Koncert Albert Vila Quartet / Tomasz Stańko Quartet, 17.4. 2014, Sono Centrum, JazzFestBrno 2016
V nedeľu večer bolo príjemným zistením to, že napriek stredajšiemu koncertu legendárneho Waynea Shortera sa v Sono Centre zišlo dosť milovníkov kvalitného moderného jazzu. Pohľad do festivalového vprogramu naznačoval, že ťahákom dvojkoncertu sa stane poľská trúbkarska legenda, Tomasz Stańko. Priaznivci jazzovej gitary však mali vysoké očakávania aj od prvej skupiny večera.
Tou bol kvartet španielského gitaristu Alberta Vilu, ktorý využil brnenský koncert na prezentáciu svojho najnovšieho (šrvrtého) albumu, The Unquiet Sky. Album nahral Vila v New Yorku s poprednými jazzmanmi – Jeffom Ballardom, Aaronom Parksom a Dougom Weissom (recenziu albumu si môžete prečítať tu).
Hoci tieto renomované mená v brnenskej zostave nefigurovali, ukázalo sa, že line-up svojej aktuálnej šnúry vyberal líder kapely veľmi dôsledne. Vo svojom päťdesiatminútovom bloku predstavil výber autorských skladieb z nového albumu. Mäkký zvuk Vilovej gitary umocňoval melodické, dynamicky pestré kompozície. Albert Vila sa od začiatku setu disciplinovane držal na pozícii rovnocenného partnera svojich spoluhráčov. Z kvarteta by som predovšetkým vyzdvihol do popredia venezuelského rodáka, (aj fyzicky) neprehliadnuteľného klaviristu Luisa Perdomu. Perdomo sa v súčasnosti v Amerike radí medzi najvyhľadávanejšich sidemanov. Ovplyvnený idolmi ako Bud Powel, Oscar Peterson, Keith Jarret, Herbie Hancock, absorboval za roky hrania to najlepšie od najlepších. Jeho virtuozitu už stihli oceniť takí hráči, ako Ravi Contrane, John Patitucci, či Dave Douglas. Chvíľami budil dojem, že on je tým, kto na pódiu riadi chod Vilovho kvarteta. Perdomova spolupráca a dokonalá synchronizácia s rytmickou sekciou, predovšetkým bubeníkom Marcom Miraltom, vyvolávala úžas a nadšené ovácie. Bubeník bol kapitolou samou u sebe. Jeho nepredvídateľné zmeny rytmov a dynamiky ho katapultovali do pozície jedného z najobľubenejších hráčov kvarteta. Zostavu dopĺňal kontrabasista Marko Lohikari.
Päť skladieb, ktoré predviedol perfektne zohraný medzinárodný tím, sa vyznačovalo pestrosťou nálad a dynamiky. Gitara vo Vilových rukách, hlavne v sólach rýchlejších skladieb a v súhre s klavírom, pripomínala farbu a melodiku methenyovských starších nahrávok. Keď publikum nadobudlo pocit, že kvarteto už v gradujúcom sete asi nemôže zájsť ďalej ako zašlo, bolo na záver obdarené kráľovským bonusom. V prídavku Three Days After sa stali diváci svedkom strhujúcehu duelu bicích s klavírom. Skladbu odštartoval Vila pritvrdením gitarového zvuku, popustil opraty svojej trojky z rúk a zbesilá jazda Miraltu s Perdomom si ihneď získala aj milovníkov rocku, jazzrocku a fusion, ktorí možno až do poslednej chvíle zostávali chladnými. Hudobnú dráhu Marca Miraltu si bude treba všímať aj do budúcnosti, určite dokáže svojou hrou pikantne okoreniť nejeden koncert.
Setlist Albert Vila Quartet: Epilogue/New Deal/Major Issues/Blue/Therefore/Gym-Jam/Three Days After
Prv než na pódium prišiel headliner večera, legenda a priekopník poľského free jazzu Tomasz Stańko, na prebehol ceremoniál odovzdávania ceny za celoživotný prínos a významné dielo v oblasti jazzovej hudby. Už po devätnásty raz hlasovali v ankete hudobníci, publicisti, producenti, redaktori a organizátori festivalov. Ocenenie dostal osemdesiatpäťročný saxofonista, flautista a skladateľ Jan Konopásek, ktorý na prevzatie ocenenia priletel až z USA. Konopásek počas svojej kariéry pôsobil v bigbandoch Olivera Nelsona, Buddyho Riche, Lionela Hamptona, Guy Lombarda a vyučoval na bostonskom Berklee.
