JazzFestBrno, Besední dům, 15.4.2015. Pokiaľ ide o počet koncertov JazzFestu Brno, v polovici apríla sa festival preklopil do svojej poslednej tretiny a v stredu 15.4. sa na jeden deň presťahoval do Besedního domu. Vzhľadom na dramaturgiu stredajšieho večeram možno hovoriť o ideálne zvolenom mieste. Za zmienku stojí fakt, že jazz nie je brnenskej filharmónii cudzím žánrom. Okrem hosťujúcich koncertov JazzFestu má brnenská filharmónia aj vlastný Jazz&World cyklus, v ktorom, v rámci špeciálneho abonentného programu, predstavuje projekty spájajuce jazz s world music.
V stredu večer sa na festivalovom koncerte o hrací čas sa podelila medzinárodná formácia Tomáša Lišku s americkým klavírnym virtuózom Fredom Herschom.
Tomáš Liška prišiel do Brna predstaviť svoj najnovší projekt a zároveň s ním aj svoju česko-nemeckú zostavu, s ktorou nahral v závere minulého roka v štúdiu brnenského Sono Centra CD Bercheros Odyssey. Album je tak trochu odklonom od Tomášovej doterajšej tvorby. Ide o koncepčné dielo, ktoré koketuje s jazzom, klasikou a world music. Takže ak bolo publikum v očakávaní starších známych skladieb z dielne Tomáša Lišku, mohlo byť koncertom trochu zaskočené. Hudba, doslova komorná, by sa vzhľadom na relatívnu náročnosť dala zaradiť ku kategórii tej hudby, ktorú je (v ideálnom prípade) lepšie vidieť v živom prevedení až po dostatočnom “napočúvaní” albumu. Mladí hudobníci pôsobili zo začiatku trochu placho, možno až príliš sústredene. Po ich nahriatí na prevádzkovú teplotu nastalo uvoľnenie a pohoda. Hráči na výhradne melodické nástroje (klarinety, husle, violončelo, kontrabas a saxofón), sa prednesu tohto šesťvetového diela plne odovzdali, čo sa odrazilo na kvalite výkonu celého ansámblu. Celá suita odznela bez pauzy. Myslím však, že by som si toto komorné teleso vedel veľmi dobre predstaviť rozšírené o ďalšieho hráča, perkusionistu či klaviristu. Dalo by sa povedať, že Tomáš Liška si zvolil trochu náročnejšiu cestu k publiku. Je však pravdou, že ak si publikum skladateľa či interpreta obľúbi, dokáže byť dostatočne lojálne a prajné. O tom presvedčilo Tomáša Lišku dlhotrvajúcim aplauzom.
Nerozlučnú dvojicu druhej časti večera tvorili majestátny Steinway a drobný, skromne a pokorne pôsobiaci klavirista, Fred Hersch (1955). Na Grammy viacnásobne nominovaný Hersch hral v mladosti ako sideman po boku viacerých slávnych hudobníkov (Stan Getz, Art Farmer, Joe Henderson). Jeho zdravotný stav v raných 90-tych rokoch poznamenal AIDS, neskôr následná demencia, halucinácie a paranoja, ktoré v roku 2008 vyvrcholili dvojmesačnou kómou. Tá mala na jeho motorické schopnosti takmer deštruktívny vplyv. Z týchto stavov sa postupne dostal a dnes je znova schopný predvádzať svoje klaviristické umenie.
Po príchode na pódium bez slov sadol Fred Hersch za klavír a na privítanie zahral skladbu Olha Maria z albumu Fred Hersch Plays Jobim. Po doznení jej posledných tónov sa krátko prihovoril k publiku a priznal, že brnenský koncert je jeho prvým v Čechách.
Ďalšou sladbou bola Whirl z rovnomerného CD, ktoré vyšlo v roku 2013. Skladbu zložil Hersch ako poctu baleríne Suzanne Farell. Stačilo privrieť oči a v predstavách sa vznášala tanečníčka vo všetkých možných i nemožných tanečných kreáciách.
Väčšina skladieb, ktoré Hersch na koncertoch hrá, má svoj vlastný príbeh a adresáta, pre ktorého skladba vznikla. Kompozíciu West Virginia Rose venovanal dvom, ženám, ktoré boli pre neho veľmi dôležité – svojej mame a starej mame. Poctou dobrému priateľovi bola aj nasledujúca skladba, Down Home, venovaná gitaristovi, Billovi Frisellovi, s ktorým Fred Hersch hrával. Obe skladby vždy Hersch na svojich koncertoch spája do jednej, stalo sa tak aj v stredu. Po tejto dvojici nasledovala ďalšia spomienková kompozícia, tentokrát na skladateľa, ktorého skladby Hersch hrával ako mladý v rámci hodín klavíra. Tým skladateľom bol Robert Schuman a kompozícia, ktorá odznela ako pocta, sa volá Pastorale. Vyšla na Herschovom live albume Alone at the Vanguard. Vznešenosť, lahkosť a mimoriadny cit, s akým Hersch Pastorale zahral, z nej spravili jednu z mojich favoritiek večera. Za zmienku stojí fakt, že Alone at the Vanguard je výnimočný album, ktorý je spomienkou na jedinečné týždňové vystupovanie v známom newyorskom klube.
Ďalší v poradí odznel jazzový štandard Caravan, ktorý preslávil v roku 1936 Duke Ellington a autorom ktorého je Ellingtonov trombonista Juan Tizol. Po Caravane nasledujúci kus uvádzať ani nebolo treba. Napriek tomu ho Hersch uviedol ako spomienku na obdobie „predtým, keď som hrával jazz“. Tou skladbou bola jedna z najkrajších balád Joni Mitchell- Both Sides Now. Táto pieseň sa už dočkala mnohých úprav od rôznych umelcov, vrátane speváčok Dianne Reeves, Madeleine Peyroux, Tori Amos a ďalšich. Hersch si však úplne vystačil s klavírom a hodnota pridaná k povôdnej skladbe tak bola predovšetkým v mimoriadne citlivej interpretácii a pôsobivom prearanžovaní pôvodnej kompozície. Po zasnenej skladbe od kanadskej pesničkárky sa do finále blížil Hersch skladbou Doce de Coco od Jacoba do Bandolima, v ktorej očaril publikum technikou hry, výrazne odlišným rytmom oboch rúk. Na záver Herch doprial nadšenému publiku kompozíciu I Mean You od Theloniousa Monka, ktorou vždy končí svoje koncerty a ako prídavok svoju vlastnú skladbu Valentine. Kryštáľovo priezračná skladba, ktorej živá nahrávka sa nachádza sa nachádza na albume Fred Hersch in Amsterdam.
Akustický večer v priestoroch Besedního domu možno hodnotiť ako príjemné osvieženie festivalovej dramaturgie. Je pravda, že v porovnaní s ostatnými koncertami si vyžadoval o niečo sústredenejšieho poslucháča, ale ako sa hovorí, náhoda praje len pripraveným. Ten, koho klavírny recitál Freda Herscha eštelen naladil na tú správnu notu, si určite nenechá ujsť záverečný koncert ďalšieho klavírneho virtuóza Chicka Coreu s hlasovým šamanom Bobby McFerrinom.