Dvaja gitaristi, dva rôzne svety. Reportáž z koncertu JFB - Gilad Hekselman Trio / Kurt Rosenwinkel ‘Caipi’
Bára Melis

Dvaja gitaristi, dva rôzne svety. Reportáž z koncertu JFB – Gilad Hekselman Trio / Kurt Rosenwinkel ‘Caipi’

Ďalší v rade tohtoročných festivalových dvojkoncertov otvoril izraelský gitarista Gilad Hekselman so svojim triom. Hekselmanovi sa, podobne, ako väčšine tamojších muzikatov, zdala lokálna jazzová scéna príliš tesná a tak sa v roku 2004 presťahoval do hlavného mesta jazzu – New Yorku. Ten sa stal pre Hakselmana miestom naplnenia jeho hudobných snov. Za roky pôsobenia na jazzovej scéne sa delil o pódium s Chrisom Potterom, Markom Turnerom, Johnom Scofieldom, Avishaiom Cohenom, Aaronom Parksom a mnohými ďalšími. Odvtedy stihol nahrať štyri albumy a piaty plánuje vydať na jeseň.

Hekselmanove trio sa na JazzFesteBrno rozhodlo prezentovať hlavne hudbu z pripravovaného albumu, ktorý plánuje vydať na jeseň. Muzikanti sa hneď od prvých tónov ponorili hlboko do svojej hudby a v rámci daných možností sa snažili premeniť Sono Centrum na intímny jazzový klub. Hekselmanove štrukturované kompozície s nenápadým introm, sa postupne nabaľovali o ďalšie vrstvy, často vygradované až do extázy. Zohrané trio dokonale pracovalo s dynamikou, aj v kľudných skladbách stupňovalo napätie až do konca. Hekselmanova gitara menila farbu tónov, Gilad vkusne pracoval s jemným hallom, no predovšetkým majstrovsky ohýbal každý tón, pohrával sa s priestorom a neraz vyludzoval až éterické tóny. Z typického jazzového guľatého soundu sa občas zrodil drsný gitarový zvuk. Typickým príkladom bola napríklad skladba Tokyo Cookie, po ktorej prešlo trio plynule do melancholického latina Samba Em Prelúdio od Badena Powella (z posledného Hekselmanovho  albumu Homes). Z Homes zvolil Gilad aj prídavok Verona, inšpirovaný známym príbehom o nekonečnej láske. Geografické hranice pomáhali počas večera Hekselmanovi prekračovať jeho spoluhráči – bubeník Jonathan Pinson a kontrabasista Joe Martin. Pre mnohých skalných jazzmanov sa práve toto vystúpenie stalo vrcholom večera.

Setlist: It will get better / Clap clap / Stumble / Tokyo Cookie / Samba em preludio by Baden Powell, arr. Gilad Hekselman / Verona / do re mi Fa Sol

Po prestávke a prestavbe pódia nastúpila skupina Caipi amerického gitaristu Kurta Rosenwinkela. Kurt sa vrátil do Brna po necelých dvoch rokoch, kedy v Besednom dome odohral sólový koncert v rámci cyklu Jazz & World Music abonentného cyklu Filharmonie Brno. Odvtedy stihol vo svojom štúdiu nahrať (a vo vlastnom vydavateľstve Heartcore records vydať) album Caipi. Podobne ako jeho kamarát a občasný spoluhráč, Avishai Cohen, aj Kurt Rosenwinkel sa tento raz výrazne odklonil od inštrumentálnej tvorby a odvážne vstúpil do pesničkových vôd. Väčšinu nástrojov nahral v štúdiu sám, za účasti obmedzeného počtu hosťujúcich muzikantov (vrátane saxofonistu Mikea Turnera, či bluesovej legendy – Erica Claptona).

Vďaka účasti piatich členov Kurtovej kapely, na čele s mladým brazilským gitaristom a spevákom Pedrom Martinsom, nadobúda živé prevedenie albumu Caipi úplne iný rozmer. Zaujímavý zjav, Pedra Martinsa, objavil raz Rosenwinkel počas predsedovania v porote gitaristickej súťaže. Všetky piesne z albumu sa vyznačujú silnými melódiami v strednom tempe, nosným prvkom je Martinsov gitara a klávesy, spolu s jeho chlapčenským, suverénne znejúcim tenorom. Prirodzený a veľmi kultivovaný hlasový prejav dodáva všetkým skladbám osobité čaro. Spevom a neustálymi, strhujúcimi gitarovými sólami kontroval Martinsovi Rosenwinkel. Set odštartovala kapela skladbou Caipi a pokračovala v rovnakom poradí skladieb, ako na albume. V porovnaní so štúdiovou nahrávkou treba v koncertnej verzii Caipi obzvlášť oceniť rytmickú zložku – amerického bubeníka Billyho Campbella a brazílskeho perkusionistu Antonia Loureira a basgitaristu Frederica Heliodora. Živé bicie proste vždy boli a budú nenahraditeľné akoukoľvek techhnikou.

Caipi však nebolo jedinou témou druhej časti koncertu. Rosenwinkel poskytol priestor aj skladbám z pripravovaného Martinsovho albumu, či nádhernej balade Recognized, ktorú zložil spolu s klaviristkou Oliviou Trummer. Olivia sa vo viacerých skladbách prejavila aj ako speváčka perfektne zvládajúca intonačne náročné vokálne party. Myslím, že aj tí, čo nad pesničkovou tvorbou Kurta Rosenwinkela pôvodne ohŕňali nos, si na koncerte mohli prísť na svoje. Gitarových sól doprial Rosenwinkel publiku naozaj dosť, navyše, momenty, keď sa na gitere pridal aj Pedro Martins, patrili k tým najsilnejším. Podobne ako na albume, aj naživo vygradoval album Caipi silnou skladbou Little B. Táto u mňa súverénne víťazí. Vydarené finále, v ktorom sa naplno prejavil Rosenwinkelov rukopis. Gradácia, s akou skladba postupne naberala na obrátkach, vrcholila strhujúcim sólami oboch gitaristov, prechádzajúcimi do drsných rockových riffov. Otvorene priznávam, že aj vďaka Little B udeľujem albumu Caipi viac hviezdičiek, než pesničkovému albumu ‘1970‘ Avishaia Cohena, ktorý predviedol naživo pred dvomi týždňami na JazzFeste.

Setlist: Caipi/Kama/Casio Vanguard/Recognized (Kurt & Olivia)/Silver Flame/Interscape/Portugese/Casio Escher/Little B/Time Machine

Gilad Hekselman Trio / Kurt Rosenwinkel ‘Caipi’, JazzFestBrno, Sono Centrum, 18. 4. 2018