Gregory Porter, JazzfestBrno, 8.3.2016, Bobycentrum, Brno
Mohutný, charizmatický chlap s nezameniteľnou černošskou farbou hlasu. Tak by sa dal výstižne opísať Gregory Porter, ktorý po svojom úspešnom vystúpení na JazzFeste Brno v roku 2014 zavítal aj tento rok na ten istý festival, to isté pódium. Dokonca s polovicou tej istej kapely. Ako sa však ukázalo, avizovanie tohoročného koncertu nevzbudilo u priaznivcov Porterovej hudby až takú veľkú odozvu ako pred rokom a pol. Napriek tomu sa usporiadateľom podarilo zaplniť takmer celú sálu Bobycentra.
V Porterovej kapele nastali zmeny na dvoch hráčskych postoch. Miláčik publika, saxofonista Yosuke Sato odišiel pred pol rokom od Gregoryho za svojimi vlastnými projektami (viac čoskoro v rozhovore s Gregorym Porterom na našom portáli). Na aktuálnej šnúre vystriedal Yosukeho Sata Američan Tivon Pennicott, ktorý hral na tenorsaxofóne na väčšine Porterových štúdiových albumov. Na rozdiel od Pennicotta, ktorý sa u Portera etabloval predovšetkým ako štúdiový hráč, Sata si Porter zvykol brávať so sebou aj na šnúry. Na poste kontrabasistu vystriedal Aarona Jamesa Jahmal Nichols.
Hoci Gregory Porter na svojej facebookovej stránke už avizoval pripravované CD Take Me To The Alley, brnenskému publiku naservíroval, až na jednu výnimku, svoj štandarný repertoár. Teda piesne z jeho doterajších troch sólových albumov.
Stalo sa už pravidlom, že otváracou skladbou každého Porterovho koncertu je Painted On Canvas. Nebolo tomu inak ani v Brne. Gregory veľmi dobre vie, prečo voľba padla práve na ňu. Ponúka mu priestor na predvedenie širokého hlasového rozsahu, s ktorým dokáže neuveriteľne rýchlo vyletieť zo stredných polôh do závratných výšok.
Určite nepoviem nič nové konštatovaním, že jedným z dôvodov návštevnosti jazzových koncertov je okrem očakávania autentického zážitku aj moment prekvapenia. O Porterových koncertoch to platí v plnej miere. Hoci živé verzie jeho skladieb si zachovávajú jadro štúdiovej nahrávky, to, čo sa odohrá na pódiu, poskytuje divákovi zážitok s pridanou hodnotou. Porterov hlasový prejav na živom vystúpení skĺzne často do vokálnych improvizáciácií. Rytmus zakódovaný hlboko v jeho DNA, podporovaný kvalitnou rytmickou sekciou kapely udržiava pulz Porterovho precízneho scatu. Vystúpenie Gregoryho Portera však nie je len o jeho výraznej osobnosti. Z pozície šéfa a zároveň sólistu dokáže poskytnúť dostatok priestoru aj ostatným spoluhráčom. Mnohé skladby sa vynovenej kapele podarilo obohatiť o sólové predohry, alebo jazzové improvizácie na konci skladieb. Za zmienku stojí vycibrené trojminútové kontrabasové sólo Jahmala Nicholsa v úvode strhujúcej Musical Genocide. Alebo klavírny minirecitál Chipa Crawforda pred nádhernou Wolfcry, jednou z Porterových najcitlivejších balád. Práve balady sú Porterovou veľmi silnou stránkou. Tento charizmatický muzikálny kazateľ dokáže svojou ľudskosťou, nefalšovanou úprimnosťou výpovede a nenapodobiteľným hlasom vyvierajúcim z hĺbky jeho duše naozaj dojať. Mnohé dámy v sále Bobycentra by o tom iste vedeli rozprávať svoje.
Ale späť k výkonu muzikantov. Ostrieľaný klávesák Chip Crawford, sa dokáže s krídlom poriadne vyhrať. Stane sa tak akonáhle sa mu naskytne dostatok priestoru. Napriek tomu, že každé sólo aj doprovodné party odohral s veľkým nasadením, neubránil som sa pocitu, že na troch predchádzajúcich koncertoch som ho už videl hrať aj s väčším apetítom.
Spomínaný, nový koncertný prírastok skupiny, saxofonista Tivon Pennicott pristupuje k hre odlišne od svojho predchodcu Yosukeho. Nedostávalo sa mu až toľko sólového priestoru, nechrlil tóny za sebou v takom hustom slede ako zvykol Yousuke. To však neuberalo na kvalite jeho výkonu. Pennicottova hra je proste iná. Možno nie až tak výrazne melodicky ľúbivá ako Yosukova, to ju však vonkoncom neochudobnilo o jazzový drive.
Z pripravovaného albumu si Gregory vybral titulnú pieseň, komornú Take Me To The Alley. Škoda len, že na nový album nenachutil publikum viacerými piesňami.
Po spŕške osvedčených hitov sa skladba Free z albumu Liquid Spirit mala pôvodne stať záverečnou piesňou večera. Trochu ošúchaná hra v štýle “teraz pekne po jednom odídeme z pódia” zanechala v závere na pódiu opusteného bubeníka Emanuela Harrolda. Emanuel svoju dôležitú “rolu bodky” za koncertom využil na ukážkové sólo. Ani po jeho odchode však nálada v sále nenaznačovala, že nastal čas rozlúčiť sa. Standing ovation, publikum v extáze. Na záver Be Good (Lion’s Song) a hneď po ňom autogramiáda. Gregory, napriek dvojhodinovej plnohodnotnej show, s pre neho príznačnou ľahkosťou podpisuje CD a usmieva sa do desiatok mobilov, vzápätí na čo nadšené a dojaté fanynky ihneď zdieľajú svoje emócie s celým facebookovým vesmírom…Gregory has taken them all to his alley…
Bobycentrum na mesiac zmĺkne a 13.apríla vo svojej plnej sile znovu privíta na koncerte JazzFestu Brno muzikantov zpoza veľkej mláky. Wayne Shorter so svojim hviezdnym kvartetom predvedie diametrálne odlišnú show.
- Painted On Canvas
- On My Way To Harlem
- Take Me To The Alley
- Liquid Spirit
- Hey Laura
- Musical Genocide
- Wolfcry
- Worksong
- No Love Dying
- Lonesome Lover /Hit the Road Jack.
- 1960 What?
- Free
- Be Good (Lion’s Song)