Gerald Clayton, klavirista, syn známeho jazzového a klasického kontrabasistu, skadateľa a kapelníka Johna Claytona, sa narodil v roku 1984 v Holandsku. Vyrastal a hudbu študoval v slnečnej Kalifornii, z ktorej sa neskôr presťahoval za jazzovým vzdelavaním a hraním do New Yorku. Vo svojich začiatkoch sa zviditeľnil najprv ako sólista Henry Manchini & His Orchestra, kde sa spoznal s Royom Hargroverom, s ktorým v zápätí na to účinkoval na turné, ako aj Hargroverových nahrávkach. Od roku 2009 sa mu poradilo dostať trikrát do radov umelcov nominovaných na Grammy Awards. V roku 2013 vyšlo jeho tretie, zatiaľ posledné, CD Life Forum. So svojim triom vystúpil 31.3.2015 v Sono Centre na festivale JazzFestBrno. Tesne pred koncertom nám Gerald poskytol interview.
Vitajte na Jazzfeste Brno, ktorý je charakteristický okrem iného aj tým, že fandí jazzovým triám. Nedávno na zahajovacom koncerte festivalu vystúpil so svojim triom Shai Maestro. Ako jazzový klavirista pôsobiaci v New Yorku ho zrejme aj poznáte.
Shai? Samozrejme, mali sme možnosť zahrať si už spolu v New Yorku. Práve nedávno som od neho dostal noty, jeho hudbu, ktorú si potrebujem nacvičiť na náš spoločný koncert, ktorý chystáme. Už sa naň teším.
Pred dvoma rokmi vydali vaše tretie CD Life Forum. Hneď v prvej skladbe od prvého taktu recituje veľmi príjemný mužský hlas. Kto to je? A prečo práve recitácia?
Je to jeden úžasný spisovateľ a poet, Carl Hancock Rux. Stretli sme sa pred pár rokmi na koncerte v New Yorku. Bolo to vlastne také spoločné jamovanie. Vedel som, že chcem na nový album dostať nejaké poetické posolstvo, a to hneď v úvodnej skladbe. Poslal som mu nejaké svoje myšlienky, viac-menej len taký koncept mojej vlastnej nie zrovna dokonalej poézie. Carl používa veľmi “cool” štýl, ktorým rozpráva a píše, takmer ako muzikant. Počúva hudbu a snaží sa pri tom zachytiť svoje pocity.
Predchádzajúce dva albumy ste nahrali s triom, zatiaľ čo na poslednom účinkuje podstatne viac hudobníkov. Je celkovo pestrejší, takmer každá skladba je iná, pokiaľ ide o atmosféru, zvuk, farby. Ako vy vnímate ten vývoj, posun od prvého CD?
Vždy keď nahrávam alebo hrám na koncerte, každý deň je novým dňom a ja sa snažím sa nejak vyvíjať. Je to prirodzený proces hľadania pravdy a odpovedí v hudbe. Chcel som sa odosobniť od zvuku tria, ktorý bol typický pre moje predchádzajúce CD. Navyše, chcel som poukázať na svojich obľúbených muzikantov, ako aj hudobníkov, s ktorými som doteraz pracoval. Album mi pomohlo produkovať viac ľudí: Ben Wendel, Logan Richardson, Gretchen Parlato a ďalší. Všetci títo ľudia sú mi veľmi blízki. Nielen ako priatelia ale aj hudobne ideme spolu tou istou cestou. Myslím, že nevenujem nejak veľa času úvahám o tom, kde sa nachádzam a ako sa vyvíjam. Je to prirodzená súčasť procesu. Hľadanie niečoho odlišného.
S Gretchen Parlato dosť často koncertujete. Prečo práve s ňou?
Spoznali sme sa pred niekoľkými rokmi v L.A. a vznikol pomerne pevný hudobný vzťah. Z času na čas spolu hrávame. Gretchen je výnimočná speváčka. Pozoruhodný je aj spôsob akým počúva a komunikuje s ľuďmi, s ktorými hrá. Pri hraní s ňou nemáte pocit, že jej robíte doprovod, ale že spolu s ňou zároveň niečo tvoríte. Neodráža sa v tom len jej hudba ale jej celá osobnosť. Veľa som sa od nej naučil už len tým, že som sa nachádzal v jej blízkosti.
Po vašom pôsobení v L.A. ste sa neskôr presťahovali do New Yorku, hlavného mesta jazzu. Ak porovnáte hudobné dianie v týchto dvoch veľkomestách, je medzi nimi nejaký zásadný rozdiel?
