Richard Bona & Mandekan Cubano, Jazz Tibet Club Olomouc, 11.7.2016
Richard Bona (nar.1967) je všestranný umelec, ktorý prešiel dlhú púť z rodného Kamerunu cez Nemecko a Francúzsko, až nakoniec v roku 1995 zakotvil na opačnej strane Atlantiku. Tam ho pod krídla svojho syndikátu zobral legendárny klávesák a kapelník Joe Zawinul. Neskôr dokonca zveril Bonovi úlohu šéfa svojej koncertnej kapely Harry Belafonte. To bol krôčik k postupnému osamostatneniu sa. Richardov mimoriadny talent nenechal na seba dlho čakať. Jeho prvý album uzrel svetlo sveta v roku 1999. V roku 2002 sa stal Bona súčasťou koncertnej zostavy skupiny Pata Methenyho, čo dokumentuje aj Methenyho live DVD Speaking of Now. Účinkovanie v úlohe basistu u Methenyho ho však neuspokojovalo, a tak pokračoval ďalej vo svojich vlastných projektoch. K dnešnému dňu má Richard Bona na konte osem štúdiových albumov. Posledný, Heritage, z júna tohto roku, prišiel predstaviť v tropický letný pondelok 11.7.2016 aj do olomouckého Jazz Tibet Clubu. Bonov koncert v Jazz Tibete možno považovať v histórii klubu bez zveličovania za vystúpenie jednej z najväčšíh hviezd.
Projekt Mandekan Cubano je momentálne Bonovým hlavným projektom, s ktorým vypredáva kluby a koncertné sály na všetkých kontinentoch. Aj organizátorom olomouckého koncertu sa klub s maximálnou kapacitou dvestopäťdesiat divákov i napriek dovolenkovej sezóne podarilo vypredať. Vonkajšia i vnútorná teplota sa v deň koncertu vyšplhala nad tridsať stupňov, čo znamenalo, že koncert sa zaradí medzi fyzicky náročné disciplíny. S rastúcou teplotou tak klub získal autentickú atmosféru rozpálenej Kuby a Bonovej rodnej Afriky. Organizátori neponechali nič na náhodu a pri vstupe do klubu rozdávali všetkým návštevníkom fľašu minerálky.
Vďaka neznesiteľnému tropickému dňu stál Bonov šesťčlenný ansámbel pred podiadnou výzvou – zabaviť viac než dve stovky Bonových fanúšikov. Kubánska hudba v sebe historicky spája kultúru afrických otrokov s hudbou európskych prisťahovalcov (hlavne španielských). Bona, zástupca pôvodnej africkej kultúry sa so svojimi piatimi kubánskymi a jedným venezuelským spoluhráčom stihli za viac než rok trvania spoločného projektu Mandekan Cubano perfektne zohrať. Strhujúce rytmy popretkávané chytľavými melódiami rozohrávala neprehliadnuteľná rytmická sekcia pozostávajúca z bubeníka a dvojice perkusionistov. Rytmiku dopĺňali melodické linky Bonovej basgitary a dvojčlennej dychovej sekcie (trúbka a trombón). Ťažko povedať, či publikum očakávalo od Bonu predovšetkým dve hodiny kvalitnej kubánskej tancovačky z nového albumu, dostalo sa aj na ochutnávku jeho staršej tvorby. V rámci skromných priestorových možností plného klubu sa Bonom zhypnotizovaná ženská časť publika oddávala i skromným tanečným kreáciam. Zohraná kapela šľapala naplno i napriek neznesiteľnej horúčave. Rytmické trio spolu s klaviristom a dychovou sekciou navodili atmosféru horúceho karibiku. V závere koncertu si v rámci krátkeho intra sadol za klubový Petrof aj sám Bona.
Keďže Bonových koncertov som za posledných desať rokov videl asi päť, mám jasno v tom, čo považujem za jeho silnú stránku. Hudobne je to predovšetkým jeho geniálny zmysel pre dynamiku. Či ide o nadupané skladby, alebo o balady, Bonov cit pre narábanie so širokou škálou dynamických odtieňov je neuveriteľný. Taktiež spojenie Bonovej basgitary s jeho precíteným, až dojemným hlasovým prejavom, nemá obdoby. V momente, keď basgitarové sólo dofarbí anjelsky vysokým vokálom, človeku sa zatají dych. Myslím si však, že to, čím si Richard dokáže získať sympatie a obdiv, je predovšetkým jeho bezhraničná prirodzenosť a charzima, ústiaca do nadštandardnej komunikácie s publikom. Hoci som Bonove opakované pódiové fóry videl viackrát, vždy ma dokázali pobaviť. Tento raz publikum rozveseľoval aj variáciami vtípkov na slovo „Olomouk“, ktoré si bude každý ešte dlho pamäť. Do pamäte sa hlboko vryje aj Bonova inštrumentálna verzia ľudovej pisene Vyletěla holubička (v Bratislave na tú istú melódiu publikum spievalo pieseň Pokapala na salaši).
Netvrdím, že ma kubánske rytmy Bonovho Mandekana Cubana neoslovili, za najsilnejšie momenty koncertu však považujem sólové vstupy s basgitarou a looperom, keď Richard zborovo vrstvil hlas v nádherných melódiach, akoby staval pyramídu.
Hoci kubánsky projekt dokáže nepochybne osloviť masy, neubránil som sa chvíľami dojmu, že tento žáner do istej miery obmedzuje Bonov tvorivý potenciál na aranžmány pôvodných kubánskych skladieb. Treba však uznať, že Richard Bona vie skladby zaranžovať s citom. Predovšetkým ale dokáže publikum zabaviť. Očividne nikto neriešil, kontinent, z ktorého hudba pochádzala, či Bona predviedol dosť exkluzívnych basgitarových sól, alebo hral celý čas basovú linku so svojou kapelou.