Dianne Reeves (1958), americká jazzová speváčka, so svojimi piatimi Grammy Awards zaradená do prvej ligy svetových jazzových vokálnych interpretov. Je právom považovaná za pokračovateľku vokálnej tradície, ktorú pred ňou šírila Dinah Washington, Ella Fitzgerald alebo Sarah Vaughan. Uznávaný spevácky génius súčasnosti, Bobby McFerrin, ju považuje za najväčšiu žijúcu speváčku v oblasti jazzu a R&B. O všetkých týchto superlatívoch sa môžete presvedčiť 17.3.2015 na jej koncerte v rámci 14. ročníka festivalu JazzFestBrno. Presne týždeň pred koncertom nám Dianne Reeves poskytla exkluzívne interview, v ktorom rozprávala o svojich začiatkoch, novom albume, umení improvizácie a láske k hudbe.
Po udelení poslednej Grammy Awards za album Beautiful Life dostávate od novinárov často otázky ohľadom oceneného albumu alebo počtu Grammy, ktorý ste za doterajsšiu činnosť dosiahli. Mňa by skôr zaujímalo, prečo ste prvú Grammy dostali až po roku 2000. Pritom Váš prvý album vyšiel už v roku 1982 (album Welcome to My Love). Robili ste do roku 2000 niečo inak?
Viete, za celé obdobie, ktoré predchádzalo roku 2000 som mala štyri nominácie. Ale bolo to až v roku 2000, keď som prvú Grammy dostala. Neviem prečo až tak neskoro.
Keď sa rozprávame o minulosti, nedá mi nespýtať sa na Váš úplne prvý album. Ako si spomínate na jeho nahrávanie?
Pamätám si to veľmi dobre. Bola som mladá a album vydala nahrávacia spoločnosť Palo Alto. V tom čase som žila v L.A a spolupracovala som s ďalšími mladými muzikantami. Mimochodom, myslím, že všetci sú dnes držiteľmi Grammy Awards (smiech). Mali sme skupinu,v ktorej som sa už vtedy snažila vyjadriť samu seba skladaním skladieb. Dostať v tom čase príležitosť na nahratie vlastného albumu bolo niečo úžasné. V tom istom období som sa spoznala s Chickom Coreom, ktorý mal štúdio Mad Hatter. Ponúkol nám ho vtedy, aj so svojim zvukárom, nanahratie našej prvej platne. Prvú platňu som si produkovala sama, len s jednou veľmi dobrou priateľkou.
Odvtedy ste nahrali dvadsať albumov. Presne toľko som ich narátal vo vašej oficiálnej diskografii.
Myslím, že ich bolo dokonca dvadsaťdva, nie sú tam asi zarátané úplne všetky, pretože jeden bol výhradne pre japonský trh a jeden pre francúzsky trh . Približne do roku 1990 nevychádzali albumy na CD nosičoch, existovali len vinylové platne.
Keď porovnávate obdobie vzniku prvého albumu s dneškom, čo všetko sa zmenilo v oblasti nahrávania hudby?
Tak napríklad sa výrazne zvýšila dostupnosť rýchleho nahrávania vlastných albumov. Aj vďaka internetu. Ľudia tak prídu sami s novým singlom alebo s albumom. Je to úplne iný prístup, veľmi odlišný od toho, ktorý som poznala v začiatkoch. Človek si však na všetko musí zvyknúť, prispôsobiť sa. Veľkou zmenou je napríklad aj priamy kontakt umelca s publikom, ktorý nikdy predtým nebýval taký, aký je teraz. Taktiež sa dnes umelcom ľahšie komunikuje s médiami. Veľmi ľahko viete médiá informovať o svojich plánoch a projektoch.
Na albume Beautiful Life účinkujú rôzni hosťujúci hudobníci. Ako nahrávanie s nimi prebiehalo? Zišli ste sa spolu v štúdiu, alebo sa všetko odohrávalo nadiaľku, tak ako sa to dnes robí úplne bežne?
