Inbar Fridman interview, Brno, Stará pekárna, 4.10.2016, Jazz do regionů agentury Art Brno
Inbar Fridman je izraelská gitaristka a skladateľka, ktorej hudobná dráha začala štúdiom Rimon School of Jazz and Contemporary Music v Izraeli. Z rodnej krajiny sa Inbar presťahovala dočasne do USA, kde na William Paterson University v New Jersey štúdovala jazzovú interpretáciu. Po niekoľkých rokoch sa rohodla vrátiť domov do Izraela, kde pôsobí aj v sučasnosti. V roku 2013 nahrala so svojou francúzskou formáciou svoj prvý album “Time Quartet Project.” Inbar sa zviditeľňuje hlavne hraním na európskych klubových pódiách a festivaloch. Súčasťou jej aktuálneho európskeho turné je aj šnúra v Čechách a na Morave (hoci na svojej webovej stránke uvádza “Czechoslovakia”), v rámci ktorej hrá osem klubových koncertov. Pred jedným z nich, v brnenskej Starej pekárni sme jej položii niekoľko otázok.
Momentálne ste uprostred vášho českého turné. Ako prebieha?
Zatiaľ dobre. Hoci nie je ľahké, keďže veľa cestujeme, ale spoluhráči sú veľmi milí ľudia.
Ako dlho ste sa zohrávali s kapelou (Marek Novotný/klávesy, Matěj Černý/kontrabas a Jiří Slavíček/bicie)?
Pred niekoľkými mesiacmi som im poslala noty a deň pred prvým koncertom sme si dali spoločnú skúšku v klube Reduta. Prišla som na ňu do Prahy rovno z letiska, z koncertov v Nemecku.
Vráťme sa o niekoľko rokov naspäť. Aká bola vaša púť za štúdiom do Ameriky? A čo vám študijný pobyt za oceánom dal?
Počas posledného ročníka na strednej škole v Izraeli som študovala zároveň aj na hudobnej škole. Keď som mala dvadsaťdva, rozhodla som sa vycestovať do USA. Zamerala som sa na štúdium jazzovej interpretácie na William Paterson University v New Jersey. Mám odtiaľ samé úžasné zážitky. Hoci nie som zrovna typ človeka, ktorý má obzvlášť rád školu, do tejto som chodila veľmi rada. Na škole je veľmi malé oddelenie s vynikajúcim učiteľmi a atmosférou. Študovala som päť semestrov. New Jersey je blízko New Yorku, takže som trávila veľa času trávila práve tam.
Izraelskí hudobníci, s ktorými som sa doteraz stretol, napríklad Shai Maestro, Yaron Hermann alebo Ziv Ravitz mi rozprávali o ťažkom živote muzikanta v USA. Napriek tomu sa im podarilo presadiť, tak ako aj snáď najznámejšiemu jazzovému hudobníkovi z Izraela – Avishaiovi Cohenovi. Všetci títo sa stali známymi aj vďaka ich pôsobeniu v USA. Ako vnímate proces presadzovania sa na americkej jazzovej scéne vy?
Dnes je ťažké zohnať hranie kdekoľvek, nielen v New Yorku. Shai aj Yaron, sú muzikanti, ktorí hrajú už veľa rokov, začínali ako veľmi mladí. Sú veľmi dobrí a museli mať aj veľké šťastie. Ich vývoj sa uberal opačným smerom ako môj. Oni v New Yorku začínali a stali sa tam slávnymi, lepšie povedané známymi, keďže v jazze sa nedá veľmi hovoriť o sláve. Potom vyrazili do sveta. Shai sa dostal k Avishaiovi a stal sa ešte známejším. Ja som sa do New Yorku zamilovala a na jeho scéne som zažila, aké je byť jazzovou hudobníčkou. Veľa som počúvala hudbu a cvičila, spoznala som veľa ľudí. Škola mi to umožňovala.
Podarilo sa vám v New Yorku živiť hraním?
Nie úplne, robila som čašníčku, opatrovala deti, učila hebrejčinu. Zažila som aj krátke obdobie, keď som sa živila len hudbou. Neskôr sa mi podarilo koncertovať pravidelne na jednom mieste, s úžasným klaviristom Harrym Whitakerom. Popritom som hrala neustále, kde to len bolo možné.
Aký ste teda mali dôvod vrátiť sa naspäť do Izraela?
V New Yorku som zostala šesť rokov. Prečo som sa vrátila? Myslím si, že som nekládla dostatočný dôraz na to, čo mi môže v mojej kariére New York poskytnúť. Myslela som predovšetkým na to, ako sa stať lepšou hudobníčkou, neriešila som napríklad príslušnosť ku komunite. Možno som odišla priskoro. Spoznala som manžela a chcela si založiť rodinu, čo som nakoniec aj spravila.
