Izrealského skladateľa, kontrabasistu a basgitaristu Avishaia Cohena netreba brnenskému publiku zvlášť predstavovať. Za posledných šesť rokov koncertoval na JazzFesteBrno trikrát, naposledy v novembri 2015 v spoločnom projekte s brnenskou filharmóniou – An Evening With Avishai Cohen. Tento raz prišiel svojmu vernému publiku predstaviť svoj najnovší album ‘1970‘, názvom ktorého prezrádza, že minulý rok oslávil Cohen štyridsiate siedme narodeniny. Výber skladieb nie je náhodný – Avishai ním vzdáva hold svojim dlhoročným hudobným vzorom. Od predchádzajúcich Cohenových albumov sa ‘1970‘ diametrálne líši. Bežný formát tria rozširuje Cohen o ďalších hráčov, presnejšie povedané – spoluhráčov úplne vymenil. Akustický klavír používa len v obmedzenej miere a nahrádza ho klávesmi a syntetizátorom. Štúdiovú zostavu ďalej dopĺňa o oud, gitaru a violončelo. No predovšetkým – osem zo štrnástich skladieb na albume sú spievané skladby. Priznávam, že album ma (až na pár skladieb) veľmi neoslovil ani po viacerých vypočutiach, no napriek tomu som veril, že jeho živé prevedenie potvrdí správnosť Cohenovej odbočky zo zabehaných koľají .
V Cohenovej kapele vo štvrtok nefiguroval žiadny hráč z pôvodnej štúdiovej zostavy, s výminkou izraelskej speváčky Karen Malky, ktorá na Cohenovom albume Aurora spieva najkrajšiu Cohenovu baladu – Moreniku. O Cohenovej popularite u českého publika svedčí i to, že napriek častému koncertovaniu v Česku sa organizátorom podarilo vypredať sálu Bobycentra.
Svetelná rampa nad pódiom naznačovala, že pôjde o udalosť, ktorá sa vymyká bežným Coheným štandardom. Koncert začal veľmi sľubne, exkluzívym inštrumentálnym fusion introm. V pestrých, širokých plochách sa predviedol na kontrabase Cohen v spoločnosti klávesáka Shai Bachara a bubeníka Noama Davida. Päťminútové intro hodnotím ako jeden z najlepších kusov večera. No nepredbiehajme.
Po úvodnej, v hebrejčine spievanej Dror (s prvým kontrabasovým sólom) a do strhujúceho finále vygradovanej ďalšej skladbe Tevat Hazime, nasledovala balada It’s Been So Long . V porovnaní s menej výraznou štúdiovou verziou milo prekvapil oveľa rockovejší drajv. Hoci sa Avishai Cohen na posledných albumoch prezentoval výhradne ako kontrabasista, počas koncertu striedal basgitaru s kontrabasom. Vo Face Me klávesák Shai Bachar trochu zatlačil na pílu a nekompromisne chrlil syntetické zvuky, pričom svoj hlas preháňal cez vocoder. Zdá sa, že vocoder sa u Shaia Bachara teší mimoriadnej obľube. Nepoužil ho snáď len v dvoch-troch skladbách. Niekedy však platí, že aj menej može byť viac. Nehovoriac o svetelných efektoch, ktoré v rukách premotivovaného osvetľovača z Cohenovho tímu občas zbytočne odvádzali od diania na pódiu. Ak bolo zámerom navodenie nefalšovanej, efektnej popovej atmosféry, tak určite sa ho podarilo splniť.
Avishaiova dvorná vokalistka Karen Malka sa v plnej kráse predstavila v lyrickej piesni Shir Haroim, pripomínajúcej už spomínanú Moreniku. Popri Karen Malke svojim decentným gitarovým sólom na seba upozornil aj Marc Kakon. Hoci jeho sóla občas zanikali v mohutnom zvuku kapely, v tichších pasážach pôsobili jeho farbisté vstupy veľmi presvedčivo.
Jednu z najpôsobivejších skladieb albumu ‘1970’– notoricky známy černošský spirituál Motherless Child, otvorila svojim vokálom Karen Malka. Vďaka plnému nasadeniu sa kapele podarilo dosiahnuť úžasný gospelovo-rockový sound. Motherless Child sa tak pre mňa stala ďalším a asi aj posledným vrcholom večera.
Nabudenému publiku ponúkol Cohen ďalšiu rytmicky strhujúcu I belong. To už sa šplhala horúčka štvrtkovej noci na vrchol, Avishai odložil basgitaru a zasadol za klávesy. Basgitary sa chopil gitarista Marc Kakon, ktorý si dokonca aj po francúzsky zarapoval. Zdá sa, že Cohenovi (alebo skôr vydavateľstvu Sony Music) sa angličtina zapáčila – na novom albume v nej naspieval väčšinu piesní. Jednou z nich je aj Song of Hope, ktorú odspieval znovu za klávesmi a opäť v duu s Karen Malkou. Zo staršieho albumu Aurora zaradil Cohen do playlistu pieseň Alon Basela. Tentokrát s úvodným sedemminútovým bubeníckym sólom a exkluzívnym sólom gitaristu Kakona.
Avishai Cohen sa s publikom nikdy nerozlúči bez prídavkov. Na záver koncertu vybral známu Palmieriho latino vypaľovačku Vamonos Pa’l Monte, po ktorej nasledovalo Cohenove kontrabasové sólo a do tretice, na úplný záver, skladba Blinded, záverečná pieseň albumu ‘1970‘.
Avishai Cohen svojim albumom ‘1970‘, rovnako ako aj svojim štvrtkovým vystúpením, predviedol svoju žánrovú otvorenosť. Či je to správna cesta, ukáže čas. Zatiaľ možno skonštatovať, že publikum na jeho odklon od akustického jazzu reaguje pozitívne. Uvidíme, akým smerom sa budú uberať ďalšie kroky tohto najznámejšieho izraelského jazzmana. Myslím si, že nie som sám, kto verí, že albumom ‘1970‘ si Cohen naplnil svoje spevácke ambície a jeho ďalšie kroky povedú k hudbe, vďaka ktorej sa stal jedným z najobľúbenejších kontrabasistov planéty.
Shai Bachar – klávesy, spev, Marc Kakon – gitara, kontrabas, spev, Karen Malka – spev, Noam David – bicie
Avishai Cohen – 1970, JazzFestBrno, 5. 4. 2018, Bobycentrum