Raphael Wressnig (1979) rakúsky hudobník z Grazu mieša vo svojej hudbe jazz, blues, soul a funk. Prvým nástrojom, na ktorý hral, bol klavír, no nespĺňal jeho predstavy o ideálnom zvuku a energii. Postupne sa prepracoval cez keyboard až k Hammondu. Raphael nie je na hudobnej scéne žiadnym nováčikom, na konte má úctyhodnú dvadsiatku hudobných nosičov. Táto zbierka obsahuje jeho vlastné albumy, ako i účinkovanie na nahrávkach iných hudobníkov. Na nahrávanie svojich posledných dvoch albumov sa vybral až na opačnú stranu Atlantiku, do brazílskeho Sao Paula a do kolísky blues – New Orleansu. 29. apríla vystúpi Raphael Wressnig v brnenskom Sono Centre v rámci JazzFestuBrno, ako člen formácie Harry Sokal Groove.
Publikum ťa pozná hlavne ako hammondistu. K Hammondu si sa prepracoval postupne, cez klavír. Ako hodnotíš spätne svoj vývoj?
Začínal som s hrou na klavíri, pretože v Štajersku v tom čase nebolo veľa hammondov. Celkovo ich nie je veľa ani v Európe. Hammond je typickou záležitosťou gospelov v amerických kostoloch. Začal som ako samouk, no rýchlo som zistil, že klavír nie je pre mňa to pravé orechové. Dokonca som skúšal chodiť aj na hodiny klavíra, no v istom momente som s ním úplne prestal. Akonáhle predomňa strčili noty, nič mi to nehovorilo. Nebol som sám sebou. Keď počúvaš v mladosti veľa hudby, časom cítiš potrebu niekam sa posunúť. V istom momente som prišiel na to, že potrebujem pocit slobody. Do toho štádia som musel dospieť sám. Neskôr som sadol ku klavíru sám od seba a začal som skladať jednoduché skladby. Hral som blues, soul, jazz. Zistil som, že ma baví počúvať hudbu a hrať ju na klavíri. Napĺňalo ma to až tak, že som začal hrávať s kamarátmi. Taktiež som prišiel na to, že s klavírom nemôžem dosiahnuť takú intenzitu zvuku, akú som si predstavoval. Klavír nemal šancu konkurovať gitare a bicím. V snahe dosiahnuť väčšiu výbušnosť som skúšal rôzne zvuky keyboardov, až som dospel k záveru, že mi najviac vyhovuje zvuk Hammondu. Neuspokojil som sa však s jeho imitáciou na keyboarde, túžil som po originále. Prvý Hammond som si kúpil, keď som mal devätnásť.
Raphael Wressnig
Raphael Wressnig
Raphael Wressnig
Zaobstaral si si hneď B-3?
Najprv som si kúpil Hammond BV, ktorý je lacnejším predchodcom B-3. Hrával som na ňom zozačiatku aj na koncertoch, no neskôr som všetky zarobené peniaze investoval do B-3.
Čo je podľa teba na učení sa na Hammonde najväčšou výzvou?
Hammond je zvukovo veľmi variabilný nástroj. Technicky najzložitejšie je naučiť sa ovládať všetky tie pedále a manuály. No myslím si, že nadôležitejšie je uvedomiť si komplexnosť nespočetných zvukových možností nástroja.
Našiel si nakoniec svoj vlastný zvuk?
Dúfam, že ano. Hammond je ako každý iný nástroj. Niektoré jeho klasické zvuky sú dosť divné. Mám rád klasické kombinácie, ktoré používal Jimmy Smith. Čisté, s príjemnou farbou zvuku. Je to podobné, ako u jazzových gitaristov. Každý bude do istej miery znieť ako klasický jazzový gitarista. No nie každý musí zákonite znieť ako Wes Montgomery. Klasické zvuky majú niečo do seba, ale dôležité je prepracovať sa k svojmu typickému zvuku. Na hammonde máš neuveriteľné množstvo kombinácií zvukov. Dôležitejšie, než voľba konkrétnej zvukovej kombinácie, je nájsť spôsob jej využitia, teda to, ako zakomponuješ konkrétny zvuk a štýl hry do zvuku celej kapely. Niekoľkokrát sme dokonca hrali na pódiu v ten istý večer, ako Lonnie Smith. Organizátori nás trochu podcenili a potom boli veľmi prekvapení, aký dosah mala naša hudba na publikum.
