Bratislavské jazzové dni 2016, 21.-23.10.2016
V poslednej tretine októbra sa bratislavské výstavisko Incheba každoročne mení na stánok jazzu. Kedysi bezkonkurenčné jazzové podujatie však už dávno nie je ojedinelým azylom jazzuchtivých fanúšikov uprostred oceánu nekonečnej komercie, valiacej sa zo všetkých možných i nemožných médií. Našťastie ponuka jazzových koncertov z roka na rok stúpa a tak priaznivci kvalitnej hudby očakávajú od džezákov aspoň v minulosti nastavený štandard.
Určite nie som sám, kto po zverejení tohtoročného programu nežiaril nadšením tak, ako po minulé roky. Dôvod? Absencia jazzového headlinera, napríklad žijúcej legendy, alebo aktuálnej hviezdy. Nádeje tak bolo treba vložiť do ostatných účinkujúcich. Tých bolo tento rok naozaj dosť, takže na prvý pohľad bola šanca na spokojnosť dosť vysoká. Rovnalo ako v minulosti, aj na 42. ročníku prebiehali koncerty na dvoch pódiách. Pódium „A“ slúžilo ako hlavné, „B“ ako vedľajšie, na prezentáciu mladých talentov.
Festivalový maratón otvorili minuloroční víťazi Pódia mladých talentov, košickí Cha bud. Svieža hudba s typickým groovom štýlom trochu pripomínala formáciu Carpet Cabinet. Príjemná muzika, ktorá by zapadla ideálne do mládežníckych klubov. Cha bud zrejme nešlo o realizáciu prevratných hudobných napadov či vízií, dá sa skôr vnímať ako zľahka tanečne ladená „pohodovka“, s neprehliadnuteľným výkonom bubeníka Viktora Baloga.
Po košických mladíkoch patrilo pódium Izralecovi Adamovi Ben Ezrovi, ktorý sa preslávil aj vďaka YouTubu. O tom, že Izraelskí muzikanti v posledných rokoch dobývajú jazzové pódia, sa už dnes neodváži nikto pochybovať. Ben Ezra prišiel do Bratislavy predstaviť svoj album Can’t Stop Running. Multiinštrumentalista predviedol na kontrabase, klavíri, flaute a perkusiách dokonalú šou. Dokázal, že aj samotný hudobník s jasnou predstavou a talentom dokáže spraviť veľkú muziku. A nie hociakú. Na kontrabase, so slákom i bez neho, k tomu primiešať loopy, rytmické klepanie prstami na kontrabas, navyše zahrať niečo na klavíri. Adam neváhal pritvrdiť zvuk efektami, či doslova “vymlátiť” z kontrabasu drsné akordy a do toho všetkého spievať sólo. Ako dezert sa podávala beatlesovská Dear Prudence. Od vystúpenia Adama Ben Ezru som mal dosť vysoké očakávania, ktoré sa naplnili úplne do bodky. Zrejme som nebol sám, keďže po jeho cédečkách sa na koncerte len tak zaprášilo.
Taliansky trúbkár, ktorý má na konte štyridsať albumov, Enrico Rava, prišiel do Bratislavy so svojou formáciou Tribe. Príslušníci tohto kmeňa sa do svojho čísla vrhli strmhlav. Po improvizovanom freejazzovom začiatku sa kvinteto zomklo a navodilo štrukturovanejšiu hudobnú formu. Trombonista Gianluca Petrella rovnocenne sekundoval frontmanovi Enricovi Ravovi. Pozoruhodne pestrá škála odtieňov, ktoré Petrella na trombóne vyludzoval, dokonale ladila s Ravovo krídlovkou. Sóla excelentného klaviristu Giovanniho Guidiho dodávali kvintetu správnu iskru. Ukážkový príklad kombinácie jazzovej tradície a nadupaného moderného jazzu 21. storočia.
