Nezáleží na tom, či hrá sólo, v triu alebo kvintete, americký klavirista a skladateľ Kenny Barron je vždy považovaný za majstrovského skladateľa a interpreta. Na základe ocenenie hudobných kritikov a poslucháčov sa neustále umiestňuje na vrchole rebríčkov magazínu Jazz Times, Jazz Is a Downbeat. Objavil sa na stovkách albumov ako líder a sideman, a je považovaný za jedného z najvplyvnejších mainstreamových jazzových klaviristov od čias bebopu. Už v mladom veku hral s orchestrom Mela Melvina, spolu s bratom, saxofonistom Billom Barronom. Jedným z jeho prvých významných koncertov bolo účinkovanie v kvartete Dizzyho Gillespieho, neskôr bol na pódiách spoločníkom Stana Gatza, s ktorým nahral niekoľko albumov. Nasledovalo hranie s Freddiem Hubbardom, Miltonom Jacksonom a Buddym Richom. K dnešnému dňu bol Barron nominovaný deväťkrát na Grammy, ušla sa mu aj nominácia do Americkej jazzovej siene slávy. Práve v týchto dňoch vyšiel Barronovi najnovší album – Concentric Circles, ktorý nahral so svojim kvintetom. Za najväčšiu výzvu však považuje sólový koncert. Sólovo prišiel zahrať aj do brnenského Besedného domu, kde vystúpil v rámci festivalu JazzFestBrno. Využili sme príležitosť a po koncerte sme sa porozprávali o Barronovom novom albume, o tom ako si vyberá hudobníkov do svojej kapely, ako vníma mladých hudobníkov a ako sa od čias jeho mladosti zmenil hudobný priemysel.
Ako mladý muzikant ste sa dostali do skupiny Dizzyho Gillespieho bez toho, že by vás Gillespie niekedy počul hrať. Dizzymu vás vtedy odporučil saxofonista James Moody. Zažili ste niečo podobné aj vy z pozície kapelníka?
Stalo sa mi to v časoch, keď som učil na Manhattan School of Music. Išlo o mladú bubeníčku – Kim Thompson (Kimberly Thompson, pozn. aut.). Mali sme hrať s kapelou pár koncertov na Kube, ale ochorel nám bubeník Ben Riley. Kim som poznal trochu zo školy, ale nikdy som ju nepočul hrať. Stretol som ju raz na chodbe, zrovna keď som premýšľal, kto by mohol za Bena zaskočiť. Spýtal som sa jej, či má pas a či by sa nechcela pridať k nám. Ponuku samozrejme prijala. Svojim hraním nás úplne nás dostala. Hoci sme o nej vedeli z počutia, netušili sme, že je až taká dobrá. Takže vidíte, aj takéto situácie môžu kľudne nastať. Bola to dobrá skúsenosť.
Podľa akých kritérií si vyberáte muzikantov do skupiny vy?
Všímam si hlavne ako vedia hrať. To pre mňa kritérium číslo jedna. Vôbec nezáleží na tom, či ide o muža alebo ženu. Ďalej treba vedieť posúdiť, ako hudobník bude znieť v mojej kapele. Musí do nej zapadnúť. Basista musí mať dobrý zvuk, a rytmus, bubeník aby mal dobrý zvuk činelov. To je pre mňa veľmi dôležité. .
V jednom staršom rozhovore ste povedali, že hudobníci dnes nemajú také možností klubového hrania, ako v časoch vašej mladosti. Prečo podľa vás toľko klubov zaniklo?
Neviem čo bolo skutočným dôvodom, ale zmena nastala v polovici 80. rokov. Zatvárali sa nielen kluby v New Yorku, ale po celej krajine. Kedysi ste vďaka klubom mohli hrať v Amerike aj mesačnú šnúru. Kluby fungovali vtedy všade – v Bufalle, Rochestri, Atlante, Chicagu, Milwaukee. Dnes? Zabudnite na to! Ani jeden z nich už neexistuje.
Napriek tomu sú dnes mladí muzikanti na veľmi vysokej technickej úrovni. Prečo to podľa vás tak je?
Všetko sa odvíja od systému vzdelávania a školstva. Je neuveriteľné množstvo jazzových škôl. Všetci mladí hudobníci ich navštevujú, majú sa kde učiť. Navyše, mnohí učitelia sa sústredia predovšetkým na techniku. Mladí sa veľmi rýchlo naučia perfektne ovládať svoj nástroj. Čo však nevedia dostať do hudby svoje emócie. Hrajú len noty.
Dá sa vnášanie emócií do hudby naučiť?
Do istej miery áno. Na to, aby ste hrali s emóciami, musíte predovšetkým cítiť a dokázať prežívať. Jeden môj priateľ vždy hovorí, že na to, aby mohol niekto vyrozprávať príbeh, musí mať zlomené srdce.
V skupine sa často obklopujete mladými hudobníkmi. Ako vnímate generačnú pestrosť v kapele?
Prínos môže byť objstranný. Mladí sa učia od starších a tí sa zas radi nechajú inšpirovať mladými. Najmladším členom našej skupiny je Johnathan Blake. Síce je najmladší, ale úžasne bubnuje. Dokáže ma inšpirovať tým, že na rozdiel odomňa nehrá nikdy na istotu. Johnathan dokáže navodiť rôzne neštandardné situácie. Núti ma robiť niečo, čo by som normálne nespravil. Akonáhle sa naskytne príležitosť, mladí sa jej hneď chopia.