Na poslednom albume The Soul Connection hráš prevažne prevzaté skladby. Bol to nejaký špeciálny zámer?
Ide o koncepčný album. Z trinástich skladieb je jedna moja a tri sklady od gitaristu Igora Prada. Pred dvomi rokmi sme spolu s rôznymi bluesovými legendami koncertovali v Južnej Amerike. Promotér nám počas turné ponúkol frekvencie v štúdiu, čo sme aj využili a nahrali sme album v Sao Paulu. Mal som okolo seba úžasných hudobníkov a keď som dostal chuť niečo nahrať, sme spravili album. Nevstávam ráno s tým, že musím za každú cenu zložiť nejakú skladbu. Robím to, na čo mám chuť. Nezhromažďujem piesne, až kým ich mám dosť na album. Ak mám nejaké skladby a dostanem chuť ich nahrať, tak to spravím. Je to podobne, ako keď sme sa bavili o Scofieldovom country albume (pred rozhovorom sme debatovali o novom Scofieldovom albume Country For Old Man, pozn. red.) John Scofield sa možno jedného dňa zobudil a dostal nápad nahrať country album. Tak sa do toho pustil. Proste chcel nahrať hudbu, ktorá sa mu páči. Tak nejak to bolo aj so mnou. Na našom albume sú štyri skladby od Little Willie Johna, jedného z najväčších vokalistov (1937-1968).
Svoj predposledný album Soul Gumbo si nahral v kolíske blues, New Orelans. Vplyv blues je cítitiť v každej skladbe. Často koncertuješ aj v Latinskej Amerike. Ako tento kontinent vplýva na tvoju hudbu?
Ak hovoríme o Brazílii, musím priznať, že bossa nova ma nejak zvlášť neoslovuje. Nie je vôbec prepojená s bluesom, soulom ani funkom. V New Orleanse to bolo iné. Vždy keď nahrávam album, mám v hlave nejaký koncept. Ten môže byť prípad od prípadu iný. Pred nahrávaním som mal jasno v tom, že sa dám sa dokopy s tamojšími hudobníkmi, ktorí môžu moju hudbu obohatiť, okoreniť a dodať jej punc výnimočnosti. Taktiež som chcel zmapovať neworleanskú hudobnú scénu. Možno umelecký prínos môjho albumu nie je až taký ohromujúci, ale je to moja výpoveď. Išlo o viac, než o album s deviatimi skladbami. Chcel som nahrať energickú hudbu, soul a funk s istou dávkou jazzu. Samozrejme, hrávam aj klasickejší jazz vo formáte hammond tria. Za silnú stránku svojej hudby považujem jej zrozumiteľnosť a schopnosť odovzdávať poslucháčom energiu. V súčasnosti inklinujem k väčším hudobným formátom. Rád by som s nimi vystupoval aj častejšie, ale bývajú finančne náročnejšie, takže na šnúru chodím väčšinou len s triom. Trio je veľmi špecifický umelecký formát, pre každého člena tria je veľkou výzvou. Chodíme hrávať hlavne po kluboch, no keď príde hlavná letná koncertná sezóna, vyrazíme na cesty aj v šesťčlennej formácii.
Na JazzFesteBrno vystúpiš v triu rakúskeho saxofonistu Harryho Sokala. Ako sa vaša hudba líši od hudby tvojho tria?
S Harrym hráme spolu už šesť rokov. Môj predchádzajúci bubeník nahral kedysi s Harrym album, v spoločnom projekte s názvom Groove. V posledných dvoch rokoch sa k Harryho kapele pridal vynikajúci rakúsky bubeník Alex Deutsch, čím kapela dostala úplne inú dynamiku. V súčasnosti sme všetci v triu silné osobnosti. Zložením nástrojov je trio rovnaké, ako vo svojich začiatkoch, no pracuje s odlišnou dynamikou. Približne polovicu brnenského repertoáru budú tvoriť Harryho skladby. Zvyšku playlistu pochádza z mojej autorskej dielne, ako aj od niekoľkých Harryho priateľov. Sme v podstate jazzové trio, s príchuťou funky a balád. Spoločným prvkom repertoáru je groove, nehráme žiadne swingové rytmy.
