil som aj etapy extrémneho drilu, počas ktorého som doslova vybojoval techniku hry, pretože veľké pohybové nadanie veru nemám. Ťažko sa na to teraz odpovedá a ťažko priemeruje. Keď neučím a nie sú koncerty, skúšania, nahrávania, tak ráno vstanem, najem sa, idem do skúšobne a vrátim sa večer. Častokrát cvičením odďaľujem aj iné povinnosti, do ktorých sa mi až tak nechce (smích). Veľká časť toho sa nedá nazvať tým pravým cvičením, púšťam si nahrávky, kopírujem, skúšam posunúť hranice svojich možností, učím sa nahrávať sa a tak ďalej. Niekedy cvičím dokopy 8 hodín za celý týždeň a niekedy za jeden deň.

Jsi pedagog. Jak se učí hra na bicí? Co se snažíš svým žákům předat? Je výhoda to, že jsi samouk, čili máš vlastní přístup k nástroji?

Hm. Keby som vedel, ako sa učí hra na bicie, bolo by to skvelé, pretože to až tak uchopiť neviem a myslím si, že neexistuje konkrétny recept. Bicia súprava je moderný nástroj, ktorý zatiaľ nemá na rozdiel od množsta iných nástrojov stáročiami preverenú a ustálenú metodiku. Sme vo fáze prekotného vývoja a je iba malé množstvo učebníc, ktoré sa vo svete učia dlhodobo. Syncopation, Stick Control, The New Breed, Wilcoxon. Bolo by príliš jednoduché učiť spôsobom, že si otvorím učebnicu a budeme ju prehrávať. Takto môže učiť každý. Treba chápať kompletnú súvislosť a zároveň prepadnúť študenta stále novými úlohami. Učím intuitívne, sám neviem ako to robím, mám nejaký talent spájať zdanlivo nesúvisiace veci dohromady a pozerať sa na všetko od bodu nula, čo mi umožňuje prichádzať stále s novými úlohami a metódami šitými na mieru každého študenta. Vediem ich primárne k tvorivosti a samostatnosti, aby neboli iba technicky zdatní remeselníci, ale vedeli prichádzať s novými riešeniami, boli pohotoví a flexibilní. Čo sa týka samouka, na to som už čiastočne odpovedal, len dodám, že vlastný prístup by som si zachoval asi za skoro každých okolností, som taká povaha. Myslím si (smích).

Působíš ve spoustě projektů, hraješ solo, v duu, v nejrůznějších formacích. Který projekt je ti nejbližší?

Sólo? Nespomínam si, o tom by som musel vedieť (smích). Nerád hovorím o tom, ktorý projekt je mi najbližší, každý mi je blízky. Keby mi nebol blízky, tak v ňom nepôsobím. Asi ani spoluhráčov z iných kapiel neprekvapím, keď poviem, že je to Tryptych. Neviem, či je potrebné to dlhšie rozvádzať, je to niečo ako jeden zo splnených hudobných snov. Nechcem hovoriť, že je úplne splnený, pretože máme ešte dosť práce, aby to bolo úplne to pravé, ale sme na dobrej ceste.

Pocítil jsi někdy, že ses dostal v hudbě do slepé uličky?

Ťažká otázka. Dostal som sa párkrát do slepej uličky čo sa týka samotnej hry na bicie. Občas príde kríza, ale vždy som sa rýchlo zmobilizoval. Vždy je dôvod viac menej ten istý – veľa koncertov a skúšania, učenia a málo vlastného cvičenia. Keď začnem prehrávať tie isté veci a tie isté repertoáre, idem rýchlo dole, akoby sa mi závity v mozgu začali zadrhávať. Potrebujem aspoň nejaký čas sám so sebou, aby som si mohol pobehať po bicích hore dole, tam a naspäť, zaimprovizovať si, takže sa mi závity trochu premažú. Keď na to nie je čas, dostávam sa do tejto uličky. Do slepej uličky v hudbe ako takej, no, mal som obdobia, keď sa mi nedarilo, a budú určite ďalšie, ale to nevnímam ako slepú uličku. Tú vnímam skôr tak, že by som nevedel, čo a ako chcem hrať, keby ma niečo prestávalo baviť, keby som prestal cítiť tvorivú energiu, a to sa mi našťastie nestáva.

Jsi původem Slovák, působíš v Čechách. Sleduješ slovenskou scénu? Co tě tam zaujalo? A je nějaký kvalitativní či jiný rozdíl mezi českou a slovenskou jazzovou a improvizační scénou?

Opäť ťažká otázka. Nechcem vyznieť arogantne, ale vnímam scénu ako takú tak nejako globálne, pretože sa takmer celý svet konfrontuje na internete, kde má každý svojim spôsobom rovnakú štartovaciu čiaru. Môžem si vyberať, čo chcem počúvať, a nespomínam si, kedy som dobrovoľne dlhšiu dobu počúval českú/slovenskú hudbu. Pred kamarátmi zo žartu hovorím, že si doma nič horšie ako Miles Davis Quintet nepustím (smích). Kvalitné veci máme aj tu, ale takmer vždy mám pocit, že je to kópia trendu z USA, alebo Škandinávie, zreteľnú originálnu stopu zatiaľ až tak necítim, ale neviem, určite je kopec originálnych vecí, ktoré sa ku mne nedostali. V Čechách sa mi páči napríklad Zorba, alebo väčšina vecí z MA Records. V tých projektoch cítim, že sa to dalo dokopy prirodzene a z nejakej tvorivej nevyhnutnosti – žiadne také, že si niekto vymyslí, že chce mať quintet a potom volá ľuďom, či s ním budú hrať. Na Slovensku ma bavia veci ako Stroon, Autumnist, kvalitné sú napríklad aj Ľudové Mladistvá a Kararína Máliková. Ona je mimochodom tiež z Polomky, Polomka, vieš, to je taká špeciálna zóna… (smích). A rozdiel? Češi a Slováci sú povahovo rozdielni, ale nedá sa to samozrejme paušalizovať. Prejavuje sa to aj v hudbe. V Čechách je to také, hm, farba, forma, poézia, na Slovensku sme prudší, výbušnejsí, menej kalkulujeme. Napriek tomu, že si výnimočne rozumieme, máme podobný jazyk, povahy sú rozdielne a v hudbe sa to musí prejaviť. Ideálny je samozrejme mix. Nemyslím to diplomaticky.