Počas vašej kariéry ste mali možnosť na vlastné oči pozorovať vývoj jazzu. Vznikali nové štýly, vrátane fusion jazzu. Vy ste však nikdy nepodľahli módnym vlnám. Čím to bolo?
Vždy som sa venoval len tomu, čo bolo môjmu srdcu blízke, a to je straight-ahead jazz. Mal som rád aj brazílsku hudbu a soul, no nehrával som ich. Dôvod bol veľmi prozaický – lenivosť. Nechcelo sa mi so sebou ťahať na koncerty elektrické klávesy. Vo Washingtone D.C. som raz videl Herbieho Hancocka s celým jeho arzenálom klávesov. Na to by ma určite nikto neukecal! Logistické šialenstvo.
V minulosti ste hrali popri klavíri aj na Fender, však?
Samorzrejme, ale nikdy som žiadny nevlastnil. Vždy som si ho požičal, alebo používal ten, ktorý bol k dispozícii v štúdiu či na pódiu.
V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Blue Note váš nový album Concentric Circles, ktorý ste nahrali s kvintetom. Čo vás k spolupráci s kvintetom motivovalo?
Sú to všetko moji obľúbení spoluhráči, ktorých za tie roky dobre poznám. Navyše, rád skladám pre kvinteto. V tomto prípade ide prevažne o nové skladby. Na albume sa nachádza aj jedna staršia skladba – Let’s Bop od Lennyho Whitea. Stále však ide o straight ahead jazz. Saxofonistu Dayna Stephensa som spoznal na workshope v San Franciscu, kde bol členom môjej skupiny. Keď sa neskôr presťahoval do New Yorku, znovu sme si k sebe našli cestu. Trúbkár Mike Rodriguez mal kedysi so svojim bratom kapelu Rodriguez Brothers. Hrá často aj s Mariou Schneider. Má perfektný zvuk, obzvlášť na krídlovke.
Prekvapilo ma, že takmer každý album ste vydali v inom vydavateľstve. Prečo ste sa tak rozhodli?
O vydavateľstve nerozhodujem ja. To rieši manažment. Verve patrí k Universal Music Group. V súčasnosti má pod strechou veľa labelov– Decca Records, Impulse! atď. Keď sme nahrávali spolu s Daveom Hollandom náš album The Art of Conversation, produkoval ho Jean-Philippe Allard. Uprostred nášho posledného kvintetového albumu ho vyhodili. Bol mojim producentm takmer dvadsať rokov, už od nahrávania albumu s Charliem Hadenom a Royom Haynesom (album Wanton Spirit, Verve Records 1995, pozn. aut.) Vo vydavateľste prebehli nejaké zmeny a Jeana-Philippa prepustili. Takže museli nájsť niekoho, kto by album dokončil. Ujal sa toho Don Was, bývalý prezident Blue Note. Nikdy predtým som pre Blue Note nenahrával. Viete, v mojom veku už tieto veci neriešim.
Necháte si od vydavateľstva hovoriť do procesu výberu skladieb alebo hráčov?
Nikdy. Vždy konám podľa vlastného uváženia.
Ako vnímate súčasný hudobný priemysel v porovnaní s tým, ktorý ste zažili v mladosti?
Časy sa veľmi zmenili. U jazzových muzikantov býva situácia dosť neistá. Dnešní mladí muzikanti rozumejú veľmi dobre obchodnej stránke veci. Používajú internet, vedia si sami spraviť promo, a podobne. Tieto veci sme my nikdy nerobili. Mnohí z nich majú vlastné vydavateľstvo, v ktorom si hudbu vydávajú. Kedysi bol takýto prístup nepredstaviteľný. Vydavateľstvá vždy tvrdili, že ak vašu hudbu nahrajú, musíte ju vydať u nich. S týmto sa už dnes nestretnete.
Akým projektom sa v súčasnosti venujete popri vašom kvintete?
Hrám s triom a kvintetom, ale som aj súčasťou projektu so štyrmi klavírmi, kde hrám spolu s Cyrusom Chesnutom, Bennym Greenom a Dadom Moronim. Účinkujeme takto na rôznych festivaloch. Mám rád pestrosť, človek sa aspoň nenudí.
Čo bude pre vás v najbližšom období najväčšou výzvou?
Sólo koncerty a zhodiť niekoľko kíl (smiech).
Čoskoro dovršite sedemdesiatpäť rokov. Ak sme už spomínali, počas toľkých rokov ste boli svedkom vzniku rôznych štýlov jazzu. Ako vidíte jeho vývoj do budúcnosti?
Nedokážem odhadnúť, kam sa môže jazz vyvíjať, ale myslím si, že hudba je v dobrých rukách. Na hudobnej scéne sa pohybuje veľa dobrých mladých hráčov. Čoraz viac sa ich zaujíma o swing. Nemyslím ten starý swing, ale straight-ahead jazz. Venuje sa mu dosť mladých hudobníkov. Mám však pocit, že mladí sa snažia hrať príliš intelektuálne. Rovnako intelektuálne pristupujú aj ku skladaniu a to mi nič nehovorí. Samozrejme, oceňujem ich intelekt, no neustále prechádzajú 5/4 taktu na 9/4, 11/4, 7/4 a podobne. Ale povedzme si narovinu, na to si veľmi nezatancujete, teda pokiaľ nie ste z Turecka (smiech). V ich hudbe často chýba emocionálny náboj.
Ďakujeme za rozhovor.
JazzFestBrno, 24. 4. 2018.