JazzFestBrno, 8.4.2016, Sono Centrum.
Uznávaného izraelského klaviristu a skladateľa Yarona Hermana (1981) a jeho krajana, bubeníka Ziva Ravitza (1976) spája dlhoročné priateľstvo a spolupráca. Obaja hudobníci sú brnenskému publiku dôverne známi. Yaron Herman už hral v minulosti na JazzFeste, ako i minulý rok na koncerte v rámci abonentného cyklu Filharmonie Brno – Jazz&World Music. Ziv Ravitz odohral v Brne niekoľko koncertov ako člen tria izraleského klaviristu a skladateľa Shai Maestra. Minulé leto vydali Herman s Ravitzom spoločný album Everyday, ktorý prišli predstaviť na 15. ročník JazzFestuBrno. Pred koncertom sme využili šancu porozprávať sa s obomi hudobníkmi.
Hoci obaja pochádzate z Izraela, dlhodobo pôsobíte v iných krajinách. Yaron vo Francúzsku a Ziv v USA. Ako Vás formujú tieto krajiny a ako sa snažíte ich odlišné kultúrne vplyvy spojiť pri Vašej spoločnej tvorbe?
YH: Často sa považuje za klišé, keď ľudia hovoria, že sú ovplyvnení prostredím a hudbou v ktorých sa pohybujú. Je to ako keby ste sa spýtali českého muzikanta ako je ovplyvnený českým jazzom. Dnes, v čase informácií a globalizácie je situácia úplne iná ako v minulosti. Aj keď každý z nás žije v inej krajine, vďaka technológiám môžeme počúvať rovnakú hudbu. Napríklad taký Joye Alexander (geniálne dieťa, dvanásťročný jazzový klavirista, pozn. red.) pochádza z nejakého indonézskeho ostrova. Nikdy nežil v New Yorku, a nemyslím si, že v jeho hudbe počuť indonézske vplyvy. Osobne si myslím, že geografické faktory vplývajú viac na biologické črty človeka ako na jeho hudbu.
ZR: Yaron je ukážkovým príkladom toho, že v súvislosti s hudobnými vplyvmi nezáleží na krajine pôvodu. Občas mi rozpráva o newyorských kapelách, o ktorých nemám ani potuchy. Možno jediné v čom je Yaron v nevýhode je to, že si s hudobníkmi z New Yorku nemôže zahrať kedykoľvek sa mu zachce. Musí im zavolať a o desať hodín môže za nimi doletieť (smiech). Miesto, kde sa človek narodí, vplýva viac na jeho muzikálnosť, ako na to, akú hudbu počúva a kde ju počúva.
Shai Maestro mi raz v hovoril o silnej konkurencii v New Yorku. O tom, že ak sa muzikant nedostaví na koncert, na ulici čaká mnoho ďalších, ktorí ho radi nahradia.
ZR: Keď som v New Yorku, musím sa udržiavať vo vrcholovej forme, pretože je tam ďalších sto ľudí minimálne v takej forme akú mám ja a tí ihneď nastúpia na moje miesto. Život v New Yorku nie je pre každého. Ja mám to mesto veľmi rád.
Keďže pochádzate z tej istej krajiny, dá sa hovoriťo nejakých spoločných prvkoch a postupoch vo Vašom tvorivom procese?
YH: Možno by sme mohli v tejto súvislosti hovoriť o podobnej melodickej stavbe, či tradičnej rytmike. Izraelská hudba má veľmi špecifické harmonické kontúry, ako melódia zapadá do harmónie. Je to základ, na ktorom obaja staviame.
Na Vašom najnovšom albume je niekoľko skladieb, ktoré ste zložili spoločne. Ako taký tvorivý proces klaviristu a bubeníka vyzerá? (Ziv Ravitz hrá okrem bicích aj na klavír a flautu, pozn.red.). Existuje nejaká “deľba práce“, kde si klavirista vezme na starosť melodickú a harmonickú a bubeník stránku rytmickú?
