Komorné duo Rudyho Linku a Miroslava Vitouša
Bára

Komorné duo Rudyho Linku a Miroslava Vitouša

Rudy Linka a Miroslav Vitouš, Sono Centrum, 3.5.2017

Na pódiu Sono Centra sa v stredu večer stretli dvaja českí hudobníci. Obaja sú zástupcami inej generácie, no napriek tomu majú niečo spoločné – v mladom veku sa rozhodli opustiť svoju rodnú krajinu s cieľom presadiť sa v zahraničí.

Miroslav Vitouš si v 60. rokoch 20. storočia zvolil za svoj nový domov USA. Po počiatočnom oťukávaní sa s Johnom McLaughlinom, Janom Hammerom a Billym Cobhamom založil spolu s Wayneom Shorterom a Joe Zawinulom v roku 1970 legendárne fusion zoskupenie Weather Report. Po štyroch rokoch s Weather Reportom sa Vitouš rozhodol ísť vlastnou cestou. Odvážny krok mu vyšiel a za viac než štyridsať rokov vydal celý rad sólových albumov. Mnoho z nich vyšlo v nemeckom renomovanom vydavateľstve ECM Records.

Druhý z dvojice, Rudy Linka, skúsil v 80. rokoch šťastie vo Švédsku, odkiaľ sa neskôr presťahoval do USA. Za veľkou mlákou si svoje zručnosti cibril u slávnych gitaristov – Jima Halla, Johna Abercrombieho a Johna Scofielda. Na konte má pätnásť albumov, na ktorých popri jeho mentoroch – Scofieldovi a Abercrombiem, účinkoval aj George Mraz, Paul Motian, Bill Stewart, Larry Grenadier a ďalší.

Pred rokom som mal možnosť vidieť v Sono Centre koncert Linku s jeho mentorom Johnom Abercrombiem. Z koncertu dua sme priniesli na našich stránkach aj reportáž. Podobne ako s Abercrombiem, aj Linka s Vitoušom si na brnenský koncert pripravili repertoár namiešaný z prevzatých aj autorských skladieb. Na úvod zaznel starší kus od americkej skladateľskej dvojice Richarda Rodgersa a Lorenza Harta – Little Girl Blue. Po skladbe z roku 1935  nasledovala nová Linkova kompozícia A.M., inšpirovaná iniciálami krstných mien manželiek oboch hudobníkov.

Rudy Linka sa nikdy nebráni výberu skladieb z veľkej americkej knihy štandardov. Napríklad populárnej, notoricky známej Stella by Starlight od Victora Younga. Miroslav Vitouš v Stelle poprvý raz uchopil sláčik a ladnými pohybmi doprevádzal svojho o trinásť rokov mladšieho spoluhráča. Žánrový obrat nastal v Linkovej melodickej Folk Tune. Ku vzniku skladby Linku inšpirovala jeho šumavská farma, ktorú si pred niekoľkými rokmi zaobstaral spolu s manželkou. Význam slova folk sa zhmotnil aj v štýle Linkovej hry, navyše s krásnym, melodickým Vitoušovym sólom. Melodický štýl hry na kontrabas bol jedným z dôvodov, ktoré Miroslava Vitoušova zaradili do prvej ligy kontrabasistov. V Big Hall Blues vzdal Linka hold svojmu ďalšiemu mentorovi, Jimovi Hallovi, bez ktorého by sa jeho hudobná dráha asi uberala trochu iným smerom.

Druhý set priniesol po prestávke svieži vánok, na ktorý spontánne reagovalo publikum riedko zaplneného Sono Centra. Nízku návštevnosť zrejme ovplyvnila aj nasýtenosť brnenského publika pestrou ponukou JazzFestuBrno. Navyše, ďalší deň hral v Brne aj slávny Chick Corea so svojim triom.

Set sa začal dvomi exkluzívnymi sólovymi skladbami v podaní Miroslava Vitouša. Štandard z roku 1951 – Alice in Wonderland od Sammyho Faina si našiel svoje miesto už dávno na Vitoušovom albume Emergence (ECM, 1986). Po Alici z krajiny zázrakov pokračoval Miroslav Vitouš v sólovom minibloku Styenovou I Fall In Love Too Easily z roku 1944. Sólový kus si doprial aj Rudy Linka. Tentokrát siahol po aktuálnejšom materiáli – beatlesovke Come Together. Priblížil aj čriepky z histórie skladby, konkrétne menej známy súdny spor medzi The Beatles a Chuckom Berrym o autorstvo skladby (viete kto ho nakoniec vyhral?)

Vzhľadom na odohrané skladby nemožno tvrdiť, že by sa Linka s Vitoušom púšťali do neprebádaných teritórií. Koniec koncov, to asi nikto ani nečakal. Dôležitejšie je to, že dvaja generačne rozdielni hudobníci našli spoločnú reč. Snáď to nabudúce dokáže oceniť viac divákov, než hŕstka, ktorá sa v stredu zišla v Sono Centre.