Rozhovor s Gregorym Porterom, 8.3.2016, JazzFestBrno
Gregory Porter je známy nielen pre svoju úžasnú hudbu. Je to človek s veľkým srdcom, ktorý dennodenne z pódií šíri lásku a porozumenie. Keď sa vo svojej prapodivnej čiapke postaví na pódium, roztiahne ruky a spustí svojim precíteným hlasom ktorúkoľvek zo svojich piesní, máte pocit, že počúvate kazateľa, ktorého pravdu si nikto z prítomných v sále nedovolí spochybňovať. Kto už videl Gregoryho koncert, vie presne, o čom hovorím. Stretnutie a rozhovor s ním sa nikdy netočí len okolo samotnej hudby. Odchádzate presiaknutý ľudským dobrom a nabitý pozitívnou energiou. Náš rozhovor sa uskutočnil neskoro večer po jeho koncerte na 15. ročníka festivalu JazzFestBrno.
Brnenské publikum má ešte v živej pamäti Váš koncert z roku 2014. Mnohých však zrejme prekvapili zmeny vo Vašej skupiny. Všeobecne obľúbený saxofonista Yosuke Sato však už s Vami nehrá. Čo sa stalo?
Yosukeho žena mala prednedávnom úraz a tak sa rozhodol zostať s ňou. Yosuke je človek, ktorý si dokáže každého podmaniť. Vždy som obdivoval jeho energiu. Za posledné roky som spolupracoval súbežne s dvomi saxofonistami. Tivon Pennicott, ktorý hral s nami dnes, účinkoval aj na mojich albumoch. Obaja majú svoj osobitý štýl.
Niet pochýb o tom, že ste sa vždy obklopovali kvalitnými hudobníkmi. Je radosť pozorovať, ako sa na pódiu dokážu plne odovzdať, s akou energiou a radosťou improvizujú. V českej muzikantskej komunitesa v poslednon čase šíria informácie o tom, že s Vami nahráva a koncertuje aj český hammondista Ondřej Pivec. Ako sa Vám s ním spolupracuje?
Ondřej s nami momentálne hrá na anglickom turné, ako aj na niektorých skladbách môjho nového albumu. Neviem či už má svoj sólový album, ale musím povedať, že zvuk jeho Hammondu je veľmi príjemný. Oceňujem jeho prínos na albume. Nech však muzikant pocháza odkiaľkoľvek, dôležité je, aby hral s dušou.
Nové CD má názov Take Me To The Alley. Čo si má poslucháč pod titulnou skladbou predstaviť?Kto má koho kam vziať?
Je to príbeh o tom, ako ľudia chceli privítať kráľa. Vyzdobili ulice samými ligovavými dekoráciami a tešili sa z toho, ako mu tým vzdajú poctu. Aké však bolo ich prekvapenie, keď ich požiadal, aby ho radšej zaviedli za postihnutými, osamelými, ľudmi, ktorí na svojej ceste zablúdili. Hovorí o tom, ako by mal človek využiť svoju moc, energiu a vplyv na pomoc iným. Pomôcť ľuďom dostať sa z ťažkej situácie. Je to životný postoj, ktorý mi po celý život vštepovala moja mama. Piesňou jej vzdávam poctu.
Ako vznikajú Vaše texty? Býva impulzom reakcia na okamžitý podnet, alebo témy vo Vás dozrievajú dlhšie?
V mozgu sa mi neustále miešajú rôznorodé myšlienky a emócie. Stále nad niečim premýšľam. Občas mi podvedome v hlave vznikne text zároveň s melódiou a vypadne z toho hotová pieseň. Nerád by som to nazýval niečím božským. Sú len moje piesne. Takto vznikla aj No Love Dying. Vyjadrila to, čo som v danej chvíli cítil. Boli to emócie, ktoré som mal práve vtedy vo svojom tele a hlave. Take Me To The Alley je takisto o pocitoch. Nie je to inak ani Liquid Spirit. Texty vyjadrujú moje momentálne pocity. Tak to u mňa funguje a tak mi to vyhovuje.
Vaše piesne obsahujú veľmi intímnu výpoveď. Každá z nich v sebe nesie nejaké posolstvo, často má sociálny rozmer, hoci prevažuje ľúbostná tematika. Ako sa vo Vás tieto dve témy navzájom vyvažujú?
Protest sa dá vyjadriť rôzne. Nemusí to byť ukazovanie prstom do tváre nepriateľa. Pomocou textu sa dá vyjadriť aj nedostatok lásky. Láska mizne, ale ja s tým chcem niečo spraviť. Vzdor lásky, môže byť zároveň vzdorom charakteru. Používam symbol lásky, ale môžeisť takisto o vzdor duchovnosti. Piesne o láske možu hovoriť o jej rôznych podobách – bratskej, univerzálnej, priateľskej. Neviem povedať ako tieto témy medzi sebou vyvažujem. Dá sa to robiť hudbou, takisto textom. Príde to nejak samo.
Pri názvoch niekotrých piesní z Vášho albumu som sa pozastavil. Zaujali ma obzvlášť názvy troch skladieb. Vybral som tri z nich, s tým, že nám o nich poviete niečo viac.
Don’t Lose Your Steam.