ZR: Naše spoločné komponovanie začína vždy improvizáciou. Niekedy len tak debatujeme a jeden z nás dostane nápad, ktorý potom spoločnou improvizáciou rozvíjame. Z tej sa neskôr v procese mixovania a produkovania stáva skladba. Nikdy nejdeme tradičnou cestou vysedávania nad notovým papierom a zapisovaním hudby takt po takte. S nikým iným som doteraz takto nespolupracoval, je to pre mňa veľmi nezvyčajné. Práve pripravujeme spoločne nový album. Yaron komponuje nové skladby a ja mu pomáham s aranžmánmi. Skladanie je veľmi delikátna, intímna činnosť. Dávate verejne von svoje vnútro. Yaron si v tomto smere nepresadzuje žiadne ego.
YH: Je to taktiež o vzájomnej dôvere a rešpekte. Ten druhý je Vašim zrkadlom, v ktorom vidíte výsledok svojej práce. Môže sa stať objaviteľom, ktorý nájde vo Vašom nápade to, čo ste Vy sám nevideli. Tento proces zdieľania pri komponovaní mám veľmi rád. Nejde o vzájomne súťaženie, o to, kto prvý prišiel s myšlienkou, alebo kto z nás bude mať na skladbe percentuálne väčší autorský podiel. Najdôležitejší je výsledok, ktorý z procesu vzíde.
ZR: Je to vyslovene spoločný autorský proces, neriešime, kto prišiel s prvotným hudobným nápadom. Ide nám len o hudbu, úprimnú výpoveď a o to, ako ich zo seba dostať von. Dôležitá je úprimnosť výpovede a výsledok.
Spomenuli ste prípravu nového albumu. Poviete nám k nemu niečo viac?
YH: Nechcem o tom zatiaľ veľa hovoriť, sme v tomto smere trochu poverčiví. Snáď len toľko, že pôjde o pokračovanie nášho doterajšieho objavovania. Integrovanie všetkého, čo sa nám obom páči, do nového, koherentného útvaru. Nahrávať budeme v júni.
Pred niekoľkými rokmi ste v jednom rozhovore povedali, že na Vaše coververzie sa k Vám zatiaľ nedoniesli žiadne reakcie od ich pôvodných autorov. Zmenilo sa odvtedy niečo?
YH: Veru nič, bohužiaľ, stále čakám na telefonát od Britney (smiech).
ZR: Keď si Yaron vyberá nejakú pieseň na úpravu, robí to preto, že verí v hudbu. Nie preto, aby dúfal, že sa mu autor skladby niekedy ozve.
Mne je jasné, že to nie je dôvod Yaronových bezsenných nocí, počas ktorých čaká, či sa mu niekto ozve.
YH: Nooo, v prípade Britney, neviem neviem (smiech).
Je o Vás známe, že máte moravských predkov. Dokonca aj na albume Alter Ego sa nachádza skladba Ukolébavka, od moravsko-židovského skladateľa Gideona Kleina. Aký je Váš vzťah k moravskej hudbe?
YH: Môj starý otec pochádzal z Moravy. Hoci nerozprávam po česky a nikdy som hlbšie nepátral po svojich rodinných koreňoch, vždy, keď som na Morave, cítim v krajine, jej ľuďoch a ich myslení niečo blízke. Sú veľmi srdeční, majú dušu. Túto dušu som objavil aj v hudbe Gideona Kleina a moravskej ľudovej hudbe.
Vašim učiteľom a osobnosťou, ktorá na Vás mala veľký vplyv, bol izraelský hudobník a mentor Opher Brayer. Jeho metódy sú vo svete veľmi uznávané a populárne. V čom si myslíte, že bol iný, ako iní učitelia? Viete odhadnúť ako by sa Vaša kariéra vyvíjala, nebyť Ophera Brayera?
YH: Veľmi ťažko hovoriť, čo by sa stalo keby…Myslím, že by som nebol tam, kde som dnes, pretože Opher Brayer bol mojím jediným učiteľom klavíra. Začal som hrať, až vtedy, keď som ho spoznal. Jeho metodológia obsahovala niečo, čo mi umožnilo veľmi rýchlo napredovať. Opher Brayer je veľmi inteligentná, charizmatická osobnosť, ktorá vie, ako motivovať ľudí, obzvlášť adolescentov. Pomáhal aj Shai Maestrovi, Avishaiovi Cohenovi (trubkárovi) a mnohým ďalším. Chodili za ním snáď všetci izraelskí muzikanti. Spravil toho pre jazz v Izraeli veľmi veľa ešte skôr, než sa išiel venovať iným aktivitám. Mnohým ľuďom pomohol otvoriť dvere. Vždy spájal život s hudbou. Nehovoril veľa o technických záležitostach okolo hrania, ale celé hodiny dokázal s Vami rozoberať Vaše pocity. Nachádzal spôsob ako sa stať kreatívnejším pomocou vstupovania do seba samého, očisťujúc sa od všetkého, čo bráni ľudskej kreativite. Ide o analytický proces, spojený s hudbou a oslobodzovaním sa.