Mnoho jazzových muzikantov má aj klasické hudobné vzdalenie. Je to aj váš prípad?
Hrávala som približne sedem rokov na klavíri klasiku, nikdy som sa však nevenovala klasickej gitare. Môj učiteľ mi ukázal jazz a hneď od začiatku som sa uberala týmto smerom.
Ktorý z jazzových štýlov, alebo hráčov najvýraznejšie formoval váš vlastný štýl?
Počúvala som veľa hudobníkov spájajúcich viaceré hudobné štýly, napríklad Pata Methenyho alebo Johna Scofielda. To boli osobnosti, ktorých hudba ma veľmi významne ovplyvnila. Myslím si, že potom je ľahšie ísť naspäť, napríklad smerom k bebopu. Neprišlo mi veľmi prirodzené začínať hudbou Wesa Montgomeryho a iných, starších gitaristov.
Na vašom webe uvádzate aj účinkovanie s Billym Cobhamom. Počúval som váš album “Time Quartet Project” a pravdupovediac, neviem si úplne predstaviť váš typický štýl hry a zvuk v Cobhamovej fusion kapele. Cobhama som videl hrať niekoľkokrát, vždy s gitaristom Jeanom-Mariem Ecayom. Štýl a zvuk Jeana-Marieho je úplne odlišný od vášho. Ako ste sa dokázali Billymu prispôsobiť?
Nešlo o Billyho vlastný projekt. Účinkoval ako hosť v projektoch francúzskeho basistu Oliviera Gatta, ktorého hudba bola, v porovnaní s Cobhamovou, oveľa bližšia môjmu štýlu. Hrali sme spolu s Oliverom aj na niekoľkých koncertoch v rámci Billyho turné. Na YouTube sa dajú nájsť aj nejaké ukážky, možno by ste boli prekvapení.
V priebehu účinkovania v projekte s Billym Cobhamom ste sa spoznali aj francúzskou klaviristkou s Cameliou Ben Naceur, ktorá je autorkou troch skladieb na vašom albume. Ten ste nahrali v Pyrenejách na juhu Francúzska. Pri nahrávaní na vás vraj vplyvala nádherná prírodná scenéria. Pred chvíľou ste spomenuli, že milujete veľkomestský život v New Yorku. Ako to ide dokopy s očarením voľnou prírodou?
Vo Francúzsku som zažila niečo podobné ako teraz, keď som pricestovala do Čiech. Nestáva sa mi totiž veľmi často, že som totálne očarená prírodou. Tým, čo som v súvislosti s Francúzskom uviedla, som len chcela naznačiť, ako tamojšia príroda ovplyvnila náš proces nahrávania. Nemala priamy vplyv na samotné komponovanie hudby. Nahrávanie, ktoré prebiehalo niekoľko dní, bolo veľmi pohodové. Bola to veľmi odlišná skúsenosť v porovnaní s mojimi doterajšími nahrávacími skúsenosťami. Zrazu bola okolo nás krásna príroda, pasúce sa kravy, proste paráda.
Vaša hudba je veľmi kľudná, tichá, až melancholická. Je práve toto poloha, ktorá vás najviac charakterizuje?
Moja hudba naživo neznie tak jemne, ako na štúdiovej nahrávke. Myslím, že na koncertoch z nej sála viac energie.
Album ste nahrali v roku 2011, vyšiel o dva roky neskôr. Máte pripravený nejaký nový materiál?
Samozrejme, približne polovicu dnešného repertoáru predstavujú nové skladby.
Je kvarteto pre vás ideálnou formáciou?
Uprednostňujem tento formát, obzvlášť sa zameriavam na kombináciu hry klavíra a gitary. Hrávala som v minulosti aj veľa duetov, väčšinou s ďalšou gitarou. To sa však hodí pre inú hudbu, nie tú, čo hrávam teraz.
Myslím si, že vo všeobecnosti preferuje publikum hudobné formácie s viacerými hráčmi.
Je to možné, ale aj duo dokáže byť veľmi zaujímavé. Možno si vychutnanie dua žiada od poslucháčov viac koncentrácie. Je to väčšia výzva.
Nemáte ambície skúsiť aj nejaký projekt s väčším obsadením? Napríklad s orchesterom?
Určite by som to veľmi rada skúsila, ale nie je to niečo, bez čoho by som nedokázala žiť. Viem si seba predstaviť ako sólistu v bigbande, ktorý by hral moju hudbu.
Vedeli by ste si spraviť vlastné aranžmány? Ste skladateľka, gitaristka a aj aranžérka?
Cítim sa byť hlavne inštrumentalistkou. Pokiaľ ide o komponovanie, skladám predovšetkým pre seba. Nezvyknem skladať hudbu pre iných hudobníkov.
Ďakujeme za rozhovor.