John Scofield’s Combo 66, Bratislavské jazzové dni 2018, Ateliér Babylon, 28.10.2018 John Scofield sa radí medzi najuniverzálnejších gitaristov planéty a treba podotknúť, že aj medzi tvorivo a koncertne najaktívnejších. Vidieť Scofielda na európskych šnúrach niekoľkokrát ročne (často s rôznymi projektami) nie je dnes ničím výnimočným. Počas kariéry sa mu podarilo zozberať celý rad ocenení, naposledy dokonca dve Grammy v jednom roku – za predposledný album Country for Old Men z roku 2016. Nepoľavujúc zo svojej autorskej tvorby vydal Scofield prednedávnom album Combo 66, výsledok spolupráce s jednou z jeho formácií. S týmto viacgeneračným zoskupením prišiel predstaviť album aj do bratslavského Ateliéru Babylon. Nedeľnajší koncert sa tak stal bodkou za tohtoročnými Bratislavskými jazzovými dňami. V názve Combo 66 sa nenaskytli dve šestky len náhodou. Môžno si pod nimi predstaviť napríklad Scofieldove šesťdesiatešieste narodeniny, ktoré oslávil v septembri. Mohli by však zároveň naznačovať aj rok narodenia bubeníka Billa Stewarta (so Scofieldom hrá od roku 1992). Magické číslo vysvetľuje Scofield takto: „66 je najlepšie jazzové číslo, aké si môžete predstaviť, pretože ak raz dosiahnete šesťdesiatšesť, znamená to, že sa vám dobre darí. Pamätáte si všetky tie úžasné platne zo 60. rokov? Brasil 66, Route 66? Povedal som si, že by bolo dosť poetické použiť toto číslo ako názov albumu.“ Vekovo pestrú zostavu ďalej tvorí kontrabasista Vincente Archer, člen tria amerického klaviristu Roberta Glaspera a klavirista Gerald Clayton. Na Geraldovi Claytonovi, synovi známeho kontrabasistu Johna Claytona, obdivuje Scofield schopnosť spájať moderný prístup s technikou starej školy a cítením Tommyho Flanagana a Hanka Jonesa. Kombo otvorilo koncert swingujúcou Icons at the Fair, reminiscenciou na Hancockovu úpravu Scarborough Fair. Pieseň preslávila ikonická dvojica Simon & Garfunkel a jej hancockova verzia vyšla v roku 1996 na albume The New Standard. Na ňom si spolu s Hancockovou kapelou zahral aj Scofield. V ďalšej skladbe, Combo Theme sa kvarteto pohrávalo so zmenou rytmu a dynamiky, s jemne disonantnými Archerovými kontrabasovými sólami. Hneď v prvých skladbách zažiaril v klavírnych sólach aj Gerald Clayton.
V ďalšej zo scofieldovsky swingujúcich skladieb – Can’t Dance zmenil Scofield švihnutím čarovného prútika gitarový zvuk na oveľal ostrejší. Na tomto mieste mi nedá nepripomenúť, že Scofield si na väčšine koncertov vystačí s jednou gitarou, často bez akýchkoľvek pedal boardov, pretože zvuk mení hlavne pomocou dokonalej hráčskej techniky. V Can’t Dance sa konečne dostalo aj na Claytonov hammond. Gerald Clayton predviedol pestrú škálu organových zvukov, od zamatových až po priamočiare, ostro znejúce akordy, evokujúce staršíe albumy Carlosa Santanu. Z najnovšieho albumu Band Menu bubeníka Billa Stewarta predstavilo combo skadbu F.U. Donald. Na prvé počutie zašifrovaný názov zopakoval Scofield niekoľkokrát po sebe, zámerne zrýchlene. Na ‘prvú‘ však publikum význam šifry nepochopilo a tak Scofield vysvetlil, že nemôže inak, ak sa nechce dostať sa do problémov. Keď to po takomto vysvetlení časti publika došlo, combo už naplno hralo Stewartovho F..k y.u Donalda. Svoju citlivú stránku predviedol Scofield v nádhernej balade I’m Sleeping In s precízne vykresleným gitarovým sólom a Stewartovou metličkovou hrou na rytmičáku. Silným kontrastom k I’m Sleeping In bola záverečná New Waltzo. Silný, nadupaný groove, jazzrockový sound, Scofieldove fusion sólo, Stewartove burácajúce rockové bicie, v oveľa výbušnejšej zmesi v porovnaní so štúdiovou verzii. Dokoné vyvrcholenie koncertu. 44. ročník džezákov je definitívne za nami. Ako býva na festivaloch zvykom, hneď po skončení aktuálneho ročníka sa dramaturgické tímy vrhnú do príprav ďalšieho. Budeme teda dúfať, že ani dramaturgia džezákov nepoľaví a na ďalšom ročníku predstaví náročnému slovenskému publiku aj ďalšie jazzové legendy, rovnako, ako nové tváre svetového jazzu, a čo najmenej účinkujúcich, ktorí slovo jazz poznajú len z encyklopédie.
Poslední komentáře