Svet je plný špičkových muzikantov. Obe mestá sú plné talentov. New York bol odjakživa veľmi unikátnym miestom, aj pre jeho limitovaný priestor, do ktorého sa zmestí veľmi veľa ľudí. V New Yorku stačí vyjsť z bytu na ulicu a ihneď sa vnoríte do jeho ruchu, ako do veľkej rieky. Táto energia generuje veľa umenia a stimuluje vo Vás obrovské množstvo kreativity. V L.A. je komunita podstatne viac rozložená vo väčšom priestore, tak ako je rozložené celé mesto. Pre ľudí je často ťažšie stretávať sa v L.A ako v New Yorku. New York má veľmi výhodnú geografickú polohu. Nie každé mesto môže dosiahnuť takú intenzitu, akú má New York. Neviem povedať, či je to tak lepšie alebo horšie. Sú proste rozdiene. V L.A. Idete autom na koncert, svieti slnko, máte úžasnú náladu. V New Yorku ste, naopak, viac vystresovaní, snažíte sa chytiť nejaké taxi, všetko je rýchlejšie. Prostredie vplýva na hudbu, ale ako viete, všade na svete je veľa dobrých hudobníkov.
Veľa ľudí v menšom priestore musí zákonite znamenať aj väčšiu konkurenciu.
Ide skôr o proces sebaspoznávania a objavovania. A tiež o to, či sa pozeráte na konkurenciu negatívne alebo pozitívne. Napríklad ako na zdroj inšpirácie niekým iným. Pravda je, že proces poznávania seba damého je veľmi individuálna, sólová aktivita. Ak máme však na mysli skôr negatívny význam konkurencie, nie je dobré zameriavať sa práve na túto jej stránku.
Shai Maestro, mi raz obrazne povedal (pozn.: rozhovor tu), že ak by sa rozhodol ako jazzový klavirista nehrať v nejakom newyorskom klube v ktorom má dohodnutý koncert, na ulici už na jeho uvoľnené miesto čaká sto ďalších záujemcov.
Rozumiem, čo tým chcel povedať a nehovorím, že to nie je pravda. Faktom však je, že spôsob, akým sa chcete v hudbe vyvíjať, má do činenia len s Vašou zospovednosťou a prístupom k hudbe. Chápem, že je to veľmi realistický pohľad na to ako robiť v hudbe biznis. Avšak ak hovoríme o čistote hudby, konkurencia je sekundárna.
Máte v New Yorku nejaké obľúbené kluby kam sa chodievate hudobne inšpirovať?
Často chodím do Village Vanguard, Jazz Standard, Jazz Gallery. Gallery je centrom hudobného diania odvtedy, ako som v New Yorku. Takiež aj v Európe, ak chodíme opakovane na tie isté miesta, postupne si vytvárame vzťah s ľudmi, ktorí k nim patria.
Dá sa vôbec porovnať rozdielny hudobný vkus ľudí v USA a Európe?
Ja sa svojim triom zameriavam predovšetkým na vyjadrenie nášho vlastného príbehu. Pokiaľ však ide o spôsob reagovania, vyjadrenia uznania alebo nadšenia publika, možno v jednotlivých krajinách vidieť rozdiely. Uznanie a obdiv k americkej hudbe boli odjakživa výraznejšie mimo územia USA ako v samotnej Amerike. Publikum v USA si priveľmi zvyklo brať všetko ako samozrejmosť. Lásku k hudbe je však možné vidieť všade na svete.
Vaše doterajšie albumy jednoznačne demonštrujú Váš obdiv k akustickej hudbe. Nemáte občas pokušenie robiť nejaké experimenty? Napríklad Brad Mehldau, známy predovšetkým akustickou hudbou, spravil nejaké úlety s elektrifikovanou hudbou.
Som pravý opak človeka s uzavretou mysľou. Milujem rôznorodosť štýlov. Uši mám neustále pripravené na rôzny typ hudby. Je pravdou, že momentálne sa pohybujem prevažne v akustickom prostredí, ale to nemá nič spoločné s tým, čo plánujem alebo chcem robiť v budúcnosti. Mám rôzne skúsenosti s odlišnými štýlmi hudby. Aj na strednej škole som robil s producentom, ktorý sa pohyboval v prostredí hip-hopu. Nestanovujem si žiadne hudobné parametre. Uznávam všetkých hudobníkov so zmyslom pre slobodné hudobné vyjadrovanie. Rád využívam možnosti skúmať nové oblasti hudby.
