Bratislavské jazzové dni, 25.-27.10.2019

V minulosti bývalo dobrým zvykom pozývať na najväčší slovenský jazzový festival svetových jazzmanov zvučného mena. Každý ročník tak ponúkal niekoľko jazzových headlinerov. Trendy sa však menia a v programovej ponuke sa objavuje z roka na rok menej jazzových formácií. V nastavenom trende pokračoval aj program 45. ročníka Bratislavských jazzových dní. Nenechal som sa odradiť a dúfal, že aj napriek slabšej ponuke uvidím počas troch večerov dosť zaujímavej hudby.

Ako sa už stalo tradíciou, prvý a druhý deň festivalu sa na hlavnom pódiu predstavili štyri skupiny, nedeľa ponúkla tri formácie. Popri dianí na hlavnom pódiu „A“ sa hralo v prestávkach medzi koncertami na áčku aj na pódiu „B“ (žiaľ s veľmi zlou akustikou sály).

PIATOK

Prvý večer otvoril víťaz minuloročnej súťaže pódia mladých talentov – slovenská formácia Tibor Feledi Kairos Quintet (víťaza volia každoročne návštevníci festivalu hlasovaním.) Kairos Quintet je zoskupenie mladých muzikantov, hrajúce súčasný jazz, inšpirovaný slovenskými detskými piesňami. Kvinteto spustilo nielen moderný jazz nabitý entuziazmom, ale zaplavilo sálu pozitívnou energiou a nastavilo vysoko latku pre ďalších účinkujúcich. Človek by nepovedal, akú nadupanú skladbu dokážu mladí jazzmani spraviť z detskej Kukulienky. Neuveriteľný drive si zaslúžil veľkú odozvu publika opodstatnene.

Druhým účinkujúcim bolo francúzsko-americké kvarteto gitaristu Paula Jarreta. Kvarteto ponúklo kombináciu avantgardných, chvíľami až freejazových pasáži, striedaných s širšími melodickými plochami. Tieto dve odlišné polohy pôsobili veľmi kontrastne a napriek vzrušujúcej fúzii, umocnenej razantnou hrou bubeníka Jima Blacka sa dostavila len pomerne chladná reakcia publika.

Paul Jarret feat Jim Black

Tretieho účinkujúceho, švédskeho speváka a klaviristu Johana Nilssona mohlo slovenské publikum vidieť pred niekoľkými rokmi na Open Jazz Feste na Zelenej vode s jeho známou formáciou Dirty Loops. Bratislavskému publiku sa Nilsson predstavil s inou zostavou, s repertoárom postavenom na pope a soule v štýle chlapčenských skupín. Nilssonovou silnou stránkou je pôsobivý tenor, dosahujúci astronomické výšky. Žiaľ, celkový dojem narúšala Nilssonova prvoplánová, teatrálna gestikulácia, hodiaca sa viac do klipov pre násťročné fanynky. Z Nilssonovho vystúpenia ma zaujalo len jeho sólové číslo s klavírom. Koncert považujem za najväčší tohtoročný festivalový žánrový odklon.

Johan Nilsson

Piatkového headlinera, americkú skupinu Ghost Note, avizoval program džezákov ako nadupanú jazzfunkovú smršť. Hudobní nadšenci sledujúci súčasnú jazz-funkovú scénu si od vystúpenia tejto formácie na čele s uznávaným, neprehliadnuteľným basistom MonoNeonom  sľubovali veľa. Ťažko posúdiť, či sa ich očakávania naplnili. Smršť sa naozaj konala, ale išlo o smršť nepočúvateľného hluku. Neviem, či si kapela zabezpečila svojho vlastného, alebo k zvukárskemu mixpultu zasadol miestný zvukár a nebolo by nebolo fér hodnotiť vystúpenie kapely na základe toho, čo som počul. Brutálne preexponovaný zvuk kapely s absolútne nečitateľnými tónmi basgitary, „spodky“ stiahnuté až kamsi za hranicu počúvateľnosti. Zvuk sa nachvíľu prečistil keď MonoNeon vymenil basgitaru za gitaru a na pódium nastúpil mladučký basgitarista Aron Hodek. Napriek plnému nasadeniu kapely a výbornej dychovej sekcii išlo vďaka nezvládnutému zvuku o bezkonkurenčne najhorší zážitok z festivalu.

