One Day Jazz Fest 2015, Bratislava, veľká sála Istropolisu, 24. a 25.11.2015
Tohtoročný, neštandardne dvojdňový, „one day“ festival sa konal znovu vo veľkej sále bratislavského Istropolisu. Ako už býva tradíciou slovenských jazzových festivalov, aj One Day Jazz Fest kombinuje vystúpenia tuzemských a zahraničných interpretov, pričom každý rok sa aj dostane na silných zahraničných headlinerov.
Aj tento ročník sľuboval hneď niekoľko atraktívnych mien. Prvý deň bol headlinerom americký spevák a gitarista José James, či renomovaný bubeník Antonio Sánchez so svojim projektom Migration, druhý deň Ben Williams s projektom Sound Effect a Gonzalo Rubalcaba a jeho formáciou Volcán. Tak ako po minulé roky, organizátor festivalu, známy slovenský bubeník Martin Valihora, si nenechal ujsť príležitosť zahrať si na „svojom“ festivale s vlastnými projektami, či ako hosť vo formáciách iných muzikantov. Tento raz si nenechal ujsť príležitosť ani jeden deň.
Z prvého dňa prinášame krátky fotoreport.
Druhý deň festivalu otvorilo slovenské trio Pavla Morochoviča. Pavel Morochovič – mladý, talentovaný klavirista vydal tento rok so svojim triom debutový album Awakening (recenzia tu). Jazzových trií, produkujúcich modernú, melodickú a zároveň sofistikovanú hudbu, neutápajucu sa v v ohraných bebopových schémach, je na Slovensku ako šafránu. V Morochovičovej zostave zasadol za bicie Martin Valihora, rytmickú sekciu doplnil Juraj Griglák. Rozoberať inštrumenálny výkon týchto dvoch zrelých, renomovaných slovenských jazzmanov by bolo asi zbytočné. Trio odohralo niekoľko autorských skladieb so silným potenciálom získať pre jazzovú obec prírastky z nejazzovej komunity. Pavel Morochovič sa predstavil ako nápaditý autor a veľmi schopný inštrumentalista.
Po slovenskom entrée patrilo pódium už len muzikantom z opačnej strany Atlantiku. Americký basista Ben Williams bol pre mňa osobne, po premiére na tohoročnom JazzFesteBrno, hlavným ťahákom festivalu. Z JFB si ho môžu mnohí pamätať aj ako basistu Unity Bandu Pata Methenyho. Nemilým prekvapením bratislavského koncertu bola hneď v prvej skladbe absencia Williamsovho gitaristu, Matta Stevensa. Na pódium však nenastúpil ani v ďalších skladbách a tak sa zvyšok kapely snažil všemožne nahradiť asbenciu Mattových sól. Hoci podali pozoruhodný výkon, skladbám chýbala štipka korenia od Stevensa. Saxofonista Marcus Strickland odpaľoval sóla jedno po druhom, bubeník John Davies udržiaval svojou istou a zdržanlivou hrou kapelu v tempe. Mladučký klávesák Christian Sands (Steinway artist), sa bravúrne zhosťoval sól na krídle Fazioli i na Fender Rhodes piane. Vďaka mimoriadnemu talentu sa Sands okrem skupiny Bena Williamsa uchytil i u ďalšieho slávneho basistu, Christiana McBridea (rozhovor s McBrideom tu). Popri autorských skladbách Bena Williamsa zaznela aj skladba Stevieho Wondera (Partime Lover). Nebol by to koncert bez Williamsovej kontrabasovej exhibície, ktorú si oprial v notoricky známej nirvanovskej Smells Like Teen Spirit. Tá býva často na Williamsových koncertoch prídavkom. Akoby Ben tušil, že na ten v Bratislave nedôjde, zaradil „Smells“ do repertoáru prezieravo skôr. Škoda len, že Williamsov set nebol dlhší ako hodinu. Ešte väčšia škoda spomínanej absencie gitaristu, ktorý si zrejme zobral dovolenku po náročnom turné s Esperanzou Spalding.
Vyvrcholením festivalu bola latino-jazzová sopečná erupcia s názvom Volcán. Superband zložený hlavne z kubáncov, asimilovaných v USA, to poriadne roztočil. Kapelu vedie držiteľ Grammy Gonzalo Rubalcaba, ktorý, okrem svojej kariéry lídra hrával s takými hudobníkmi ako Chick Corea, Al DiMeola, Herbie Hancock, Dave Holland a mnohými ďalšími slávnymi jazzmenni. Ďalšou hviezdou Volcánu je portorikánec Giovanni Hidalgo. Hneď úvodná skladba predznamenala, že kapela to s živelnou energiou zakódovanou v názov samotnej formácie, myslí vážne. Po úvodnej skladbe prišlo až príliš uhladené latino v štýle tanečných lekcií latino pre seniorov. Našťastie tento menej výrazný kus bol jedinou výnimkou, ako súčasť zahrievacieho kola. Vzápätí prišlo to, na čo všetci čakali. Záplava strhujúcich rytmov, v kombinácii s chvíľami zložitými melódiami a perfektnými unisónami, ktoré so svojou partiou energických spoluhráčov neustále na krídle a Korgu chrlil Rubalcaba. V momentoch keď poľavil zo svojej klávesovej enklávy, nastúpila ihneď naplno rytmická sekcia. Basák Jose Armando Gola s melodickými sólami, perkusionista Giovanni Hidalgo perfektne zohratý s bubeníkom Horaciom El Negro Hernandezom. Vychutnanie si „hustoty“ melódií a rytmov počas takmer dvojhodinovej show si vyžadovala naozaj poriadnu dávku sústredenia.
Bodkou za festivalom bola jam-session všetkých zúčastnených. Shorterova Footprints sa napriek opatrnému úvodu predsa rozbehla. V slovensko-kubánsko-americkom finále sa napriek polnoci zabávali nielen hudobníci na pódiu, ale aj poslední vytrvalci z radov divákov. Tých zostala na úplný záver náročného večera v publiku približne polovica.
Súdiac podľa počtu divákov po oba festivalové dni by bola namieste úvaha o premiestnení festivalu do kapacitne vhodnejších priestorov. Veľká sála Istropolisu s takmer tisícdvesto čalúnenými kreslami sa opäť ukázala byť pre potreby festivalu zbytočne naddimenzovanou. Ťažko povedať, či na návštevnosť mala vplyv nasýtenosť slovenského publika množstvom ostatných jesenných hudobných podujatí v Bratislave, alebo jeho nie zrovna ideále načasovanie uprostred týždňa.
Napriek tomu sa One Day Jazz Festu darí z roka na rok upevňovať svoju pozíciu na „trhu“ slovenkých jazzových podujatí. Festival spolu s legendárnymi Bratislavskými jazzovými dňami, alebo koncertami City Sounds of Bratislava pomáha postupne približovať Bratislavu k stredne veľkým európskym mestám, v ktorých má jazz na hudobnej scéne stabilné zastúpenie.