Kanadská klaviristka a speváčka Diana Krall ovplýva viacerými silnými stránkami, vďaka ktorým ju už takmer štvrťstoročie obdivujú milióny hudobných fanúšikov po celom svete. Muzikálnosť, prirodzený prejav, jemne zamatová farba hlasu (pomerne vzácny kontraalt), „nekonfliktný“ repertoár, schopnosť obklopiť sa vynikajúcimi hudobníkmi a v neposlednom rade, pre mužskú časť publika i veľmi atraktívny vizuál. Toto všetko ju postupne vynieslo na ten najvyšší piedestál hudobného biznisu. S týmto arzenálom ťažkého kalibru sa prišla predviesť Diana Krall v jeden z posledných letných dní do brnenskej DRFG Arény.
Od svojho debutu Stepping Out z roku 1993 stihla Diana Krall vydať ďalších trinásť albumov, získať trinásť nominácií Grammy a päť z nich premeniť na ceny. Spoločným znakom väčšiny albumov Diany Krall je oddanosť americkej jazzovej tradícii. Nebolo tomu inak ani na brnenskom koncerte, ktorý sa konal pod hlavičkou renomovaného festivalu JazzFestBrno.
O tom, že účelom športových hál je poskytnúť divákom predovšetkým športový zážitok, by bolo zbytočné polemizovať. Rovnako ako o tom, že zorganizovať rentabilný koncert takejto hviezdy v menšej sále, by bol pre každého organizátora veľmi tvrdý oriešok. Ani pri voľbe DRFG Arény sa festivalový tím nespoliehal na náhodu a koncert začal propagovať s dostatočným predstihom. Súdiac podľa davov v okolí športovej haly záujem o koncert splnil očakávania.
Typicky chladnú atmosféru hokejovej haly sa podarilo eliminovať vkusne nasvieteným pódiom a veľkými projekčnymi plochami so špičkovo kvalitným obrazom. Prevažnú časť repertoáru Diany Krall predstavovali – ako inak – jazzové štandardy. Za všetky spomeniem aspoň Rosovu Deed I Doo, Cole Porterovu Night And Day, či McHughovu On The Sunny Side Of The Street. No svoje publikum neoslovuje Diana Krall len štandardmi . Na časť poslucháčov totiž hudba z „veľkého amerického spevníka“ nemusí vôbec zabrať. Diana Krall to veľmi dobre vie, a tak sú vždy súčasťou jej setlistu aj coveverzie piesní posledných dekád.
Tiež si veľmi dobre uvedomuje, že svoj repertoár dokáže najlepšie prezentovať v spoločnosti špičkových muzikantov. Na aktuálnom turné s názvom Turn Up The Quiet jej robia na pódiu spoločnosť štyria vynikajúci hudobníci. Gitarista Anthony Wilson sa s Dianou pozná už od roku 2001, odkedy hral na jej viacerých albumoch. Wilsonove štyri gitary dostali večer poriadne zabrať. Gitarové sóla patrili k inštrumentálnym perlám večera a boli zakaždým zaslúžene ocenené spontánnym aplauzom. Wilsonovi po celý večer sekundoval pozoruhodný americký bluegrassový huslista Stuart Duncan. Duncanove vyšperkované akustické sóla a predovšetkým akordy zahrané gitarovým štýlom nenechali nikoho chladným. Kvarteto dopĺňala rytmická sekcia pozostávajúca z bubeníka Karriema Rigginsa a súputníka bratov Marsalisovcov – kontrabasistu Roberta Hursta.
K stálym kusom repertoáru Diany Krall patrí aj lyrická skladba A Case of You z roku 1971, od ikonickej kanadskej pesničkárky Joni Mitchell. Odznela sólovo, bez sprievodnej kapely. Dianin precítený prejav a spodné hlasové polohy jednoznačne potvrdili opodstatnenosť jej postu jazzovej superstar. Krall siahla pohotovo aj do inej zásuvky a vytiahla z nej Waitsovu Temptation. Tá bola pre mňa jedným z najsilnejších zážitkov večera. Strhujúci rytmus Temptation dopĺňali rozsiahle sólové plochy členov kvarteta a briliantné Wilsonove gitarové sóla. Na rozdiel od väčšiny svojich mnohých štúdiových nahrávok obišla Diana Krall oblúkom hudbu inšpirovanú latinom. O to viac sa venovala skladbám z produkcie severnej časti amerického kontinentu. Na staré, osvedčené kusy reagovalo publikum často už po prvých tónoch.
Nadšenému publiku sa dostalo od Diany Krall aj niekoľko vľúdnych slov. Najčastejšie skloňovaným bolo slovo láska, o ktorej piesne speváčky pojednávajú najčastejšie. Osadenstvo arény sa od Diany Krall dozvedelo aj to, že nasledujúci deň pripadá na Medzinárodný deň mieru. V zápätí na to dala Krall rozsvietiť svetlá a vyzvala publikum na zdvihnutie rúk so symbolom mieru nad hlavu. Selfie so vztýčenými rukami poslušne reagujúcich divákov hneď putovala na speváčkin Twitter. V tom momente už bolo jasné, že bez prídavku publikum Dianu Krall z pódia nepustí. V záverečnom bloku prídavkov sa Diana Krall vrátila piesňou Sway (z najnovšieho albumu) do rokov päťdesiatych, swingujúcou East of The Sun and West of The Moon a Berlinovou How Deep Is The Ocean do rokov tridsiatych.
Po koncerte súčasnej najslávnejšej speváčky v zaplnenej športovej hale sa na chvíľu rozplynulo moje doterajšie vnímanie jazzu ako menšinového žánru. Žeby predsa len svitalo na lepšie časy?
Koncert Diany Krall, JazzFestBrno, DRFG Arena, 20.9.2017