V Amerike žije od roku 2008 Tomasz Stańko. Za veľkú mláku sa presťahoval nasávať atmosféru jazzového New Yorku. Mesto sa mu zapáčilo natoľko, že Big Apple sa stalo jedným z jeho stálych pôsobísk.
Americké kvarteto je jedným zo Stańkových projektov, ktoré úspešne plnia jeho koncertný kalendár. Podobne ako Alberto Vila, aj Stanko sa obklopil medzinárodnou zostavou. Jej korene siahajú od Panenských ostrovov až po Kubu. Z Kuby pochádza klavirista a najmladší člen kvartera, David Virelles, z Panenských ostrovov kontrabasista, Reuben Rogers a z Brooklynu renomovaný bubeník Gerald Cleaver. Gerald je okrem iného aj členom tria Craiga Taborna, ktorého sme mohli vidieť sólovo na minuloročnom JFB.
Od roku 2013 tvoria základ Stańkovho koncertného repertoáru skladby z albumu Wisława (ECM, 2013), pomenovaného podľa Wisławy Symborskej, už nežijúcej poľskej poetky a nositeľky Nobelovej ceny. Podobne ako pred niekoľkými dňami na koncerte Waynea Shortera, ani Stańko neplytval na pódiu slovami. Diváci tak nemali možnosť dozvedieť sa názvy skladieb. Pred koncertom nám akurát prezradil, že odohrá skladby z pripravovaného albumu.
Na rozdiel od prvej kapely vyznela Stańkova hudba hneď od prvých tónov dosť pochmúrne. Hneď v úvodnej desaťminútovej skladby sa vďaka Rogersovej kontrabasovej linke a Virellesovým disharmonickým akordom podarilo navodiť dokonale ponurú náladu
Po takomto začiatku vtiahol Stańko zúčastnených bez zbytočných slov na exkurziu do svojho sveta balád. Tými naozaj nešetril. Spočiatku striedal pomalé kompozície s rýchlejšími, tempo postupne ešte viac spomaľovalo. Vo finále sa kapela znovu zmobilizovala a posledné dve skladby predviedla v plnej sile.
Trúbka, počas celého koncertu bez dusítka, sa stala tlmočníkom Stańkových emócií. Poetika pretavená do hudby plnej melanchólie sa v jeho baladických kompozíciách dostávala doslova až pod kožu. V lyrických skladbách doloval David Virelles z klavíra precízne a opatrne každučký tón. Po tele behali zimomriavky aj v citlivých duetoch trúbky s kontrabasom, dofarbovaných sotva počuteľnými tónmi, rozoznievanými Virellesovymi letmými dotykmi kláves a cinkaním Cleaverových činelov. Cleaverova hra sa po celý čas vyznačovala umiernenou dynamikou a precíznosťou. Na rozdiel od prvej kapely sa nekonali žiadne veľké bubenícke sólové úlety, či nečakané zmeny tempa alebo dynamiky jednotlivých skladieb. Štýly oboch bubeníkov boli natoľko odlišné, že by nebolo fér porovnávať ich navzájom.
V závere Gerald Cleaver dokázal, že bicie netreba len rozmaznávať, ale v pravej chvíli, aj poriadne rozzvučiť. Stalo sa tak po hodine hrania, keď svojou strhjúcou improvizáciou prebral publikum z letargie Stańkových balád. Pred záverom setu predviedol Stańko s Rogersom jeden z najpôsobivejších kúskov večera, nádherný duet trúbky s kontrabasom, ktorý otvoril hrou na slákom kontrabas Rogers. Žiaľ, vďaka Stańkovmu mlčaniu, zostane pre mňa neznámy aj názov tejto balady.
Koncert poľskej legendy hodnotím bez zaváhania ako veľmi vydarený. Napriek nadšandardnému výkonu muzikantov a Stańkovmu rokmi cibrenému majstrovstvu som však nenadobudol dojem, že muzkanti si svoje hranie s radosťou vychutnávajú.