Brno, 16.10.2018
Poľský huslista, skladateľ a producent Adam Bałdych (nar.1986) hrá na husle od deviatich rokov. V šestnástich sa dostal do povedomia širšej verejnosti a po štúdiu na Berklee College of Music začal intenzívne koncertovať s uznávanými hudobníkmi. Účinkovanie na renomovaných jazzových festivaloch, ako Montreaux Jazz Festival a The London Jazz Festival mu naplno otvorilo dvere, ktorými vstúpil do svetového jazzu. Pod svoje krídla si ho zobralo renomované hudobné vydavateľstvo ACT Music, u ktorého vydal štyri albumy. Najnovší, Brothers, nahral spolu s nórskou formáciou Helge Lien Trio v roku 2017. Nedávno odohral spolu so slovenskou kapelou Korben Dallas šnúru koncertov v Čechách a na Slovensku. Pred brnenským koncertom v klube Fléda sme sa s Adamom rozprávali o jeho spolupráci s Korben Dallas, hraní s Jeanom Lucom Pontym, jvzťahu ku klasickej hudbe a o chystaných projektoch.
Dnešný koncert je posledným na vašej spoločnej šnúre so skupinou Korben Dallas. Pre vás dosť netradičné spojenie. Kto bol iniciátorom spoločného projektu?
Korben Dallas sa stali minulý rok súčasťou projektu Mosty-Gesharim, ktorý spája umelcov z krajín Visegrádskej štvorky. V rámci projektu dostali za úlohu vybrať si na koncert v Liptovskom Mikuláši hosťujúceho umelca z niektorej z krajín V4 a Korben Dallas sa rozhodol pre mňa. Nekoľko dní pred koncertom sme spolu nacvičovali a dosť rýchlo sme zistili, že medzi nami funguje chémia.
Čo vás na hudbe Korben Dallas zaujalo?
Ich hudba mi ponúka dostatok priestoru na realizáciu hudobných nápadov. Koncert v Liptovskom Mikuláši sa vydaril a tak sme sa rozhodli v spolupráci pokračovať, výsledkom čoho je aj šnúra v Čechách a na Slovensku.
Ako sa vám podarilo skĺbiť vaše odlišné hudobné štýly?
Vždy myslím predovšetkým na zvuk kapely. Prv než som začal hrať s Korben Dallas, rozmýšľal som, ako prepojiť našu rozdielnu hudobnú reč. Aj keď je moja hudba veľmi odlišná od ich tvorby, nevnucujem im ju nasilu, skôr rozmýšľam, ako ju zmeniť k lepšiemu. Môj štýl hrania je často podobný hre na gitaru – improvizujem, alebo hrám tóny pod vokálnou linkou, ktorá je u Korben Dallas vedúcou zložkou. V Korben Dallas mám úplne inú úlohu ako vo svojich formáciách. V mladosti som hľadal inšpiráciu v rôznych hudobných štýloch, napríklad v rocku. V energii, z ktorej na pódiu čerpám, sa zhmotňujú všetky moje doterajšie hudobné vplyvy. V Korben Dallas sú veľmi citliví hudobníci a osobnosti. Hoci hrajú rock a nerozumiem úplne všetkým ich textom, viem, že majú hlbší zmysel.
Pred dvomi rokmi ste mi vyvetľovali, že vašim hlavným smerom je akustická hudba. Platí to aj naďalej?
Moje súčasné projekty sa dosť líšia od tých starších. Momentálne sa snažím miešať moderný jazz s klasickou hudbou, takže prinášam nový zvuk z klasickej hudby. Aj moje súčasné poľské kvarteto hrá inú hudbu ako Korben Dallas. Dokážem hrať veľa štýlov, vychutnávať si ich a zároveň zostať sám sebou. Kedysi som často používal aj elektrické husle, ale pred siedmimi rokmi, keď som sa presťahoval do New Yorku, som sa rozhodol s nimi skončiť. Chcel som sa odpútať od zvuku, ktorý som používal v časoch štúdia a orientovať sa na vytváranie novej husľovej estetiky. Dovtedy som využíval aj rôzne efekty, no neskôr som pochopil, že pestrosť zvuku huslí nezávisí len od elektrických efektov. Začal som vo vačšej miere zapájať predstavivosť a tvoriť nové zvuky a techniku hry, napríklad pizzicato a flautando. Akustické husle poskytujú veľmi širokú paletu zvukových možnosti a práve im sa už niekoľko rokov intenzívne venujem. V prípade hrania s Korben Dallas som sa rozhodol znovu používať efekty, pretože sa k ich hudbe hodia.
Spomínali ste, že vaše súčasné aktivity čerpajú veľa z klasickej hudby. Je to smer, ktorým sa chcete v blízkej budúcnosti uberať?