Za posledné roky ste boli trikrát nominovaní na Grammy Awards. Ako tieto nominácie zmenili Váš dovtedajší život? Dostávate napríklad výrazne viac ponúk na koncertovanie ako dovtedy?
Nominácie boli v podstate štyri, všetky zdroje to uvádzajú nepresne. Ale to nie je podstatné. Moja realita sa vo svojej podstate nezmenila. Proces skladania a hrania hudby, ako aj jej zdieľania s ľudmi, zostáva naďalej rovnaký a súvisí predovšetkým s hudbou samotnou. V zmysle: staraj sa o hudbu a ostatné sa už postará same o seba. Aspoň teda takto to funguje u mňa. Samozrejme, som vďačný za každú formu uznania, či už hmatateľnú alebo nehmatateľnú. Či už niekto teraz viac pozná moje meno, alebo nech to je čokoľvek iné.
Ste mladý umelec, ktorý už stihol zaznamenať výrazný úspech. Gary Burton mi raz povedal, že každý umelec je svojim spôsobom „age artist“, čím chcel vyjadriť to, že každý hudobník v istom veku dosiahne vrchol svojej kreativity. Podľa neho je tento vek niekde po dvadsiatke, kde sa nachádzate práve teraz aj Vy. Cítite sa momentálne na vrchole svojich kreatívnych schopností? Samozrejme, na vrcholovú formu sa môžeme pozerať aj z pohľadu technických zrušností. Pred nedávnom som videl hrať McLaughlina a rýchlosť, akou chrlil niektoré sóla, bola naozaj neuveriteľná. Určite by vo svojich sedemdesiatich rokoch zahanbil aj oveľa mladších gitaristov.
Je to jendoznačne zaujímavá úvaha a mali by sme si v tejto súvislosti položiť otázku, čo teda budeme považovať za merítko vrcholnej formy umelca. Ak je to rýchlosť hrania, tak by sa dalo povedať, že je to v mladšom veku. Ale ak by sme chceli hodnotiť napríklad schopnosť zahrať precítene balady, bude to zrejme úplne inak. V takom prípade by to možno bol vek niekde okolo šesťdesiatky. Ak by som mal teda z tohto pohľadu ohodnotiť sám seba, nemyslím si, že sa teraz nachádzam na vrchole.
Nahrali ste doteraz tri albumy, čo predstavuje dosť slušnú minutáž. Vedeli by ste odhadnúť aký pomer k celkovej hudbe, ktorú ste za ten čas zložili, predstavuje hudba na týchto albumoch? Skladáte aj niečo do „zásuvky“? Materiál, ktorý odložíte, s tým, že sa k nemu dakedy neskôr možno vrátite?
Ako som už spomínal, som človek s otvorenou mysľou. Hudbu skladám predovšetkým pre seba. Skúšam ju s triom ju hrať, vyvíja sa. Niečo sa nám podarí dať na album, niečo nie. Moje koncerty bývajú kombináciou rôzneho reportoáru.
Aké sú Vaše ďalšie plány na tento rok?
Mám toho na tanieri naloženého pomerne veľa. Svoje koncerty, ale aj turné s Charlesom Lloydom. O mesiac vyjde naše spoločné CD, záznam zo spoločného koncertu z Poľska. Bola to pre mňa veľká česť hrať s takým hudobníkom. Je to veľký hľadač, či už v oblasti hudobnej alebo duchovnej. Hral som aj na poslednom albume Dianny Reeves (rozhovor s Dianne Reeves tu). Vo Village Vanguard budem hrať tiež s Petrom Bernsteinom.
Peter Bernstein vystupoval so svojim triom práve pred rokom na festivale, na ktorom hráte dnes večer aj vy.
Aha, s Billom Stewartom a Larry Goldingsom. Je to moje obľúbené trio. Mal som už možnosť s nimi účinkovať (rozhovor s Petrom Bernsteinom z JFB 2014 nájdete tu). Takže mám toho naozaj dosť, nudiť sa určite nebudem.
Máte to naozaj pestré, asi tak ako je pestrý jazz sám o sebe.
Milujem pestrosť. Je jednou z foriem odmeny, ktorú pri našom hraní dostávame. Dosť zápasím so slovami, ak príde na opísanie hudby. Tak je to aj so slovom JAZZ. Ľudia neustále diskutujú o tom, čo je alebo nie je jazz. Ak existuje nejaké slovo, ktoré by ho definovalo, bolo by to slovo sloboda. Sloboda robiť čokoľvek chcete. Vyjadriť sa úprimne a z hĺbky duše.
Ďakujeme za rozhovor.