Použili sme oba spôsoby. V minulosti ste potrebovali veľké štúdio, v ktorom boli všetci hudobníci počas nahrávania. To dnes už dnes nie je vôbec potrebné. Ľudia dnes nie sú veľmi dostupní v čase nahrávania, sú stále na turné alebo sa venujú iným projektom.
Na internete ma zaujal jeden projekt, ktorý ste robili pred pár rokmi s ďalšími tromi speváčkami, volal sa Sing the Truth. Poviete nám o ňom niečo viac? Mali tieto koncerty nejaký špeciálny zámer? Našiel som zopár odkazov na súvislosť s bojom za ľudské práva.
Išlo o sériu koncertov, na ktorej okrem mňa vystupovali aj Simone Simone, ktorá je dcérou Niny Simone, ďalej Lizz Wright a Angelique Kidjo. Išlo v podstate o oslavu umelkyne Niny Simone. Každá z nás štyroch mala rozdielny pohľad na vec. Keď sme sa dohadovali o tom, ktoré piesne od Niny budeme na jej počesť spievať, každá sme si vybrali inú pieseň. Veľkosť osobnosti samotnej Niny Simone bola taka významná, že každú z nás inšpirovala inak. Dodnes sa na Ninu ľudia v rôznych súvislostiach často odvolávajú. Jej poslaním bolo tiež byť hlasom ľudských práv v Amerike. Vybrali sme si každá nejakú časť jej hudby, myšlenok a filozofie a šírili sme ich ďalej.
To mi tak trochu pripomína 80-te roky a Tracy Chapman s jej posolstvom, ktoré vtedy po celom svete šírila.
Hmm, áno, ale jej posolstvo bolo predsa trochu iné. Proklamovala veľmi silné prehlásenia, či už boli sociálne, o živote alebo láske.
O niekoľko dní vystupujete na festivale JazzFestBrno. Pred rokom na tomto festivale vystúpil aj Gregory Porter, dnes už slávny spevák, ktorý účinkoval aj na Vašom najnovšom albume. Na minulom ročníku jazzfestu zožal obrovský úspech. Ako si spomínate na spoluprácu s ním?
Stáli sme zopárkrát spolu na pódiu, ale väčšinou sa nachádzame v tom istom čase na opačnej strane planéty. Takže napriek tomu, že na albume máme spoločný duet, naživo sme zatiaľ nemali šancu zaspievať ho. Gregory je fenomenálny umelec s nenapodobiteľným hlasom.
Jednou z Vašich obľúbených speváčok je aj Joni Mitchell. Mali ste niekedy možnosť spoločne s ňou vystupovať?
Joni Mitchell mám veľmi rada. Naspievala som niekoľko jej skladieb. Je to veľká umelkyňa a pesničkárka. Veľmi radi s ňou spolupracovali aj mnohí významní jazzoví hudobníci, pretože jej harmonické vnímanie a zvuková forma boli veľmi jedinečné a nádherné. Je taktiež neuveriteľnou poetkou a maliarkou. Vo svojich piesňach rieši mnohé otázky života, sociálne aj politické témy. Jej záber je naozaj veľmi široký. Dodnes ju často počúvam.
V jednom interview ste raz povedali: „Pódium je pre mňa posvätným miestom, ktoré milujem“. Povedze nám niečo viac o tomto Vašom vyznaní.
Pódium je miestom, kde nemusíte veľmi premýšľať, kde máte šancu byť v danú chvíľu sám sebou. Ja sa na ňom cítim veľmi dobre, pretože keď na ňom stojím, hudbu vnímam veľmi živo.
A vtedy máte pocit absolútneho šťastia.
Na pódiu máte pocit slobody. Nemusíte byť zákonite šťastný, ste slobodný. Nerobíte žiadne chyby, robíte to, čo máte robiť. To miesto hovorí samo za seba.
