Richard Bona a Mandekan Cubano/Robert Balzar Trio a Dan Bárta s Filharmóniou Brno, JazzFestBrno, Janáčkovo divadlo 4.4.2017
Po lístkoch na koncert JFB sa dávno nezaprášilo tak, ako po tých na dvojkoncert Richard Bona/Dan Bárta. Snáď minulý rok, keď sa závratnou rýchlosťou vypredali oba koncerty Wyntona Marsalisa v Sono Centrem a to išlo o výhradne jazzový koncert. Koncert Bona/Bárta bol žánrovo niekde inde, ako Marsalisov koncert, no v tomto prípade sa „škatuľkovaním“ určite nik netrápil. Dodnes však nie je jasné, či dôvodom komerčného úspechu je Bona, alebo Bárta. Nie je to vôbec podstatné.
Kubánska smršť na úvod
Richarda Bonu netreba veľmi predstavovať. Kamerunský basgitarista a spevák s anjelským hlasom sa presadil v USA začiatkom 90. rokov ako kapelník skupiny Harryho Belafonteho, neskôr ako basgitarista Joe Zawinul Syndicate, či spoluhráč Mike Sterna a Pata Methenyho. Svojimi autorskými afro albumami postupne dobýval svet. Posledné dva-tri roky koncertuje s partiou kubánskych hudobníkov, ktorí si hovoria Mandekan Cubano. Ide o hlavný Bonov projekt, s ktorým vypredáva kluby a koncertné sály na všetkých kontinentoch. Kubánci milujú tanec a decibely. A Bona miluje zábavu.
Úsmevne pôsobil aj samotný príchod Bonu v teplákoch na pódium národného kultúrneho stánku – Janáčkovho divadla. Nie, Bona si nepomýlil koncert so zvukovou skúškou, v teplákoch odohral celý večer. Bonova prirodzenosť a charzima sú vysoko nadštandardné. Sympatie publika si získa akonáhle vstúpi na pódium. Jeho fóry som videl veľakrát, no pristihol som sa, ako sa na niektorých znovu bavím. A vraj opakovaný fór nie je fór. Do pamäte sa hlboko vryje aj Bonova inštrumentálna verzia ľudovej piesne Vyletěla holubička, do ktorej aktívne zapojil publikum.
Mandekan Cubano (šesť hráčov plus Bona) pôsobili ako dokonale zohratý celok. Medzi spoluhráčmi vynikal vynikajúci klavirista Osmany Paredes. Početná trojčlenná perkusná rytmika vytrvalo udržiavala tempo celej mašinérie. Trombonista Rey Alejandre a trúbkár Dennis Hernandez sa striedali v sólach a unizonách. Richard Bona vedel odjakživa dokonale narábať s dynamikou, takže aj keď kapela nehrala po celý večer kubánske rytmy v plnej paľbe decibelov, dokázala zaujať škálou dynamických odtieňov. Mňa najviac oslovili Richardove sólové výstupy. Jeho práca s hlasom s neuveriteľným rozsahom je vždy balzámom pre uši. Pomocníkom na pódiu sa mu stal looper, s ktorým vrstvil hlas a basu do hustej splete harmónií. Po prídavku, vyvolanom burácajúcou sálou, sa Bona presunul do vstupnej haly na autogramiádu a selfie-radovánky pre svoje fanynky.
Finále filharmonikov s Danom Bártom.
Po divokej kubánskej show a prestávke sme sa všetci ocitli v inom svete. Pódium sa zaplnilo – nastúpili dve hudobné telesá – trio Roberta Balzara so spevákom Danom Bártom a šesťdesiatpäťčlenná Filharmonie Brno s dirigentom Pavlom Šnajdrom. Pred rokom sme mali možnosť vidieť na JazzFesteBrno brnenskú filharmóniu s izraelským kontrabasistom Avishaiom Cohenom. Na jeseň minulého roka sa filharmónia predstavila s Richardom Gallianom. Dostatočný dôkaz o apetíte filharmonikov púšťať sa do špeciálnych crossoverovýh projektov.
Faktom je, že orchestrálne projekty sú v posledných rokoch dosť v kurze. No nie každý sa vydarí zrealizovať bez surového znásilnenia pôvodnej skladby. Náchylnými na nevkus bývaju často úpravy skladieb rockových kapiel. To však nebol tento prípad. Piesne zaranžoval rovnakým dielom líder tria, skladateľ a kontrabasista Robert Balzar a klavirista a skladateľ Jiří Levíček. K štyrom autorským skladbám z dielne Bártu, Balzara a Levíčka zaradilo trio do repertoáru aj prerábky piesní iných autorov. Odzneli tak Brother Wolf, Sister Moon (Cult), Naima (Coltrane), Isobel (Bjork), Smile (Chaplin). Brnenskou premiérou bola Contranova Naima, ktorú si trio zahralo bez filharmonikov. S výnimkou piesní May Day a Dua, odspieval Bárta všetky skladby v angličtine (v tej sa za posledné roky naozaj veľmi zlepšil). Treba uznať, že aranžérsku prácu odviedli Balzar s Levíčkom dôsledne, vďaka čomu zapadlo trio nádherne do zamatového zvuku orchestra. Bárta spieval s príznačnou ľahkosťou a nadhľadom, dokonalou intonáciou aj v zložitých vokálnych improvizáciách (obzvlášť v Lady Fault). Pri tom si pomáhal gestikuláciou, rukou pred sebou čaroval, kreslil tóny a ohýbal sa ako steblo trávy v letnom vánku.
Bodkou za silným estetickým zážitkom bol prídavok Last Chance Lost od kanadskej legendárnej pesničkárky, klaviristky, gitaristky a výtvarníčky Joni Mitchel. Práve Joni Mitchell patrí medzi hudobníčky, ktoré majú na konte niekoľko albumov s orchestrálnymi anranžami (Vince Mendoza).
Napriek veľmi odlišnému charakteru jendotlivých častí večera bolo zaradenie koncertu do programu JFB dobrým ťahom organizátorov. Vzhľadom na vypredané Janáčkovo divadlo aj ťahom „komerčne“ úspešným.
1. Fade Away (Bárta,Levíček/Plívová) 2. Brother Wolf (Cult) 3. Lady Fault (Levíček/Bárta,Plívová) 4. May Day (Balzar/Bárta) 5. Dua (Balzar/Bárta) 6. Naima (J.Coltrane) 7. Isobel (Bjork) 8. Smile (Ch.CHaplin)
prídavok: Last Chance Lost (J.Mitchell)