Festival Bratislavské Jazzové Dni 2015 (23.-25.10. a 27.10.2015). Po minuloročnom okrúhlom výročí Bratislavských Jazzových Dní si málokto vedel predstaviť, že aj ďalší ročník by mohol byť nabitý menami toľkých kvalitných interpretov. Dejiskom festivalu sa stal opať výstavný areál Incheby. K tradičným trom dňom pribudol po jednodňovej pauze navyše deň štvrtý. Zrejme sa tak stalo aj z dôvodu využitia festivalového rozpočtu na prefinancovanie bonusového koncertu Esperanzy Spalding. Koncerty v Inchebe sa konali na dvoch pódiách: hlavnom „A“ a vedľajšom „B“. B-čko je už tradične pódiom pre mladé, predovšetkým slovenské skupiny, A-stage je dejiskom vystúpení etablovaných slovenských a zahraničných interpretov. Pre veľký počet účinkujucich sme sa zamerali na účinkujucich na hlavnom pódiu.
Trojdňový maratón odštartovala slovenská skupina GrooveHub, ktorá sa v minuloročnom hlasovaní návštevníkov festivalu umiestnila na prvom mieste kapiel účinkujúcih na B-stage. Víťazi hlasovania vždy otvárajú ďalší ročník festivalu. Mladé trio v zložení Ľubomír Šramo, Adam Hudec a Radovan Vallach so svojimi groovmi rozohriali publikum a pripravili živnú pôdu pre ďalších vystupujúcich. Hlavné slovo dostala basgitara Adama Hudeca, ktorý, plný energie uvádzal jednotlivé skladby mixujúce jazz, funk a latino.
Po GrooveHube bola väčsina sály v očakávaní mladého Andreasa Varadyho, v kvartete s otcom Bandim na basgitare, bratom Adrianom na bicie a Radovanom Tariškom na saxofóne. Andreas, ktorého produkuje samotný Quincy Jones, už stihol v minulosti koncertovať ako predskokan na turné Georga Bensona, či hrať s Lee Ritenourom. V Bratislave predviedol Andreas prevažne vlastné skladby. Pozoruhodným bol výkon jeho dvanásťročného brata, ktorý zasadol za bicie. Jeho vášeň pre hudbu bola evidentná nielen z mimiky ale i samotnej hry. Hoci Andreas hral mimoriadne precízne a s citom, Tariška si uzurpoval priveľký priestor. Ťažko povedať, či to bola tichá dohoda, a či naplnenie Radovanovej túžby po presadení sa. Časť publika, očakávajuca viac sólových výstupov Andreasa Varadyho, bola možo trochu sklamaná.
Prvý vrchol večera nastal po pol desiatej, keď na pódium nastúpilo trio Ballard-Loueke-Cheek. Ballarda i Louekeho malo české publikum možnosť vidieť už na minuloročnom Jazzfeste Brno. Ballard hral vlani na bicie v triu Brada Mehldaua a Loueke na gitare u Herbieho Hancocka. Ballard nasadil v Inchebe hneď od začiatku veľmi vysoký štandard. Z tempa, ktorým koncert odštartoval, nepoľavil až do konca. Napriek žiadnym ohlušujúcim úderom do batérie dokázala byť jeho presne pulzujúca hra mimoriadne strhujúcou. Loueke predviedol multifunkčnosť svojej gitary, keď ňou občas suploval basgitaru či Hammond. Pre mňa osobne bolo práve toto trio vrcholom večera, hoci tento verdikt mal šancu zmeniť ďalší účinkujúci.
Ohúrenie mohutným zvukom nastalo hneď v prvých tónoch početného hviezdneho zoskupenia Snarky Puppy. Nádherne sýty zvuk bol predzvesťou vysokej profesionality a hudobného zážitku. Svižné fusion a funky dokonale zohratého osemčlenného orchestra nadchlo krátko pred polnocou preplnenú sálu. Na lídrovi kapely, basistovi Michaelovi Leaguemu, žiariacemu radosťou, bolo vidieť, že si koncert užíval i napriek neskorej nočnej hodine. Po pol hodine som však nadobudol pocit, že kapela už neprinesie okrem kvalitných inštrumentálnych výkonov do konca vystúpenia nič nové. Mierne sklamanie mi spôsobili miestami až príliš jedoduché opakujúce sa motívy a rytmy. Uznávam však, že pre mladú generáciu možu byť Snarky Puppy veľkým vzorom a kapelou, pri ktorej sa môžu na parkete poriadne vyblázniť.
Na programe druhého dňa sa nachádzali mená ako Alain Caron či Gregory Porter. Nepredbiehajme však. Koncert otvorili Juraj Griglák & Co, s americkým bubeníkom Poogie Bellom a saxofonistom Chrisom Hemingwayom. Sobotňajší štart sa, tak konal v trochu inej lige ako piatkový. Nebolo by však fér provnávať dlhoročného, dnes už legendárneho Juraja Grigláka s mladými chalanmi na začiatku ich hudobnej kariéry. Juraj so svojou medzinárodnou zostavou odohral kompozície zo svojho albumu Time To Fly. Hra Poogieho Bella sa diametrálne líšila od sobotňajšej hry Jeffa Ballarda. Sýte bicie s dunivým kopákom dokonale zapadli do Griglákových groovov. Na škodu veci bol snáď len nie veľmi čitateľný a príliš hlučný zvuk basgitary.
Z iného súdka pochádzal kvintet, ktorý zostavil Lukáš Oravec. Hviezdou zoskupenia bol zakladateľ Yellowjackets, Bob Mintzer, ktorého pozval Lukáš koncertovať na Slovensko. S úžasným feelingom zahrané skladby pochádzali z dieľne Mintzera (Somewhere Up There, Thadeus a Bebop Special) a Oláha (Always). Kvinteto patrilo, priklonením sa k akustickému jazzu, k príjemnému dramaturgickému vyváženiu večera. Ešte jedna akustická kapela čisto zaznela v sobotu, o nej však neskôr.