Ako by si charakterizoval goove?
Snáď v žiadnom jazyku neexistuje ekvivalent slova groove. Dá sa presne zadefinovať rytmus, či pauza, no nie groove. Ide o niečo, čo sa nachádza medzi rytmom a pauzou. Veľa muzikantov dokáže hrať ten istý rytmus, ale nie každý hráč má zároveň aj groove. Je to ako rytmus srdca. Na rôznych nástrojoch môžeš zahrať dokonale presný rytmus, no nemusí mať v sebe groove. Groove spoznáš podľa toho, že sa ženy začnú vlniť v bokoch. Groove sa odohráva mezi jednotlivými notami. Keď sa na notový zápis pozrú viacerí hudobníci, vidia všetci tie isté noty. Rozdiel zistíš, až keď začnú hrať. Každý z nich totižto zahrá ten istý part inak. U niekoho groove ucítiš, u iného nie.
Prispôsobuješ svoj groove vždy kapele, s ktorou hráš?
Do Harryho kapely sa snažím vniesť svoj vlastný groove, ovplyvnený hraním v Južnej Amerike. Veľakrát som rozmýšľal nad tým, prečo majú tamojší muzikanti svoj špecifický groove. Myslím si, že ho veľmi ovplyvňuje klimatické pásmo Latinskej Ameriky. Je tam stále veľmi horko, ľudia sa do noci vonku zabávajú a potom dospávaju opicu. Ďalší deň sú spomalení a veľmi leniví. Presne taký je aj ich groove. Lenivosť im poskytuje viac priestoru. Toto všetko na mňa v plýva, preniká do mojej hudby a štýlu, ktorý vnášam i do Harryho tria. Každý z nás troch má svoj vlastný groove, ktorý sa musí na pódiu prepojiť. V tom spočíva krása hudby, spoločné spojenie viacerých hudobníkov. Je to ako vo futbalovom tíme – na to, aby si dal gól, potrebuješ dostať presnú prihrávku.
Tvoje koncerty sú nielen hudobným zážitkom, ale navonok pôsobia ako premyslená show. Vždy keď som ťa videl hrať, zahral si na Hammonde aj nosom, udieral si do klávesnice handrou, alebo si dokonca na Hammonde tancoval. Aký je tvoj názor na prepojenie jazzu a zábavy?
V tomto smere som dosť opatrný. Zábavné prvky v hudbe považujem za veľmi dôležité. Predstavitelia starej jazzovej školy vždy ľudí aj zabávali. Mám pocit, že jazz sa niekedy snaží pôsobiť až príliš intelektuálne. Som presvedčený, že hudbu hráme predovšetkým pre publikum. Samozrejme, mám rád aj intelektuálny rozmer jazzu, nechcem hrať stupídne skladby. Chápem a považujem za správny aj prístup avantgardných, či iných umeleckých foriem a improvizovanej hudby. No zároveň si myslím, že hudba by mala obsahovať aj trochu zábavy. Záleží aj na tom, ako chceš ľudí zabávať, či zvolíš ľahší, alebo sofistikovaný humor. V mojej hudbe sa prelína jazz a blues. Mnohí zabúdajú na to, akým úžasným zabávačom bol Jimmy Smith. Každý muzikant si osvojí niečo od svojich predchodcov. Larry Young hral úplne odlišnú hudbu, no od Jimmyho Smitha sa veľa naučil. Larry Goldings si tiež vybral od svojich predchodcov to, čo mu vyhovovalo najviac. Často na publiku vidím, ako veľmi sa chce zabávať. Zábavné prvky pôsobia na koncerte ako ľadoborec. Spomínal si tancovanie na hammonde, netancujem na ňom každý večer. Všetko záleží od momentálnej atmosféry. Keď naň vyskočím, vyjadrím svoju momentálnu náladu. Mnoho ľudí ma pred týmto nástrojom rešpekt. Je to majestátny kus, pôsobí ako veľmi vzácny nástroj. Snažím sa publiku ukázať, čo všetko sa s ním dá robiť. Niekomu sa to môže páčiť, niekto sa môže pohoršovať. Aspoň vidím, že ľudia v publiku niečo cítia, prebudím v nich emócie. A o tom je moja hudba.
Ďakujem za rozhovor.