Letné jazzové festivaly pod holým nebom sa v posledných rokoch tešia u publika veľkej obľube. Jedným z nich je aj One Day Jazz Festival, ktorý sa spomedzi ostatných trochu vymyká svojou exkluzívnou lokalitou. Jeho výnimočnosť však nespočíva len v lokalite. Do majestátneho prostredia nádvoria Bratislavského hradu sa snažia organizátori priniesť aj netradičné projekty, spájajúce jazz s veľkými klasickými orchestrami. Už pred rokom sa v tomto duchu na hrade predstavil Avishai Cohen s Filharmóniou Brno. Hoci rozmary prírody minuloročný festival trochu skomplikovali, tento rok bola príroda veľkorysejšia.
Účinkujúcich prvého dňa festivalu doprevádzal Symfonický orchester Slovenskej filharmónie pod taktovkou Oskara Rózsu, s kontrabasistom Jurajom Griglákom, bubeníkom Martinom Valihorom, gitaristom Michalom Bugalom a klaviristom Eugenom Vizvárym. V prvej časti koncertu vystúpila legenda slovenského jazzu, Peter Lipa so štyrmi skladbami, prearanžovanými pre veľký orchester (aranžmány od O. Rózsu, M. Jakabčica a A. Bernarda). Snaha rozospievať publikum v skladbe Prosperita sa stretla s trochu chladnou odozvou publika, no s tým sa dalo rátať – Bratislavský hrad nie je a nikdy ani nebude jazzovým klubom. Po Lipovi patrilo pódium charizmatickej českej speváčke a huslistke Ive Bittovej. Bittová žije posledné roky v New Yorku a tak sa príležitosť vidieť ju hrať na Slovensku nenaskytne každý deň. K jazzovej dramaturgii koncertu sa Bittová priblížila štandardom My Funny Valentine v aranžmáne českej klaviristky a skladateľky Beaty Hlavenkovej. O tom, že hudba z „českých luhů a hájů“ jej sedí viac, presvedčila v ďalších troch skladbách. Spojenie moravskej svetobežníčky s orchestrálnymi aranžmánmi bolo najpôsobivejšie v piesni V černém z autorskej dieľne zoskupenia Dunaj. Krátke vystúpenie umocnili Bittovej neodmysliteľné pohybové kreácie a jej typický expresívny spev.
Po prestávke patrilo pódium svetovej jazzovej vokálnej jednotke – americkému spevákovi, skladateľovi a textárovi Kurtovi Ellingovi. Elling si priviezol aj svoje zohrané kvarteto, s ktorým pravidelne koncertuje po celom svete. Desať skladieb (prevažne štandardov) upravili pre orchester viacerí aranžéri, vrátane samotného Kurta Ellinga a jeho klaviristu Stuarta Mindemana. Väčšina orchestrálnych aranžmánov tak znela o poznanie americkejšie, než aranže v prve časti koncertu. Vzhľadom na Ellingov setlist to nemožno hodnotiť inak, než pozitívne. Skladby tak získali typickú Sinatrovskú, Crosbyovskú a King Coleovskú príchuť. A to nielen vďaka sláčikovej sekcii orchestra, ale aj Ellingovmu hlasovému prejavu. Ako som už spomenul, Kurt Elling v súčasnosti zastáva pozíciu bezkonkurenčne najlepšieho jazzového speváka. Opodstatnenosť najprestížnejších svetových ocenení dokázal bratislavkému publiku dokonalým hlasovým prejavom. Ellingova prirodzená farba hlasu, neuveriteľný štvoroktávový hlasový rozsah, špičková práca s dynamikou, perfektná intonácia i pri spievaní tých náročnejších intervalov a stopercentne presný rytmus si zaslúžia veľké uznanie. Navyše, svojim prirodzeným pódiovým prejavom, snahou o komunikáciu v slovenčine a odkazmi na súčasné dianie vo svete (Londýn, Manchester, Sýria) si veľmi rýchlo získal sympatie publika.
Z repertoáru postaveného prevažne na jazzových štandardoch vynikala Methenyho skladba After The Door, známa aj v podaní poľskej speváčky Anny Marie Jopek pod názvom Me jedyne Niebo (album Upojenie). Skladbu s nádherným (takmer methenyovským) gitarovým sólom Johna McLeana zaradil Elling aj na svoj žánrovo najpestrejší album Passion World (2015). Na albume Passion World sa dokonca nachádza aj bonusová, Ellingova poľsky spievaná verzia piesne. Medzi skvosty večera patrila aj Sandovalova skladba Bonita Cuba. Pieseň vyjadrúcu nostalgické pocity kubánskeho emigranta – slávneho trúbkára Artura Sandovala, uviedol Elling v kontexte súčasnej svetovej vlny emigrácie. Pojednáva o pocitoch emigrantov, ťažko sa zmierujúcich s tým, že nebudú môcť nikdy ukončiť svoju životnú púť v rodnej vlasti.
Výber Ellingových skladieb bol reprezentatívnou vzorkou jeho širokého repertoáru. Ellingov hlas zapadne rovnako dokonale do kvarteta, či bigbandu, ako aj do zvuku veľkého symfonického orchestra. K najsilnejším momentom patrilo aj exkluzívne duo Ellinga s kontrabasistom Clarkom Sommersom. Sólo si zahral Sommers v skladbe The Waking na Griglákovom zbrusu novom kontrabase. The Waking je Ellingom zhudobnená báseň amerického básnika Theodora Roetkeho a našla si svoje miesto aj na Ellingovom desať rokov starom albume Nightmoves. V závere koncertu doprial Kurt Elling publiku notoricky známu Nature Boy z dvadsať rokov starého, na Grammy nominovaného albumu The Messenger. Pieseň nahral prvý raz v roku 1948 americký spevák Nat King Cole a možno si ju v zákulisí pospevoval aj Peter Lipa. Petrovi Lipovi je určite blízka, pretože pod názvom Deň po láske si našla miesto na jeho debutovom albume Neuprosné ráno (1983). V súvislosti s Grammy treba poznamenať, že Elling z doterajších jedenástich nominácií dostal svoju prvú (zatiaľ poslednú) cenu v roku 2009 za album Dedicated To You. Veľký projekt s veľkým spevákom si zaslúžil dva prídavky – Portrait of Jenny a na úplný záver – Redemption Song od Boba Marleyho, výzvu na oslobodenie ľudstva od duševného otroctva. Spolu s Ellingom odovzdali z pódia Marleyho posolstvo všetci účinkujúci prvého dňa One Day Jazz Festivalu.
Prvý večer sa vydaril takmer dokonale. Predsa si však neodpustím malú technickú poznámku na záver – zážitok z koncertu často narúšalo nepríjemné dunenie krokov publika na drevenej podlahe hradného nádvoria. Snáď sa s týmto zdanlivo malicherným problémom dokážu organiztori do budúceho ročníka vysporiadať.
One Day Jazz Festival, Bratislavský hrad, 14. 6. 2017