Klasickej hudbe sa venujem hlavne v posledných rokoch. Začal som sa stretávať s poľskými skladateľmi klasickej hudby, ktorí ma presviedčali, aby som sa viac venoval aj klasike. Ukázali mi, ako môžem využívať na improvizáciu samotné zvuky huslí, teda nielen stupnice v kontexte k harmóniám. Mám na mysli improvizáciu, akú môžete bežne počuť pri posluchu jazzových skladieb. Tým sa rozšíril obzor mojej predstavivosti. Pri improvizácii vychádzam viac zo súčasnej klasickej hudby ako z free jazzu, čím som sa dostal vo svojej kariére na rozhranie jazzu a klasickej hudby. Myslím si, že v hudbe sa tieto dva svety budú stále viac prelínať. Skladatelia modernej vážnej hudby vyzývajú klasických hudobníkov k väčšej improvizácii a zároveň sa jazzmani snažia rozširovať svoj hudobný jazyk a spôsob improvizácie. Týmto smerom sa bude zrejme uberať aj európsky jazz.
Istý čas ste žili v New Yorku. Čo vás priviedlo naspäť do Európy?
Pôsobil som tam rok, až kým som nepodpísal kontrakt s vydavateľstvom ACT. Od toho sa potom odvíjali moje ďalšie kroky, pretože v projektoch vydavateľstva ACT účinkujú európski umelci. Pobyt v New Yorku bol pre mňa veľmi dôležitý. Odlúčenie od domova mi pomohlo pochopiť, kde sú moje korene a prečo sa moja hudba líši od americkej. Uvedomil som si, že nechcem ísť americkým smerom, ale budem sa venovať niečomu, čo je pre mňa prirodzené a autentické. Moja hudobná tvorba vychádza z folklóru a klasickej hudby.
Pred dvomi rokmi ste si zahrali s kvartetom legendárneho jazz fusion huslistu Jeana Luca Pontyho. Ako hodnotíte túto skúsenosť?
Jeana Luca Pontyho som počúval odvtedy, ako som začal bližšie vnímať jazz. Z jazzových huslistov som sledoval detailne aj Stephana Grappelliho, Michala Urbaniaka a Zbigniewa Seiferta. Príležitosť zahrať si spolu so Jeanom Lucom Pontym sa mi naskytla prvýkrát až pred dvomi rokmi. Jean Luc Ponty má síce už sedemdesiatšesť rokov, ale stále je v skvelej forme. Hoci máme obaja iný štýl hry, podarilo sa nám spojiť ich tak, aby divák nemal pocit, že hráme opreteky.
Ako ste sa prípravovali na spoločné hranie?
Dva týždne pred koncertom mi Jean Luc Ponty poslal notový zápis a skladbu sme si zahrali spolu až pred koncertom. Po koncerte mi pri podpisovaní albumu napísal, že má dobrý pocit keď vidí, akým smerom sa uberajú husle v modernej hudbe. Taký kompliment od husľovej ikony dokáže potešiť. Svojim uznaním mi dodal veľkú energiu, ktorá ma bude spravádzať v budúcnosti.
Nedávno ste sa zúčastnili špeciálneho projektu vydavateľstva ACT – Tears for Esbjörn, venovaného pamiatke švédskeho klaviristu Esbjörna Svenssona. Aký vzťah ste mali k hudbe tria E.S.T?
E.S.T. vydali niekoľko albumov vo vydavateľstve ACT, s ktorým mám aj ja podpísanú zmluvu. Trio som počúval už ako študent, ich hudba bola pre mňa veľkou inšpiráciou. Keď som podpísal zmluvu s ACT- om, Esbjörn už bol po smrti. Nikdy sme sa nestretli, no veľa som sa o ňom dozvedel z jeho hudby. Bolo úžasné spolupracovať s ľudmi, ktorí s Esbjörnom hrali, alebo ho poznali osobne. Každý z nás má svoje vlastné hudobné formácie a tak sa stal tento projekt unikátnou príležitosťou spraviť spoločnú vec.
Prezraďte nám na záver niečo o vašich ďalších plánoch. Pripravujete nejaký nový album alebo hosťovanie na albumoch iných hudobníkov?
Zameriavam sa hlavne na svoju vlastnú tvorbu, nehrám veľmi často na albumoch iných. Prednedávnom som účinkoval na albume svojej manželky Kariny (album Betesda od Kari Sál, pozn. aut.), ktorý vyšiel v slovenskom vydavateľstve Hevhetia. Čo sa týka mojich vlastných projektov, zatiaľ posledným albumom je Brothers. Nahral som ho s Helge Lien Triom, s ktorým hrám už niekoľko rokov. Naša vzájomná hudobná komunikácia sa počas spoločného hrania vykrištalyzovala, čo je počuť aj na albume. Ďalší album vydám so svojim novým poľským kvartetom – basistom Michalom Baranskim, bubeníkom Dawidom Fortunom a klaviristom Krzysztofom Dysom. Momentálne pracujeme na nových skladbách, ktoré nahráme v novembri v jednom hamburgskom štúdiu. Album vyjde na jar 2019.
Ďakujeme za rozhovor.