Jazz At Lincoln Center Orchestra with Wynton Marsalis, 12.2.2016, Sono Centrum, JazzfestBrno. Wynton Marsalis (54), držiteľ deviatich trofejí Grammy v oblasti jazzovej aj klasickej hudby, bol pre organizátorov 15. ročníka Jazzfestu Brno (JFB) od začiatku stávkou na istotu a jednoznačne jedným z jeho najväčších magnetov. Dôkazom bol nezvyčajne rýchlo vypredaný prvý zverejnený koncert Marsalisovho Jazz at Lincoln Center Orchestra (JLCO). Organizátori vyšli v ústrety neuspokojenému dopytu a pohotovo pridali na ten istý večer ešte jeden koncert (ktorý sa podarilo tiež vypredať). Pre konkrétnejšiu predstavu – ide o viac než dvakrát sedemsto divákov, ktorých do Sono centra priviedla túžba vidieť JLCO, jeden z najuznávanejších jazzových bigbandov súčasnosti.
České publikum mohlo vidieť Wyntona Marsalisa s JLCO pred dvomi rokmi na festivale Prague Proms. Minulý rok sa pražákom v programe klasickej hudby predstavil aj Wyntonov nemenej slávny brat Branford, ktorý si k Českému národnímu symfonickému orchestru odskočil od svojho energiou sršiaceho jazzového kvarteta.
Milým gestom tímu brnenského Jazzfestu bolo pozvanie študentov a pedagógov JAMU na zvukovú skúšku orchestra, s možnosťou položiť niekoľko otázok hudobníkom JLCO. Tí na zvukovke nacvičovali aj novú skladby od Wayna Shortera, ktorú sa s ním chystajú o niekoľko dní predstaviť na Londýnskom koncerte. Študenti sa zaujímali aj o proces zostavovania set-listov orchestra. Dozvedeli sa však len toľko, že konečná verzia vzniká väčšinou až niekoľko minút pred koncertom. Ako sa nakoniec ukázalo, bigband odohral v jeden večer dva takmer úplne odlišné koncerty.
Wynton Marsalis, ktorý sa preslávil nielen ako virtuózny trúbkár a kapelník, je známy aj ako pedagóg. Hlboko uctieva a hlavne šíri americkú hudobnú tradíciu medzi mládežou po celom svete. Na tradícii zvyčajne stavia aj svoj koncertný repertoár. Popri jazzových skladbách, ktoré tvorili takmer polovicu set-listu druhého koncertu, sa perličkami večera stali aj skvostne zaranžované skladby od The Beatles (Eleanor Rigby), Stevieho Wondera (All in Love is Fair), či “Blame It on a Boogie” od The Jacksons 5.
Marsalisovým tromfom v Brne sa stal repertoár postavený na známych i menej známych kompozíciách amerického skladateľa a klaviristu Georga Gershwina. Z muzikálu Girl Crazy (1930) padla voľba na „But Not for Me“, ktorú preslávila verzia od Elly Fitzgerald. Pieseň zaznela aj vo Woody Allenovom filme Manhattan. Hitovku “Summertime” z jazzovej opery Porgy & Bess, predniesli hráči mimoriadne citlivo, v príjemnom rozvláčnom tempe. Hoci jadrom pôvodnej verzie sú aranžmány pre klasický orchester, bigbandová verzia od JLCO dokázala i bez sláčikov navodiť verne atmosféru Južnej Caroliny 30-tych rokov. Tretia Gershwinovka v poradí bola tanečná “Let’s Call the Whole Thing Off”, ktorú preslávil Fred Astaire s Ginger Rogers vo filme Shall We Dance. Štvoricu Gershwinových kompozícií uzatvoril jeho prvý a zaroveň jediný rag – “Rialto Ripples”. Publikum hlasne zajasolo akonáhle sa trombonista Vincent Gardner na začiatku skladby „navliekol“ do obrovského suzafónu. Gershwinovým štvorlístkom zavŕšil JLCO prvú hodinu svojho koncertu. Do finále vstúpili Američania Wonderovou “All in Love is Fair” a spomínanou “Blame It On a Boogie” z roku 1978. Pre tých, ktorí nepoznajú verziu od The Jacksons 5, ide o hitovku, ktorú v 80-tych rokoch v Československu preslávila Marie Rottrová ako pieseň “Muž číslo 1”.
Pätnásťčlenný bigband predviedol za osemdesiat minút strhujúcej show ukážkovú symbiózu jazzovej tradície s moderným prístupom k aranžmánom. Tých sa zhostili výhradne hráči bigbandu (najčastejšie trombonista Chris Crenshaw). Kompaktnosť zvuku bigbandu, vyváženosť jeho jednotlivých sekcií, rovnomerné rozdelenie jednotlivých sól a dokonalá autentickosť. Ako už v Sono Centre býva zvykom, zážitok je vždy umocnený perfektne nazvučenou sálou. Tak dokonalý zvuk mohol u nejedného návštevníka dokonca vzbudiť pochybnosť o autenticite zážitku v porovnaní so zvukom tanečných sál, v akých hrávali americké bigbandy v časoch ich najväčšej slávy. Otvorene sa priznávam, že sa radím viac k priaznivcom modernejších foriem jazzu. A hoci som očakával tú najvyššiu ligu tradičného jazzu, Marsalis vo svojej nezastupiteľnej pozícii propagátora americkej jazzovej tradície ma milo prekvapil vkusnými prerábkami skladieb, ktoré v origináli nemali s jazzom nič spoločné (Eleanor Rigby, Blame It On a Boogie).
Aj napriek niektorým moderným prvkom bude Marsalisov koncert asi patriť k tomu tradičnejšiemu, čo na tohtoročnom JFB zaznie. A to bude tohoročná jazzová zmes namiešaná festivalouvou dramaturgiou naozaj veľmi pestrá.