Tomasz Stanko: Tolerancia pomáha otvoriť sa novým veciam
Martina Schneiderová

Tomasz Stanko: Tolerancia pomáha otvoriť sa novým veciam

Rozhovor s Tomastom Stańkom, JazzFestBrno, 17.4.2014

Tomasz Stańko (nar.1942) je často označovaný za priekopníka freejazzovej trúbky v Európe. K dnešnému dňu vydal dvadsaťsedem albumov, predovšetkým u renomovaného nemeckého vydavateľstva ECM. V Čechách vystupuje veľmi zriedka, a tak sa jeho koncert na pätnástom ročníku JazzFestuBrno stal výnimočnou udalosťou. Nenechali sme si ujsť vzácnu príležitosť a pred koncertom sme tomuto legendárnemu trúbkárovi položili niekoľko otázok.

Prvá asociácia, ktorá sa vybaví skôr narodeným pri vyslovení mena Tomasz Stańko, je free jazz. Ste právom považovaný za priekopníka poľského free jazzu. Aké má v porovnaní s minulosťou postavenie free jazz dnes?

Praktický rozdiel je asi v tom, že súčasťou znalostí každého mladého muzikanta, hrajúceho dnes mainstream alebo moderný jazz, je aj povedomie o tom, ako hrať free. Free jazz rešpektuje každý hudobník. V čase mojej mladosti to tak nebývalo. Hudba sa však veľmi vyvíja. Ja som kedysi dávno začínal hudbou od Colemana, Dona Cherryho, Aleberta Aylera. Moja umelecká dráha smerovala od voľného, až anarchického jazzu k tomu, čo hrám dnes. V tejto polohe som momentálne spokojný.

Z akého konceptu ste pri free jazze vychádzali? Išlo o len Vaše slobodné hudobné vyjadrenie, alebo o širší kontext slobody v časoch totalitného režimu?

V mojom prípade išlo výhradne o hudbu, neriešil som slobodu ako takú. Hudba je proste hudba. Je to umelecký spôsob vyjadrenia pravdy a ľudskosti. Keď sa dnes pozriete na internet, všetko, čo vidíte, je len nechutná lož („f.cking lie“, pozn. red.). Jediné, čo je pravdivé, je umenie. Free jazz bol pre mňa hudbou, ktorá vtedy nebola vôbec štandardnou. Išlo o voľnú konvenciu, teda naše vlastné pravidlá, hoci vychádzali z jazzovej tradície.

Myslíte si, že je dnes free jazz publikom akceptovateľnejší ako dakedy?

Free jazz bol kedysi veľmi populárny. Napríklad v Nemecku to bola hudba Petra Brötzmanna (nemecký freejazzový saxofonista, pozn.red.), ktorý bol kedysi medzi mladými ľudmi veľmi obľúbený. Tak ako všetko okolo nás, aj pravidlá sa časom menia. Na otázku porovnania obľúbenosti free jazzu neexistuje jednoznačná odpoveď.  Základom free jazzu je improvizácia.

Pred niekoľkými dňami vystúpil na tomto festivale Wayne Shorter so svojim kvartetom. Sú to hudobníci, pre ktorých je v Shorterovej kapele základom kolektívna improvizácia. Aký je koncept improvizácie u Vás? Kolektívny, alebo individuálny?

Využívame oba koncepty, východiskom je však individuálna improvizácia. Kompozíciu využívam viac-menej len ako inšpiráciu. Aj náš klavirista, David Virelles, občas používa prvky improvizácie. U mňa je to veľmi jednoduché. Hrávam baladické, aj groovové skladby. Niekedy sme ako skupina tradičnejší, inokedy zas otvorení. Hrávame spolu často a vždy na pódiu komunikujeme. Už sa dobre poznáme a vieme, čo môžeme od seba navzájom očakávať. Hrám rád aj s mladými hudobníkmi, pretože vidia hudbu z iného uhla pohľadu.

Pred ôsmimi rokmi ste sa presťahovali do New Yorku. Stal sa New York Vašim hlavným pôsobiskom?

Bývam síce v New Yorku, ale mojou základňou je Varšava. Nekoncertujem veľmi často, väčšinou keď robím promo novému albumu. V newyorskom Birdlande hrávam aj štandardy. Najdôležitejšie na pobyte v New Yorku je pre mňa získať prehľad o tom, čo sa na tejto veľkej scéne deje. Sledujem nových muzikantov, pretože hudobníci sú pre mňa veľmi dôležití. Moje skladby sa líšia podľa toho, s kým ich hrám. Rád spoluhráčom poskytujem slobodu.