A co ve světě? Co tě poslední dobou zaujalo? A necháváš se inspirovat takto zvenčí?

Za všetkých poviem jedno – Olie Steidle and The Killing Popes. V hudbe hľadám zmenu a prekvapenie. Ich koncert (Na letošním Jazz Goes To Town – pozn.J.H.), to bolo ako rozbaľovať každú sekundu pod stromčekom nový nádherný darček. Ani som nedýchal. Pár ľudí mi hovorilo, že ich to nezaujalo, alebo som ich niekoľko videl z koncertu odchádzať. Na jednej strane rešpektujem vkus, na druhej strane – keď chcú ľudia počúvať hudbu v rámci svojej komfortnej zóny a veľmi sa pri tom nepretrhnúť, nech ostanú doma pozerať televízor. Rád si vypočujem be-bop, alebo fusion, zabavím sa, ocením to, odrástol som na tom, ale pre mňa je to ako pozerať futbalový zápas a vedieť dopredu výsledok. Toto je téma, toto je sólo, toto je téma. Chcem vidieť priamy prenos a netušiť, ako to skončí.

Na čem právě děláš? A jaké jsou muzikantské a tvůrčí plány do nejbližší budoucnosti?

Momentálne odpovedám na otázky, a to je odpoveď, ktorá moje myslenie dosť vystihuje, pretože plánovanie mi veľmi nejde. Keď si niečo niekam píšem, je to stav najvyššej pohotovosti. Som intuitívny chaotik asi po všetkých stránkach. Keby si ma videl napríklad v obchode… Takže skôr za mňa plánujú ostatní. Tryptych na toto trochu trpí, ale snažím sa to pomaly posúvať. Tam je plán jasný – vylepšiť hudbu a vylepšiť promo, takže sa dajú očakávať videá, web, a ak nájdem koľajnice, na ktorých sa ešte nikto nefotil, možno aj fotky (smích). Keď sa niekoho opýtam, či nám nechce robiť management, povie, že nie. Tak sa, prosím, už niekto prihláste (smích). S Yo Soy Indigo nahráme nový album hneď po novom roku, v dlhodobejšom horizonte bude možno nové Limbo, s Terne Čhave prebieha niečo, čo by som nazval “zber materiálu” na nový album. Chválabohu sú v tých kapelách ľudia schopní veci organizovať. Samozrejme plány mám aj pedagogické, nahrávam výukové videá pre online výukovú platformu Drumtrainer, kde prezentujem svoju metódu kreatívnej výstavby asi všetkého, čo sa dá na bicej súprave vystavať. Niekedy som tých plánov mával podstatne viac, ale už som sa poučil; to o čom hovorím, sa dá v pohode zvládať, a ešte si nechať čas na cvičenie, učenie a pozeranie futbalu, keď si to bude reprezentácia vyžadovať (smích).

Máš nějaký muzikantský sen? Třeba si s někým nebo někde zahrát?

Áno, mám, hrať s Tryptychom viac koncertov. A splniť kvalitne všetko to, o čom som hovoril v predošlej odpovedi. Zahrať si s Milesom Davisom sa mi už nepodarí. Rád by som ale ešte stihol Herbieho Hancocka. Nezvyknem si stavať nedosiahnuteľné ciele, a ako som už spomínal pri tom svojom plánovaní, väčšinou si uvedomím, že som niečo splnil, až keď je to hotové. Zhrniem to tak, že chcem hrať dobrú hudbu s dobrými ľuďmi a byť pri tom fyzicky a duševne v pohode. Potom sa dejú dobré veci.

Předpokládám, že jsi čtenář. Kterou knihu, pokud by sis měl vybrat jednu jedinou, by sis vzal na pustý ostrov?

Václav Havel: Pižďuchové. Na prvej poviedke som sa smial asi hodinu a takmer som sa udusil. Niekedy som čítal celkom dosť, ale v posledných rokoch si na to neviem nájsť správnu pohodu a koncentráciu, bol som rozháraný kade tade, ale cítim, že aj toto sa obracia k lepšiemu a už mi môj mimoriadne vzdelaný brat niečo nanútil so slovami: Musíš začať opäť čítať, lebo inteligentní ľudia čítajú. Snáď ma neprecenil, uvidíme (smích). A na pustý ostrov by som si vzal hrubú knihu, aby dlho vydržala a potom sa s ňou dalo v najhoršom prípade zakúriť. Zároveň takú, ktorú som ešte nečítal, aby prekvapila, a čo najnáročnejšiu, aby vydržala dlho (smích).

A další proustovská otázka ohledně opuštěného ostrova se samozřejmě týká hudby. A která by to byla nahrávka?

Teraz ma napadá tiež milión nezmyslov, ale budeme šetriť papier a trpezlivosť čitateľov. Naozaj neviem, ale asi niečo, čo sa dá počúvať opakovane a nachádzať tam nové veci. Napríklad Supersilent IV? Alebo Robo Kazík, Galatéka Roba Kazíka. Veď prečo sa volá album Tryptychu Trypotheque? Ha!

Děkuju za rozhovor, ať se daří!