Headliner prvého večera, extravagantná basgitaristka Nik West nešokovala len svojim extravagantným účesom na festivalových plagátoch, ale aj prvými tónmi divokého hodinového setu. Decibely, ktoré chrlili bedne v sále, spôsobili doslova erupciu. Energická funkovačka, preexponované, dunivé basy okorenené gitarovými sólami a záplavou činelov. Americká šou silného kalibru, aspoň čo sa týka intenzity zvuku a dynamickej pódiovej prezentácie. Šialený účes, odvážny outfit, trochu samoúčelné gymnastické cviky s basgitarou. Veľmi americké, veľmi funkové a okázalé. Nepochybujem o tom, že priaznivci tohto žánru (nazvime ho napríklad heavy funk jazz) si určite prišli na svoje. Ak by som si mal však vybrať koncert nejakej spievajúcej basgitaristky, preferoval by som jednoznačne Esperanzu Spalding.
Druhý deň sa stal skúškou vytrvalosti a lojality. Päť kapiel je naozaj dosť aj na ostrieľaných veteránov BJD. Kratší blok úvodnej formácie – kvinteta trubkára Ondrej Jurášiho, sa nerozbiehal zrovna výrazne. Úvodným kompozíciam chýbala šťava a dynamika. To sa výrazne zlepšilo v druhej polovici setu, aj vďaka brilantnej gitare Pavla Berezu.
Po kvintete sa na pódiu stretli traja študenti krakovskej katedry Súčasnej hudby a jazzu, ktorí si hovoria Jana Bezek Trio. Klaviristka a skladateľka Jana Bezek sa s veľkou pokorou prihovárala publiku, slovom i nevtieravými, príjemnými melódiami, harmonicky dofarbovanými kontrabasistom Wojciechom Szwugierom. Trio uzatváral menej výrazný bubeník Piotr Skrzyński, ktorý nedokázal veľmi zmobilizovať sily na to, aby sa vyrovnal svojim spoluhráčom.
Po triu patrilo pódium jedinému duu tohto ročníka. Českú jazzovú legendu, Jiřího Stivína a jedného zo zakladateľov Weather Reportu, Miroslava Vitouša, netreba bližšie predstavovať. Tieto dve jazzové osobnosti uviedli publikum do vyššej školy jazzovej improvizácie. Jiří Stivín, striedavo na flautách a saxofóne, rozohrával viac či menej známe motívy, ku ktorým sa s ľahkosťou a delikátnym zvukom pridával Vitouš. Stivín dokáže zo svojej flauty dostať zvuk, pri ktorom doslova počuť prúdenie vzduchu. Jeho virtuozita a precízna rytmika sa spájala so zamatovovými tónmi šíriacimi sa zpod Vitoušových prstov.
Predposlednou sobotňajšou formáciou bolo trio z britského Manchestru – Gogo Penguin. V tomto prípade ide o skupinu, ktorá sa vďaka svojmu štýlu a inštrumentálnou suverenitou stala trendovou vychytávkou. Tak ako niekoľkokrát v minulosti, aj tento rok sa festivalovému tímu podarilo pozvať skupinu, ktorá sa nachádza na vzostupnej krivke. Trio predviedlo svoj typický, elektronickou hudbou inšpirovaný štýl, založený na výraznej melodike pochádzajúcej od klaviristu Chrisa Illingwortha a vynikajúcej, neustále meniacej sa rytmike kontrabasistu Nicka Blacka a bubeníka Roba Turnera (mimoriadne oceňujem jeho obdivohodnú hru na kopák). Skupina bola milým prekvapením aj pre skalných jazzmanov, ktorí bežne pri slove elektronika ohŕňajú nos. Vkusná, moderná akustická hudba v podaní veľmi zručných hráčov. Uvidíme kam povedú cesty tria v budúcnosti. Snáď zostane i naďalej verné svojmu súčasnému zvuku a nepodľahne úplne vábeniu elektroniky.