Ghost Note – MonoNeon

SOBOTA

Po rozpačitom prvom dni svitala nádej na reparát. Huslistka Barbora Botošová vydala tento rok svoj debutový album Colours of My Soul (Farby mojej duše), oficiálne zaradený do žánru world music. Na pódiu sa predstavila spolu s jedenástimi slovenskými a zahraničnými hudobníkmi. Basista Michal Šelep a bubeník Juraj David Raši si tak mohli po piatkovom otváraní festivalu s Felediho Quintetom vychutnať otvorenie ďalšieho festivalového dňa. Podobne ako z Kairosu, aj z Botošovej muzikantskej partie sršala nefalšovaná radosť z hrania a pozitívna energia. I keď, Barbora Botošová priznala trému z konferovania koncertu pred takým početným publikom, na jej hudobnom výkone sa žiadne zaváhanie neprejavilo. Bez zbytočnej skromnosti možno skonštatovať, že išlo o veľmi vydarený úvod do sobotňajšieho večera.

Barbora Botošová and Friends

Jadrom ďalšej formácie, The Baylor Project, je manželské duo – bubeník Marcus Baylor a speváčka Jean Baylor. Obaja majú za sebou úspešnú kariéru – Marcus Baylor hral desať rokov so slávnymi Yellowjackets a jeho manželka Jean sa v 90. rokoch preslávila ako hip-hopová speváčka a neskôr ako speváčka Yellowjackets. V podaní Baylor Projectu znel z pódia zrelý, precítený akustický jazz a soul v podaní zohraných inštrumentalistov. Nováčikom kapely bola neprehliadnuteľná kontrabasistka s dokonalým afroúčesom- Endea Owens. Bratislavský koncert s Baylorovou skupinou bol pre ňu premiérou, no nebolo to vôbec poznať, pretože citlivou a presnou hrou zapadla medzi ostatných hudobníkov. Za kontrabasové sólo si vyslúžila a zaslúžila veľký potlesk. Decentný, no zároveň emóciami presiaknutý hlas Jean Baylorovej dokonalo súznel so zvukom akustickej kapely. Toto všetko sa odohrávalo za sprievodu distingvovanej rytmiky v podaní Marcusa Baylora. Konečne niečo pre ortodoxných jazzových fanúšikov. Jedinou chybičkou krásy bol prenikavo ostrý zvuk sopránsaxofónu Keitha Loftisa.

The Baylor Project – Jean Baylor

Jazzoví fanúšikovia si prišli na svoje aj pri ďalšej účinkujúcej – mladej losangeleskej klaviristke Connie Han. Hudobnými kritikmi ospevovaná klaviristka si so sebou priviedla kontrabasistu Ryana Berga (záskok za avizovaného Ivana Taylora) a bubeníka Billa Wysaska. Drobná klaviristka s vizážou drsnej rockerky predstavila skladby z jej debutového albumu Crime Zone a pripravovaného nového albumu. Na klavíri a elektrickom Fenderi predviedla špičkový technický výkon. Jej hra nepostrádala razanciu a dynamiku, typickú pre väčšinu jej rovesníkov. I keď Han sa radí medzi umelcov reprezentujúich značku Steinway (tzv. Steinway Artists) v Inchebe si vystačila s klavírom konkurenčnej Yamahy. Ruku na srdce, kto by počul rozdiel medzi Yamahou a Steinwayom, navyše v akusticko-nekompromisných podmienkach Incheby? Pri vystúpení Connie Han si možno mnohí pamätníci nostalgicky zaspomínali na koncert tria japonskej klaviristky Hiromi na džezákoch v roku 2005. Diváci, ktorých túžba po kvalitnom jazze sa naplnila koncertom Connie Han ešte netušíli, že podobný jazzový zážitok sa počas nasledujúcich dvadsiatichštyroch hodín už nebude opakovať.

Connie Han

O headlinerke sobotňajšieho večera sa organizátori vyjadrovali ako o megahviezde budúcnosti. Američanka Judi Jackson sa dostala do povedomia ako osemnásťročná, keď nahrala svoju vlastnú skladbu Only You s vychytenou booklynskou formáciou Snarky Puppy (ktorú sme videli na BJD 2015). Judi Jackson nastúpila, lepšie povedané nabehla na pódium a spustila svižnú skladbu v šialenom tempe, čím ihneď prebrala poloospalé publikum. Na nečakaný príval energie, extravagantný imidž a svojský hlasový prejav reagovali diváci pozitívne. Štvorčlenná kapela tvrdo makala, aby stíhala speváčkine divoké tempo. Judi Jackson chrlila do sály nekonečné spektrum emócií, striedajúcich sa ako oblaky na oblohe v zrýchlenej časovej slučke. Jackson často prirovnávajú k Nine Simone, Sade či Amy Winehouse. Mne svojim prejavom pripomínala najviac Amy Winehouse. Koncert ukončila silne emotívnou skladbou, venovanou všetkým svojim priateľom, ktorí už nie sú medzi nami. Dojatej speváčke sa počas neutíchajúcej standing ovations len ťažko odchádzalo z pódia. Vystúpenie Judi Jackson bolo pre mňa milým prekvapením a zároveň vyvrcholením druhého večera.

