Herbie Hancock, O2 Universum, Praha, Live Nation, 9.11.2019
Jeseň patrí tradične k najsilnejším koncertným sezónam a nebolo tomu inak ani tento rok. Od polovice októbra žije Praha medzinárodným festivalom Struny podzimu, na ktorom sa predstavilo aj niekoľko významných jazzmanov. Reportáže z koncertu Freda Herscha a Charlesa Lloyda sme priniesli aj na našich stránkach. Začiatkom novembra vystúpil v Jazzdocku top gitarista John Scofield, dnes do Jazzdocku zavíta americký saxofonista Donny McCaslin. Aj druhý novembrový víkend sa niesol v znamení jazzu a to nie hocijakého. Po piatkovom koncerte Avishaia Cohena so SOČR (report tu) sa do Prahy vrátil po dvoch rokoch legendárny americký klavirista a skladateľ Herbie Hancock (vlastným menom Herbert Jeffrey Hancock).
Predstavovať tohto legendárneho muzikanta by bolo pre čitateľov nášho portálu asi zbytočné, no pripomeňme si aspoň základné fakty. Hancock začínal v 60. rokoch minulého storočia v kvintete Milesa Davisa, v 70. rokoch založil formáciu Headhunters a stal sa priekopníkom žánru fusion. K dnešnému dňu má na konte štyridsať štúdiových albumov a štrnásť ocenení Grammy. Aj tesne pred osemdesiatkou je hudobne aktívny, i keď posledný štúdiový album Imagine Project vydal pred deviatimi rokmi.
Podobne ako jeho rovesníci, aj Hancock sa rád obklopuje mladšími hudobníkmi. Hancockova kapela nastúpila na pódium po akademickej štvrťhodinke a spustila takmer dvadsaťminútovú Overture, so syntetizátorovým úvodom, za aký by sa nemusel hanbiť ani legendárny Spielbergov film Blízke stretnutie tretieho druhu. Overture prechádza plynule do Luekeho afro-exotickej Dark Lightning a Lionel Loueke, známy ‘dofarbovač‘ Hancockovej kapely spieva a predvádza pomocou gitarových efektov pestrú škálu zvukov. Po úvodnej polhodine vstáva Hancock od klavíra aby sa prihovoril k publiku. Ďakuje za pozvanie do Prahy a zároveň detailne a vtipne predstavuje svojich spoluhráčov. Beninského gitaristu Lionela Louekeho, ktorý je v našich končinách už známym a obľúbeným hudobníkom, predstavuje ako výnimočného muža piatich gitár a hlasov. Basgitarista James Genus patrí k univerzálnym, vyhľadávaným štúdiovým hráčom. V Amerike je známy predovšetkým z kapely účinkujúcej v televíznom programe NBC – Saturday Night Live. Najmladším členom formácie je sympatická, mladá kalifornská flautistka a speváčka Elena Pinderhughes. Popri koncertovaní s Hancockom hráva v bigbande Christiana McBridea, v kvintete trubkára Christiana Scotta či kapele Ambroseho Akinmusireho. Bubeníka Justina Tysona si Herbie Hancok vypožičal od uznávaného klaviristu Roberta Glaspera. Svojmu obľúbenému klaviristovi a skladateľovi Glasperovi nezabudne Hancock zložiť verejnú poklonu.
Na rade je skladba Actual Proof z čias Headhunters. Začína paľbou bicích a neveľmi jasnými tónmi Genusovej basgitary. Kapela sa zahrieva na prevádzkovú teplotu a postupne dostávajú priestor na sóla všetci muzikanti. Počas dvojhodinového koncertu servíruje Hancock publiku dlhé kompozície s úvodnými syntetizátorovými predohrami, striedanými s klavírnymi sólami. Priebežne ho dopĺňal Loueke svojimi gitarovými efektovými vstupmi. Z času na čas kapela uberá na intenzite a do popredia sa dostáva mladá flautistka. Elena Pinderhughes je pre mňa nečakaným prekvapením. Rolu flautistky a speváčky zvláda s veľkou istotou a suverenitou ostrieľanej profesionálky. Žiaľ, tóny Genusovej basgitary dokáže dešifrovať len ucho veľmi vnímavého poslucháča. Situácia sa nachvíľu zlepší v basgitarovom sóle v skladbe Actual Proof.
V tretine koncertu začne Hancock používať vokoder, čím navodí atmosféru 70. a 80. rokov minulého storočia. Viachlasým vokálom v Come Runing to Me ho dopĺňa Lionel Loueke a chvíľami len ťažko rozoznať, kto spieva aký part. Osobne preferujem Hancockove klavírne vstupy a tentokrát mám naozaj šťastie, pretože Herbie Hancock hrá na klavíri (Fazioli) takmer v každej skladbe. Koncert vrcholí a Hancock vstáva od klávesov, aby si zobral svoj povestný biely Moog Liberation keytar.
Nastáva čas na prearanžovaný hit Cantaloupe Island, okorenený strhujúcimi sólami všetkých členov kapely. Húpajúci groove sa chvíľami mení na jazzové orgie. Loueke strihne exkluzívne sólo, po ňom predvedie svoje najlepšie sólo Elena Pinderhughes. Publikum sa dostáva do varu, diváci extaticky jasajú a dožadujú sa prídavku. Hancock sa nenechá dlho prosiť, vracia sa aj s kapelou naspať, aby spustil funkujúceho headhunterovského Chameleona. Herbie Hancock náhle omladne minimálne o päťdesiat rokov. S klávesmi zavesenými na krku sa prechádza po pódiu, s nohou vyloženou na odposluchovom reproduktore naplno sóluje, vychutnáva si atmosféru a spieva spolu s divákmi.
I keď išlo o veľmi vydarený koncert, budem dúfať, že do budúcnosti dostane legenda formátu Herbieho Hancocka šancu predstaviť sa v akusticky vhodnejších priestoroch. Podstatné však je, že aj s blížiacou sa osemdesiatkou Hancock na pódiách presvedčivo dokazuje, že mu to v spojení s mladými muzikantmi ešte stále dobre šľape a jeho hudba je v moderných aranžmánoch nadčasová.