Viete vzhľadom na Váš život na oboch stranách oceánu posúdiť rozdiely medzi obecenstvom v USA a Európe? Všeobecne sa hovorí, že európske publikum je vzdelanejšie ako publikum americké. Vnímate tieto rozdiely aj Vy?

Tažko to takto jednoznačne posúdiť. Aj publikum vo Village Vanguard je vzdelané a má prehľad. Asi je to lepšie posudzovať podľa konkrétneho miesta. Rád hrávam aj v neworskom Birdlande, či londýnskom Barbican Centre, pretože viem, že ľudia budú úžasne reagovať. Občas dokážu milo prekvapiť aj menšie poľské mestá.

V jednom rozhovore ste priznali, že koncerty sú pre Vás najlepším zohrávaním sa s hudobníkmi. Že okrem koncertov s kapelou v podstate nikdy nenacvičujete. Postačuje Vám to? Uplatňujete tento prístup aj naďalej?

Stále platí to isté, pretože na koncerte si viete overiť najviac vecí. Po každom koncerte si spravíte sám pre seba vyhodnotenie, na základe ktorého dostávate informáciu, ako sa má skladba vyvíjať ďalej. Najdôležitejšia je sloboda voľby.

Raz ste povedali, že na to, aby ste rozprávali vlastnou hudobnou rečou, musíte skladať svoju vlastnú hudbu.

Presne tak. To je môj názor. Viete, dnes je všetko inak, aj pravidlá sa zmenili. Každý má svoj štýl, a práve to je na hudbe krásne a obohacuje ju. Keď som bol mladý, čítal som niekde o Coltraneovi, že si vybudoval svoj vlastný štýl na častých zmenách. Ja som si svoj vlastný štýl vybudoval na svojich groovových linkách. Ja sám si viem najlepšie predstaviť, aký štýl je mojim predstavám najbližší.

Takže Váš repertoár tvorí len Vaša vlastná tvorba?

Prevažne ano, ale občas hrám aj hudbu Krzysztofa Komedu, u ktorého som kedysi dávno v Poľsku začínal.

Čo by ste odporúčali mladým muzikantom na to, aby sa raz stali uznávanými jazzmanmi?

Musia veriť v seba samých, tvrdo pracovať, byť flexibilní a tolerantní. Tolerancia Vám pomáha otvoriť sa novým veciam.  Mali by si nájsť vlastnú cestu a nasledovať ju.

Akým chybám by sa mali vystríhať?

Vystríhať sa chybám? Veď predsa chyby sú našim chlebom, našou potravou. Na chybách sa učíme.  Stávajú sa aj mne, v mojej vlastnej hudbe, sú jej významnou zložkou. Improvizácia spestruje hudbu aj chybami. Keď po chybe, ktorú spravíte, zahráte správne noty, vznikne niečo mimoriadne.

Nemyslel som len chyby v hraní, ale aj nejaké prešľapy v živote. Určite to poznáte aj Vy sám. Vo svojej biografii ste sa priznali k tomu, že ste v mladosti pochybili, keď ste sa vydali na cestu drogovej závislosti. Dostali ste sa však z toho a úplne ste zmenili životný štýl. Chceli by ste niečo v tomto smere odkázať mladým?

Životný štýl som zmenil takmer od základu, to je pravda. Viete, drogy, sú jeden veľký hnus. Patria možno na nejakú párty, ale s umením nemajú nič spoločného. Drogy Vám nepomôžu zmeniť Vaše estetické vnímanie a schopnosti. Aj Hendrix raz na súde povedal, že s nimi prestal, pretože užívanie drog je znamením nezrelosti. A mal kurevskú pravdu („f.cking true“ pozn.red.).

Koľko ste vtedy mali rokov?

Skúšal som s tým skoncovať až nejak okolo päťdesiatky. Asi som bol príliš dlho dieťaťom (smiech). Drogy sú niečo podobné ako lieky, dokážu potlačiť bolesť, konkrétne psychickú bolesť. Nič viac. Sú veľmi nebezpečné, niečo podobné ako anestézia. Akurát neviete odhadnúť, aká dávka je pre Váš život nebezpečná.

Ďakujeme za rozhovor.