Je to odkaz môjmu trojročnému synovi. Pojednáva o posolstve mojej matky, o tom, ako ma ovplyvňovala. Jej odkaz odovzdávam ďalej prostredníctvom textu, svojim správaním a postojmi. Chcem, aby si môj syn z nich tiež niečo osvojil, stotožnil sa s nimi. Nech sa stane čokoľvek, aj keď sa prepadneš na to najhlbšie dno, nikdy nestrať svoju integritu, nezastavuj sa, neprestávaj. Videl som raz chlapíka, ako sa rozprával so svojim synom, ktorý chcel seknúť s basketbalom. Hovorí mu: „Mňa vôbec nezaujíma, či sa nad tebou vyvyšuje tvoj tréner, alebo máš na ihrisku nejaké iné problémy. Nikdy sa nesmieš vzdať“! Veľmi sa mi to páčilo. Niekto by to považoval za samozrejmosť, ale verte mi, nie je to vôbec tak. Ak deťom tento prístup nebudete odmalička vštepovať, vzdajú každý životný zápas.
Day Dream. O čom sníva Gregory Porter cez deň?
Ďalšia pieseň pre môjho syna. Obdivujem jeho optimistickú hravosť. Úplne sa uspokojí so svojím snením. Napríklad o cukríkových hradoch. Tiež som taký býval, tak isto môj brat. Môj syn je momentálne stredobodom môjho vesmíru. Plne ho podporujem v tom, aby zostal takým, aký je. Aby si kľudne stále pýtal dvanásť zmrzlín, zachoval si ľahkomyseľnosť života, aby si detstvo ponechal tak dlho, ako to len bude možné.
Tretia skladba – Insanity.
Insanity pojednáva o pochabosti lásky, ktorá sa rozpadáva. Zložitosť lásky, ktorá vyprchala je v tom, že chcete ísť po útechu práve za tým človekom, s ktorým končíte. Osoba, ktorá Vám tak veľmi ubližuje, je zároveň tou, od ktorej chcete, aby Vás liečila. To je tá najzvláštnejšia vec na láske. Vaša najbližšia osoba, najlepší priateľ Vám ublíži. Za kým s tým problémom pôjdete? O tejto pochabosti je aj moja pieseň. Hovorím svojej láske: „How did we ever lose our way and start to say, love is a losing game should have never tried to play. This is insane. Bring your love back to me, stop the insanity before we go too far.“ Pretože ak sa navzájom príliš vzdialite, niet cesty späť. Každý z nás tým v mladosti prešiel. Táto pieseň znie ako piesne v štýle Nancy Wilson (bluesová, jazzová, soulová speváčka nar. 1937) z neskorých 70-tych rokov.
Nájdeme na albume okrem týchto piesní o láske aj sociálne témy?
Fan the Flames, French African Queen, In Heaven, titulná Take Me To The Alley – to sú všetko piesne apelujúce na ľudí na celom svete. Európa v súčasnosti zažíva veľmi ťažké časy. Je to skúška flexibility hraníc . Čo sa s tým dá spraviť? Nehľadiac na to, či som Európan alebo nie, prvé, čo mi napadne ako človeku, je postarať sa o dieťa keď mu je zima a je hladné. Cítim potrebu poskytúť mu tieto základné potreby.
Do akej miery potrebujete na svoje apelovanie odozvu od ľudí? Cítiť, že ste ich naozaj oslovili a zamýšľajú sa nad Vašim posolstvom? Prídu po koncerte za Vami zdieľať svoj názor?
Nejak zvlášť to nevyžadujem, no napriek tomu sa odozva vždy dostaví. Aj dnes po koncerte na mňa čakalo veľa ľudí. Prihovárali sa mi, rozprávali mi o tom, čo ich oslovuje a dojíma. To sa opakuje kdekoľvek na svete, kamkoľvek prídeme hrať. Čo mi to dáva? Pochopil som, že niečo veľmi osobné sa može stať zároveň veľmi univerzálnym. Každá pieseň, ktorú zložím, má pre mňa nejaký význam. Aj keď je to vlastne len malý kúsok poézie, rezonuje vo mne.
Približne každé dva, tri roky vydávate nový album. Je vždy výsledkom Vašej vnútornej potreby, alebo Vás tlačí zmluvný záväzok k hudobnému vydavateľstvu?
Necítim žiadny mimoriadny tlak. Avšak, ak vydanie nového albumu necháte len na rozhodnutí umelca, bude to pravdepodobne odkladať z roka na rok. Musíte si proste občas sadnúť a povedať si, čo ďalej. Spraviť si plán na nahrávanie albumu. Ja som nedávno dospel do štádia, keď som ucítil potrebu nahrať nový album. Musel som to akurát skĺbiť so svojim hustým koncertným programom.
Máte pri tomto tempe aj čas na oddých?
Musím priznať, že som si dal mesiac pauzu, od polovice decembra do polovice januára. Takže teraz som primerane oddýchnutý (smiech). Sťahovali sme sa však vzápätí z New Yorku do Kalifornie. Manželke bolo v New Yorku zima a žiadalo sa jej viac slnka. Takže môj oddych zároveň sa absorboval.
Ďakujeme za rozhovor.