Charles Lloyd Quintet, Struny podzimu, Rudolfinum, Praha, 31.10.2019
Medzinárodný hudobný festival Struny podzimu ponúka náročným hudobným fanúšikom každý rok pestrú zmes hudobných štýlov. Svoje si mohli najsť aj jazzoví fanúšikovia v ponuke 23. ročníka festivalu. Po nedávnom koncerte Lionela Louekeho s Lubošom Soukupom a vystúpení Freda Herscha sme mali možnosť vidieť minulý týždeň skutočnú jazzovú legendu – amerického saxofonistu Charlesa Lloyda. Nešlo ani zďaleka o Lloydovu českú preméru, pretože od svojho prvého pražského vystúpenia v roku 1967 zavítal do Prahy ešte triktát. Koncert v Rudolfinu bol jeho druhým vystúpením na festivale Struny podzimu (prvý sa konal v roku 2011).
Charles Lloyd, rodák z Memphisu začínal v kapelách slávnych jazzmanov (Cannonball Adderly, Chico Hamilton). Nekôr si založil svoje vlastné formácie s rovnako talentovanými mladými hudobníkmi, ktorých sláva rástla súčasne s Lloydovou (Keith Jarrett, Jack De Johnette a ďalší). Lloydove kroky viedli neskôr do Kalifornie a New Yorku, až natrvalo zakotvil v slnečnej Kalifornii. Odtiaľ pochádzali aj slávne kapely Beach Boys a Doors, s ktorými spolupracoval Charles Lloyd 60. rokoch.
Do Rudolfina zavítal Charles Lloyd so svojim kvintetom, zloženým z podstatne mladších hudobníkov. Klaviristu Geralda Claytona, syna známeho kontrabasistu Johna Claytona, mohlo české publikum vidieť v minulosti vo viacerých formáciách – jeho vlastným triom, v kapele Bena Wendela, alebo prednedávnom v E-Collective Terenca Blancharda. Skladateľ a gitarista Marvin Sewell sa pohybuje suverénne vo svete bluesu, gospelu, jazzu, rocku a soulu. Spolupracoval s takými hudobníkmi ako George Benson, Marcus Miller, Joe Lovano, nahrával a koncertoval aj so slávnou Cassandrou Wilson. Eric Harland je vyhľadávaný bubeník so skúsenosťami v kapelách McCoy Tynera, Chrisa Pottera, Davea Hollanda, Kurta Rosenwikela a ďalších. Pôvodom kalifornský kotrabasista Harish Raghavan patrí v súčasnosti k stáliciam newyorskej hudobnej scény. Okrem iného sa presadil aj ako opora rytmickej sekcie skupín Kurta Ellinga, Ambroseho Akinmusireho a ďalších.
S takouto silnou zostavou brázdi osemdesiatjedenročný Charles Lloyd svetové pódiá. Na pražskom koncerte sa rozhodol odohrať jeden set, reprezentujúci rôzne obdobia jeho karéry. Otvoril ho baladickou skladbou Requiem z albumu Notes from Big Sur. Big Sur na Kalifornskom pobreží je pre Lloyda miestom osudným, pretože práve tam sa utiahol na vrchole kariéry koncom 60. rokov minulého storočia, aby sa venoval meditáciám a spoznávaniu svetových náboženstiev. V podobnej nálade nasledovala aj druhá skladba Miss Jessye. Kapela viac pridala, no do jej zvuku dokonale zapadal krásny, zamatový tón Lloydovho tenorsaxofónu. V Little Peace ho Lloyd vymenil za flautu a zrýchlil tempo.
Striedanie nálad naznačovalo, že nepôjde len o večer plný melancholických kompozícií. Charizmatický Lloyd v čiapke a lennonkách sa počas celého večera sústredil na hru a dianie na pódium a tak neprehovoril k publiku ani pol slova. Saxofón striedal s flautou a keď chvíľu nehral, oddychoval na klavírnej stoličke. Zo svojho velína pohľadom naznačoval ostatným spoluhráčom sólové nástupy a nenápadným úsmevom odmeňoval ich výkon. Bola radosť sledovať jeho duá s plne sústredeným Claytonom. Harland udržiaval na bicích napätie a po celý večer disciplinované zvádzal súboj s príliš veľkou akustikou Rudolfina.
Marvin Sewell sa našiel v gitarových melodických rozohohrávkach, ktorými decentne dofarboval zvuk kapely. Skladbou Defiant, ktorú nahral Lloydovom pôvodne s formáciou The Marvels, sa kapela plánovane rozlúčila s publikom. V tom čase však boli diváci v najväčšom vare, takže ukončenie koncertu nepricházalo do úvahy. Lloydovo kvinteto s ohlasom publika rátalo, keďže prídavky boli avizované aj v programovom bulletine festivalu.
Na pódiu nachvíľu osamel Gerald Clayton, aby rozohral dlhý klavirny úvod mexickej folkovej piesne La Llorona. Po pätmínútovom klavírnom sóle sa na pódium vrátila celá kapela. Téma La Llorony na seba postupne nabaľovala ďalšie zvukové vrstvy, Clayton odovzdal štafetový kolík Marvinovi Sewellovi, ktorý spevavým gitarovým sólom priblížil Lloydov tím k cieľu. Harland sa poriadne oprel do bicích, no jeho paľba netrvala dlho, pretože náhle stíchla do piana, do ktorého nastúpil tesne pred cieľovou rovinkou Lloydov precítený tenorsaxofón. Definitívna rozlúčka s publikom začala desaťminútovým bottleneckovým bluesovým sólom Marvina Sewella. Naň plynule nadviazala flautová vypaľovačka Hymn for Princess s patričným rockovým drivom, sprevádzaným Lloydovými tanečnými pohybmi.
Definitívnou bodkou za koncertom bol neutíchajúci aplauz publika. To sa však ďalšieho bonusu nedočkalo, no odchádzalo v nádeji, že číslo tri má svoju čarovnú moc, ktorá privábi Charlesa Lloyda na Struny podzimu aj po tretí raz.
Setlist: Requiem / Miss Jessye / Little Peace / Lift Every Voice / Zoltan /Defiant / La Llorona / Hymn For Princess