Jeho učenie používa rôzne matematické metódy a logické myslenie. V čom v skratke spočíva?
YH: Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o teoretické otázky, ale nie je to vôbec tak. Všetko na svete sa dá vysvetliť matematicky. Aj život ako taký. Tento stôl, ktorý vidíte, má svoje parametre, dá sa kvantifikovať jeho zloženie, vibrácie, reakcie. Všetko si môžme načrtnúť. Matematika je všade, využívate ju ako nástroj, ktorým môžete niečo vyjadriť. Čo znamená byť kreatívnym? Pre mňa to znamená byť slobodným. Ak niekto nie je slobodný, nemá na výber, nemôže byť ani kreatívny. Teda, ak si sám nezvolíte možnosť nemať nič na výber. Na to, aby ste si vedeli vybrať, potrebujete mať k dispozícii matematické možnosti. Čím ich máte viac, tým ste slobodnejší. Matematika je nástrojom, ktorý Vám pomáha vymaniť sa z obmedzenej zóny Vašich zvykov do širšieho kontextu. Toto môže dať muzikantom matematika. Aj preto Gershwin zložil Porgy and Bess ako matematické cvičenie s pomocou svojho učiteľa Josepha Schillingera. Schillinger presadzoval metódu komponovania založenú na matematických procesoch. Gershwin mal obdobie, keď nebol schopný nič zložiť, a tak požiadal Schillingera o pomoc. Schillinger začal Gershwina učiť pomocou matematiky, podobne ako Opher Brayer, alebo Coltraneov učiteľ Nicolas Slonimsky.
Ide pri praktickom uplatňovaní týchto metód vždy o podvedomý proces?
YH: Je to nástroj, ktorý sa nenachádza v ľudskom podvedomí. Nejde o to, že by ste používali v procese myslenia matematické cvičenia a výpočty, ale matematické myslenie. Zrejme by sme nemali pri tomto vysvetľovaní používať slovo matematika. Denne používame čísla a zlomky, kombinatoriku. To je všetko. Uvediem príklad – koľko melódií môžete zahrať z troch nôt bez toho, aby ste niektorú z nich použili dvakrát? Je to logiké cvičenie. Takže najprv melódia, ktorá začne notou číslo jedna 1-2-3, 1-3-2. Potom začínate dvojkou atď…dokopy šesť melódií. A keďže klaviatúra má osemdesiatosem kláves, ponúka sa neuveriteľné množstvo kombinácií.
ZR: Pri všetkom, čo robíte, môžete používať matematické myslenie a pritom vôbec nemusíte myslieť na matematiku ako takú. Používate ju podvedome. Môže sa však stať, že sa neviete pohnúť z miesta a vtedy Vám môže matematika pomôcť aj cielene.
Bola súčasťou Brayerovej výučby aj práca na zvyšovaní sebavedomia?
YH: Samozrejme, dokonca veľmi veľká časť. Túto oblasť učitelia veľmi často zanedbávajú. Človek si musí uvedomiť, že keď v každú sekundu bude robiť všetko naplno, raz dosiahne svoj cieľ. Keď sa toho bude držať, zistí, že to funguje. Opher tvrdí, že nič nedosiahnete, ak v to nebudete veriť. Nie vždy je ľahké veriť si, napríklad, keď sa cítite mizerne a nedarí sa Vám. V prípade, že akceptujete to, že neúspech je úplne prirodzenou súčasťou procesu, zistíte, že ak v niečom zlyháte, nie je to žiadna tragédia. Aj keď Vám niečo nevychádza, netreba sa vzdávať, chce to len svoj čas. Veriť si a napredovať. Stále sa týchto rád držím.
Ďakujem za rozhovor.