Druhým sobotňajším basgitaristom, ktorý prišiel preveriť toleranciu bratislavského publika na decibely, bol zakladajúci člen skupiny UZEB, kanadský hudobník a pedagóg Alain Caron so svojim bandom. Hneď po prvých tónoch bolo jasné, že ich vystúpenie bude patriť k tomu najkvalitnejšiemu, čo na tohtoročnom festivale odznie. Dokonale šľapajúca rytmika a nádherne čistý a dynamický zvuk Caronovej basgitary boli presne tým, čo priaznivci špičkového fusion očakávali. Decibely, ktorými Caron zaplnil halu Incheby až po strop, v prvých tónoch šokovali. Nadupaný zvuk tak trochu kontrastoval s ľahkosťou, akou sa Alain pohyboval po pódiu so svojou bezpražcovou basou. Publikum šalelo nadšením, o čo sa veľkou mierou príčinil aj bubeník Damien Schmitt. Alain Caron Group, Bravóóó.
Záver sobotňajšieho večera patril majiteľovi nádherného hlasu, Gregorymu Porterovi, ktorý v Bratislave vystúpil v tomto roku už druhýkrat. Zmena v skupine sa udiala na poste saxofonistu, kde fenomenálneho, donedávna Porterovho dvorného Yosukeho Sata, vystriedala zatiaľ neznáma Lakecia Benjamin. Yosuke, snáď najkvalitnejší inštrumentalista Porterovej skupiny sa s Gregorym rozlúčil len päť dní pred bratislavským koncertom a začal sa venovať svojim vlastným projektom. Výkon Lakecie v priebehu koncertu naberal postupne na obrátkach, napriek solídne vystavanému frázovaniu však nedosiahol nadšandardný výkon Yosukeho. Vizuálom však do koloritu kapely zapadla saxofonistka dokonale. Gregory odspieval svoje najnovšie hitovky, od svižnej Liquid Spirit až po dojemnú Water under Bridges. Nechýbali ani skladby z pripravovaného albumu. Kto už niekedy videl Gregoryho Portera, vie, že každý jeho koncert bude stávkou na istotu. Veľký muž s nádherným hlasom, dokonalé frázovanie, proste Gregory.
V tretí deň festivalu sa nezdala byť návštevnosť až taká vysoká ako v sobotu, hoci sála ani zďaleka nezývala prázdnotou. Koncert otvorilo francúzske kvarteto Stephaneho Kereckeho. Veľmi príjemná, komorná akustická hudba z francúzskych filmov Novej vlny. Konkrétne skladby z filmov Godarda a Truffauta odohrané v pôvodnej verzii bez aranžérskych zásahov. Za zmienku stojí mimoriadny výkon sopránsaxofonistu Emila Parisiensa. Jeho sóla nepostrádali vysokú technickú úroveň a silnú dávku emócií.
Po exkurzii do francúzskej kinematografie sa návštevníci dali nenásilne vtiahnuť do amosféry slnečného talianskeho vidieka. Stačili na to prvé tóny talianskeho huslistu Lucu Ciarlu. Luca Ciarla, podobne alo Leuoke a Ballard, účinkoval tiež na minulom ročníku festivalu JazzfestBrno (rozhovor tu). Prevažne akustická hudba, taliansko premiešané s balkánom. Citlivá husľová hra kapelníka, nádherne dopľňaná akordeónom a jemnými perkusiami. K tomu jedno perfektné sólové číslo s použitím loopera a Ciarloveho vokálu.
Predposledným vystupujúcim a jedinou vokalistkou na hlavnom pódiu tohto ročníka festivalu bola veľmi svojrázna americká speváčka Marla Glen, držiteľka platinového albumu „This is Marla Glen“. Glen je naozaj pozoruhodným zjavom hudobnej scény. Už na prvý pohľad bolo jasné, že už má za tie roky čo to odžité. Svojsky zafarbený hlas siahajúci až do mužských registrov. Prvky šansónového pódiového prejavu, hra na gitare a tamtamoch. Trvalo chvíľu naladiť sa na jej expresívnu nôtu, ale keď už sa tak stalo, ešte ťažsie bolo sa s ňou lúčiť. Súčasťou vystúpenia bolo i házanie podpisových kariet do radov publika, čo pobavilo rozhýbalo publikum.
A je tu záver víkendového maratónu, extraliga smooth jazzu, Fourplay. Zastavili sa v Bratislave v rámci svojho turné, ktorým oslavujú štvrťstoročie svojej existencie. Fourplay sú v súčasnosti štyria páni – klávesák a veterán Bob James, gitarista Chuck Loeb, basák Nathan East a bubeník Harvey Manson. Smoothjazz je ako komerčný žáner ortodoxnými jazzmenmi často odsudzovaný a ignorovaný. Fourplay sú však skutoční profíci a ten, kto sa vie odpútať od škatuľkovania subžánrov, mal šancu oceniť zohratosť kvarteta dnes už veteránov. Skupina predviedla skladby zo svojho čerstvého albumu Silver, ako i osvedčené staršie kusy. Elegantná basa Nathana Easta dopĺňaná jeho nenásilným spevom, umiernené vkusné sóla ostatných členov kapely boli príjemným ukončením trojdňovej oslavy jazzu.
Komu nestačili ani tri dni v Inchebe, mohol sa úplne doraziť koncertom Esperanzy Spalding. Z jej koncertu prinášame aspoň obrazové spravodajstvo.
