Christian McBride Big Band, JazzFestBrno, 10. 5. 2018, Sono Centrum, Brno
Tohtoročný JazzFestBrno možno hodnotiť nielen ako štýlovo pestrý, ale aj časovo náročný. Veď prvý koncert sa konal 1. februára a posledný 10. mája. S menšími či väčšími pauzami mohli diváci v rozpätí troch mesiacov vidieť pätnásť koncertov. Zhodou okolností úvod a záver festivalu patril americkým jazzovým orchestrom. Treba však podotknúť, že nešlo o hociaké orchestre. Otváracieho koncertu sa zhostil Jazz at Lincoln Center Orchestra pod vedením ambasádora tradičného jazzu – Wyntona Marsalisa (report tu), o záver sa postaral big band pod vedením nemenej známeho kapelníka – Christiana McBridea.
Hoci je Christian Mc Bride považovaný za jazzmana, často ho počuť aj na vlnách komerčných rozhlasových staníc ako sidemana iných ako jazzových skupín. Freddie Hubbard, Diana Krall, Chick Corea, Sting, Paul McCartney, George Duke, Al Jarreau – to je len niekoľko slávnych hudobníkov, na albumoch ktorých by ste mohli počuť McBrideov kontrabas či basgitaru. Univerzálnosť tohto amerického muzikanta sa odzrkadľuje na jeho účinkovaní v rôznych hudobných zoskupeniach. Najväčším z nich je šestnásťčlenný ansámbel Christian McBride Big Band, formácia, ktorá sa v závere svojej historicky prvej európskej šnúry zastavila aj v brnenskom Sono Centre. Znie to neuveriteľne, no išlo o prvú McBrideovu návštevu moravskej Mekky jazzu. Základ repertoáru tvorila hudba z dvoch albumov, ktoré nahral McBride so svojim big bandom v časovom odstupe šiestich rokov. Oba albumy (The Good Feeling a Bringin’ It) dostali ocenenie Grammy za Najlepší album veľkého jazzového telesa a mapujú pomerne široké časové pásmo od 30. rokov 20. storočia až po súčasnosť. Jazzové štandardy, ale aj skladby zo 60. rokov však dostávajú v McBrideových aranžmánoch nový rozmer.
Po úvodných slovách brnenského jazzového veterána Jana Daleckého sa McBride s pokorou ospravedlnil za polhodinové meškanie a big band spustil McBrideovu skladbu Shake ‚n‘ Blake z albumu The Good Feeling. Správnosť voľby tuzemskej bezkonkurenčnej koncertnej sály – zvukovo univerzálneho Sono Centra, sa potvrdila hneď po prvých taktoch. Hutný a zároveň číry zvuk orchestra sa niesol rovnomerne do všetkých zákutí futuristickej miestnosti. Samozrejme, hneď v úvodnej skladbe si kapelník strihol exkluzívne kontrabasové sólo.
Nie je žiadnym tajomstvom, že big bandy už dávno nie sú exkluzívne pánskym klubom. Aj Christian McBride Big Band má v tom svojom zástupkyne nežného pohlavia – saxofonistku/flautistku Gabrielle Garo a speváčku Melissu Walker (McBrideovu manželku). Niektoré orchestre dokonca fungujú pod ženským vedením, napríklad orchester americkej skladateľky Marie Schneider, ktorá je jedným z McBrideovým vzorov. Štandardom I Should Care sme sa preniesli o niekoľko dekád naspäť, až do roku 1944. Skladbu od čias jej vzniku preslávil celý rad interpretov, napríklad Frank Sinatra, Bing Crosby, Nat King Cole, Dizzy Gillespie, ale aj Amy Winehouse.
McBride je nielen exkluzívnym kontrabasistom, skladateľom, aranžérom a kapelníkom, ale aj charizmatickým moderátorom. Jeho nenásilné, vtipné a informatívne vstupy dodali koncertu ten správny šmrnc. O tom, že to Mc Bride s publikom vie, svedčí aj jeho pravidelné účinkovanie v amerických rozhlasových staniciach, kde má svoje vlastné jazzové programy. Spomienkou na ikonu McBrideovej mladosti, Jamesa Browna, bola pieseň Brother Mister. Pre tých, čo nevedia, McBride píše o Jamesovi Brownovi už niekoľko rokov knihu, no stále sa mu nedarí ju dokončiť. O McBrideovej spisovateľskej ambícii sa môžete dočítať viac v našom rozhovore s McBrideom z roku 2015. McBride publiku vysvetlil vznik názvu skladby – James Brown vždy oslovoval ľudí veľmi formálne, dokonca aj členov kapely oslovoval Mister. Len v chvíľach mimoriadne dobrej nálady oslovil blízkych známych Brother Mister.