A máme tu ďalšieho headlinera – sedemčlennú kubánsku formáciu z Floridy – Tiempo Libre. Bude sa tancovať? Samozrejme! Uznavam, že išlo o kvalitnú rozbušku z kubánskej proveniencie. Spevák Xavier Mili to s publikom naozaj vie. Nebolo treba viackrát vyzývať a celá sála stála na nohách, pospevujúc refrén patriotickej Guantaramery, alebo Santanom preslávenú pieseň Oye Como va. Škoda len, že na džezáky nezavítal aj samotný Carlos. Aspoň by sme mali konečne jasného headlinera. Keďže roztancované kapely sú pre mňa vždy jasným signálom na ústup, vypočul som si tri skladby a bez váhania sa vytratil do sobotňajšej noci.
Posledný, tretí deň a s ním symbolicky tri formácie. Po dlhšej odmlke vystupoval na festivale aj bigband, osemnásťčlenný Rozhlasový bigband Gustava Broma s dirigentom Vladom Valovičom. V RBGB účinkujú viacerí slovenskí a českí muzikanti, ktorí mimo tohto telesa pôsobia na hudobnej scéne aj so svojimi vlastnými formáciami. Spomeniem napríklad Lukáša Oravca, Petr Kalfusa, Ondřeja Štveráčka, Miroslava Hloucala a Ondreja Jurašiho. Najväčšie festivalové teleso zahralo niekoľko autorských skladieb členov bandu, čím sa výrazne zvýšilo jazzové skóre trojdňového hudobného maratónu.
Po bigbande sa dostavilo mimoriadne príjemne prekvapenie. Priznám sa, že pod avizovaným honky-tonk a funk klaviristom som trochu s obavou očakával čo príde. Aké však bolo moje prekvapenie, keď Jon Cleary, brit žijúci v New Orelanse, sadol za klavír a spustil. S neuveriteľnou charizmou a pozitívnou energiou zo seba chrlil zmes rhythm and bluesu a gospelu. Pulbikum v úžase ani nedýchalo, ozývali sa len salvy aplauzu po každom sóle a skladbe. V triu excelovali aj Clearyho spoluhráči – Cornell C.Williams na basgitare a A.J.Hall na bicích. S vystúpením Jona Clearyho sa pre mnohých zrodila hviezda nedeľňajšieho večera, možno aj celého festivalu. Po vystúpení sa na autogramiáde vytvoril vo foyeri dlhý rad a John s radosťou a typicky americkým nákazlivým optimizmom podpisoval CD, pričom pózoval všetkým selfíčkárom.
Po takejto šou čakala holandskú elektroswingovú divu Caro Emerald neľahká úloha, obhájiť s cťou post headlinera záveru festivalu. Emerald nastúpila efektne hneď v úvode prvej skladby, sólom uprostred uličky. To naozaj zabodovalo. Nádherný hlas, úžasne citlivé frázovanie, proste veľkolepý a sľubný začiatok. Šesťčlenná kapela rôzne nastajlovaných muzikantov s nacvičenými choreografickými kúskami, proste šou. Len vo vzduchu stále nevisela tá pravá „poctivá muzika“. Treba však uznať, že celkový prejav a spev speváčka bol naozaj na špičkovej úrovni. Myslím si však, že Caro Emerald má na to, aby kládla vyššie ciele ako komerčne ladenú šou. Roztancované publikum sa, podobne ako v sobotu večer, natlačilo pred pódium a do uličky a tanečná zábava sa rozprúdila naplno. Čo bol pre mňa znovu znamenie, že je najvyšší čas odísť. Ak bolo cieľom organizátorov roztancovať vo finále festivalu celu halu, bol jednoznačne splnený.
Ako celkovo zhodnotiť 42. ročník BJD? Osobne si myslím, že sa v histórii festivalu zaradí medzi tie menej jazzové. Ide o najnovší trend? Možno. Napriek niektorým veľmi zaujímavým účinkujúcim trochu s ľútosťou konštatujem, že ani na jednom z troch večerov sme nemali možnosť vidieť žiadneho skutočne jazzového headlinera. Aj na to však asi existuje provizórne riešenie – jednoducho si ho určiť . Vybrať si každý večer z účinkujúcich toho, ktorý vašim predstavám ulahodil najviac. Pritom vôbec nemusí ísť o hviezdu svetového formátu. A je to!