Pri pozorovaní vašich vystúpení ma zaujal Váš dokonalý scat, ktorým často šperkujete svoje skladby.
Namám veľmi rada slovo scat, ja tento spev nazývam skôr improvizáciou.
V poriadku, takže absolútna improvizácia, žiadne noty.
Viete, to je ako so saxofónom. Nikto sa saxofonistu nepýta ako improvizuje. Oni sami hovoria, že hrajú sólo. Ja sama poznám noty, hudbu skladám, viem improvizovať a dopĺňať hudbu sólami.
Môžem to chápať aj tak, že vaše improvizácie vnímate ako hru na saxofóne?
Nie úplne. Nesnažím sa imitovať žiadny nástroj. V podstate každý hudobný nástroj imituje ľudský hlas, pretože práve hlas bol úplne prvým nástrojom. Takže sa nesnažím byť hlasovo saxofónom, nemám jeho zvuk, nie som dychový nástroj. Beriem svoj nástroj veľmi vážne. Vyvinula som ho, rozvinula som svoje harmonické zmysly a spôsob akým spievať svoje sóla. Je súčasťou mojho improvizačného procesu.
V jednom interview ste vyslovili zaujímavú myšlienku. Povedali ste: “Keď som bola mladá hudba nebola len zábavou. Bola súčasťou života”. Myslíte si, že od Vášho detstva sa to veľmi zmenilo? Napríklad vplyvom komercionalizácie hudby?
Nechcem hovoriť za niekoho iného, ale pre mňa bola hudba odjakživa životným štýlom. Je to moja vášeň a snažím sa ju odovzdávať ďalej tak, ako som ju dostala. Je tu však aj ďalší rozmer. Hudba bývala dakedy veľmi rodinne orientovaná. Nebývalo úplne bežné, že ľudia mávali doma hudobné nástroje. Hoci je pravda, že v mojej rodine sa hudba hrala vždy. Môj bratranec, George Duke, dokonca produkoval aj môj prvý album. Hudba bola u nás doma životným štýlom a zároveň zábavou.
V poslednom období možno pozorovať u mnohých hudobníkov pomerne frekventovaný trend vystupovať s veľkými, filharmonickými orchestrami. Autori a interpreti tak hrávajú skladby aranžované práve pre takéto typy hudobného telesá. Neuvažovali ste tiež nad tým?
Robila som niečo podobné začiatkom milénia, a to pomerne často. Spolupracovala som s berlínskou, chicagskou, newyorskou filharmóniou a s filharmóniou L.A. Cestovali sme s tým po celom svete. Je to jedna z mojich najobľubenejších hudobných aktivít. Hoci sa veľmi líši od môjho klasického štýlu, stále mi poskytuje veľa slobody. Orchestrálne aranžmány boli napísané presne pre mňa, aby som si mohla vychutnať svoju slobodu na javisku. Sú prekrásne. Dokonca druhá moja Grammy bola za orchestrálnu nahrávku The Calling: Celebrating Sarah Vaughan (2002).
Môžete na záver vymenovať vaše tri najobľúbenejšie, respektívne pre Vás najvplyvnejšie albumy?
V poradí podľa obľúbenosti? What’s Going On – Marvin Gaye, Native Dancer – Wayne Shorter a Here’s to Life – Shirley Horn.
Vaše posledné album Beautiful Life má v názve slovo prekrásny. Má atraktívny farebný obal, hudba je príjemná, dá sa asi predpokladať, že aj Váš život je prekrásny. Vedeli by ste na záver odporučiť ľudom, ktorí by tiež chceli byť šťastní, nejaký recept na krásny život?
Moja rada znie – nájdite si svoju vášeň. Nezaleží na tom aká veľká či malá bude. Nájdite si to, čo robíte radi a venujte sa tomu. Pretože práve to Vás spraví šťastnými.
Ďakujeme za rozhovor a tešíme sa na koncert.