Judi Jackson

NEDEĽA

Posledný festivalový večer otvorila kanadská štvorica Anomalie. Lídrom klávesovo- syntetizátorovej formácie je klavirista Nicolas Dupius. Z festivalového programu sľubne znejúca kapela však nepriniesla nič nové ani prekvapivé, ale je dosť možné, že skalní vyznavači syntetizátorovej hudby si prišli na svoje. Naopak, ortodoxnejší jazzoví fanúšikovia mohli nadobudnúť pocit, že sa nedopatrením ocitli na nesprávnom festivale. Osobne si viem predstaviť toto kvarteto posilnené napríklad o saxofonistu, ktorý by mohol hudbu kvarteta obohatiť o ďalší rozmer a zaujímavé sóla.

Anomalie

Objavom tohtoročných jazzákov sa pre mňa stal portugalský spevák Salvador Sobral, žijúci dôkazom toho, že aj na prvý pohľad nenápadný chlapík sa môže stať globálnou hviezdou. K víťazstvu v Eurovízii (2017) ho doviedol výnimočný prirodzený komediálny talent, kombinovaný so spontánnosťou, charizmou, kultivovaným spevom a vtipnou komunikáciou s publikom.  K publiku sa prihováral v slovenčine, pobehoval po pódiu ako splašený, hral na klavíri a spieval do jeho útrob. Navyše zvládol v bezchybnej slovenčine zaspievať Medulienku, za čo zožal obrovský aplauz. Celkový dojem umocňovalo perfektne šľapajúce akustické trio.V závere vystúpenia sa Salvador Sobral vytratil z pódia a vzápätí sa objavil na opačnej strane sály. Spievajúc bez mikrofónu sa prechádzal medzi divákmi a kráčal naspäť na pódium. Nadšenému obecenstvu dokázal, že aj spevácke hviezdy sú len ľudské bytosti z mäsa a kostí. Za svoj unikátny výkon si vyslúžil neutíchajúci standing ovation.

Salvador Sobral

O finále džezákov sa postarala Angličanka Corinne Bailey Rae. Dvojnásobná držiteľka ocenenia Grammy (v roku 2008 a 2012) by vedela rozprávať o tom, ako sa stať zo dňa na deň hviezdou. Len pár mesiacov po debutovom singli vydala album, ktorý zabodoval na prvej priečke britskej hitparády a o rok neskôr bola nominovaná na svoju prvú Grammy. Spolupracovala s hviezdami ako Herbie Hancock, Paul McCartney a mnohí ďalší. Do Bratislavy prišla so svojou trojčlennou kapelou (elektrická gitara, klávesy, bicie). Corrine zaspievala svoje skladby v štýle R&B, pričom občas dopĺňala kapelu na španielskej a elektrickej gitare. Štvorica pôsobila veľmi kompaktne a jej hudba bola stelesnením moderného R&B. Ústrednou postavou show však bola speváčka. Kapela hrala so slušným nasadením, no hráčom s ich potenciálom by som doprial viac priestoru pre sóla. Ale to už by sme sa asi presunuli do iného žánru. Basistu suploval na klávesoch manžel Corinne Bailey Rae – Steve Brown, obdivuhodný výkon podal vynikajúci bubeník Myke Wilson. Corinne Bailey Rae odspievala celý set svojim typicky tenkým hlasom s  precíteným výrazom, s ľahkosťou a úsmevom na tvári.

Corinne Bailey Rae

Čo okrem koncertov na hlavnom pódiu ponúkol 45. ročník BJD?

Osem skupín na pódiu B, z toho päť formácií súťažiacich na Pódiu mladých talentov, veľmi slušne zvládnutú propagáciu a organizáciu festivalu, vrátane neprehliadnuteľného detailného (a striktne dodržiavaného) harmonogramu, zvuk kolísavej kvality (predovšetkým katastrofálne nazvučenie koncertu Ghost Note). Za zmienku stojí aj predražený catering, kde si môžete kúpiť občerstvenie len za nepraktické, inde nepoužiteľné poukážky (tzv. Lipáky), ale to už by bola téma na inú diskusiu.

Do ďalšieho ročníka poprajem organizátorom šťastnú ruku pri výbere kvalitných interpretov  a návrat k rokmi osvedčeným jazzovým hodnotám.

Fotogaléria

Napište komentář

E-mail nebude publikován

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..