Návrat do 60. rokov umožnil McBride divákom Hubbardovou skladbou Thermo, s tenorovým sólom Marcusa Stricklanda a trúbkou Brandona Lee. Stricklanda si návštevníci JazzFestuBrno môžu pamätať z kapely Bena Williamsa, v ktorej pred tromi rokmi vyšíval sóla na sopránsaxofóne. Nielen Strickland, ale aj ďalší sólisti si prišli na svoje. Sóla často presahovali časomieru, na akú sme zvyknutí u iných big bandov. Žiaľ, pričinením McBrideovej zvukárky bolo niektorých sólistov slabo počuť a zvuk ich nástroja zanikal v zvuku orchestra.
To už však na pódium prichádza neprehliadnuteľná Melissa Walker a spúšťa A Taste of Honey. Pieseň preslávila okrem iného aj verzia od Beatles, no skladba vznikla pôvodne pre Broadwayskú show a na svoj debutový album ju naspievala aj Barbra Streisand. Presvedčivý výraz Melissy Walker mal nepochybne svoje čaro, i keď viac černošského zamatu v hrdle by určite nebolo na škodu veci. Po medovej ochutnávke nasledovala swingujúca verzia amerického hitu 70. rokov minulého storočia – pieseň Mr. Bojangles. Podobne ako predchádzajúca skladba, aj túto naspieval celý rad spevákov, vrátane Niny Simone, Boba Dylana, Dolly Parton či Robbieho Williamsa. McBride však ponúkol svoju vlastnú verziu. Melissa Walker zažiarila v pozoruhodnej vokálnej improvizácii.
Big band bol nielen dokonale zohratý, ale aj v rozšafnej nálade, čo dôkazuje, že práca v orchestri nie len obyčajným povolaním, ale aj zábavou. Zabával sa aj McBride, jeho vyšperkované kontrabasové sóla pôsobili veľmi odľahčene. Precízne, virtuózne zahraté s dokonalým výrazom a intonačnou presnosťou. Je jasné, prečo je v súčasnosti považovaný za jedného z najlepších kontrabasistov planéty.
Publikum reagovalo veľmi spontánne hlavne na dynamicky výrazné skladby. Nie žeby tie pomalšie nemali dosť šťavy, no až v rýchlejšom tempe sa naplno prejavila nespútaná energia big bandu. Mojim favoritom sa stala McCoy Tynerova Sahara v moderných McBrideových aranžmánoch. Napriek tomu, že pôvodnú dvadsaťminútovú Tynerovu verziu z roku 1972 stlačil McBride na polovicu, poskytla dostatok priestoru na odovzdanie Tynerovho posolstva. Exotické, free-jazzové intro, postupná gradácia, pestré zvukové a dynamické odtiene, no predovšetkým strhujúci rytmus. Hviezdou Sahary sa stal bubeník Quincy Philips, ktorého štýl hry stojí za zmienku. Mimoriadny feeling, nepretržite pulzujúci rytmus, absencia samoúčelného predvádzania. Ako pri predstavovaní Philipsa povedal McBride, kapela je tak dobrá, ako dobrá je jej rytmická sekcia. Na záver ešte raz odkaz na McBrideov idol, Jamesa Browna – funkovo-soulová vypaľovačka Getting To It, inšpirovaná Brownovou piesňou Get It Together. Publikum tlieskajúce do rytmu, standing ovation, dva prídavky. Aj tak vyzerá finále tohoročného JazzFestuBrno.
Setlist:
Shake ‚n‘ Blake / I should care / Brother Mister / Thermo / A taste of honey / Mr Bonjagles / The Shade of the Cedar Tree / I thought about / Sahara / The More I See You / Getting to It
