Goran Bregovič and Weddings and Funeral Band, Janáčkovo divadlo Brno, 8.2.2015. Hudobná a filmová tvorba krajín bývalej Juhoslávie sa v našich zemepisných šírkach nezvykne bežne radiť medzi najvyhľadávanejšie. Výnimku však už dosť dlho tvoria tri najznámejšie exportné balkánske artikle – hudobník Goran Bregovič, Boban Markovič a filmový režisér Emir Kusturica. Prvého a posledného menovaného často spájala úzka spolupráca. Goran Bregovič bol autorom hudby k najznámejším Kusturicovým filmom Underground a Arizona Dream. Boli to práve Kusturicove filmy, ktoré Gorana Bregoviča preslávili aj mimo Balkánu.
Goran Bregovič sa narodil v roku 1950 v Bosne a Hercegovine, z ktorej odišiel ešte pred občianskou vojnou v Juhoslávii. Za svoje nové pôsobisko si zvolil Paríž. Jeho hudobné začiatky sa spájajú s hrou na husle, neskôr na basovú gitaru, až zakotvil pri gitare. Od roku 1974 do roku 1989 bol vedúcou osobnosťou najpopulárnejšej rockovej skupiny na území bývalej Juhoslavie – Bijelo Dugme, ovplyvnenej hudbou skupín Led Zeppelin a Black Sabbath. Bregovič patrí k veľmi plodným a stále aktívnym umelcom. Zoznam jeho filmovej hudby je poriadne dlhý a obsahuje viac ako tridsať položiek.
Koncertným telesom doprevádzajúcim Gorana Bregoviča už roky na turné, je unikátny Weddings and Funeral Orchestra (prípadne nazývaný aj Weddings and Funeral Band), ktorý má pomerne flexibilný počet členov, od deväť po takmer štyridsať. Veľkost orchestra na konkrétnom koncerte je zrejme kombináciou dostupnosti všetkých členov a finančných možností organizátorov. Do Brna si umelec so sebou priviezol svoju minimalistickú orchestrálnu zostavu v počte osem členov. Dve bulharské speváčky, päť hráčov na dychové nástroje a jedného člena rytmickej sekcie.
Autentickosť zážitku dosahuje orchester nielen svojim repertoárom ale i ľudovými krojmi, v ktorých vystupuje. Goran sa však ako jediný na pódiu nezvykne predvádzať v kroji. Ovplyvnený parížskym vkusom preferuje svetlé obleky, v ktorých vždy vyniká medzi svojimi spoluhráčmi. Nebolo tomu inak ani na brnenskom koncerte, ktorý sa konal v priestoroch Janáčkovho divadla. Na koncert som sa vybral nezaťažený spojitosťou Bregovičovej hudby s Kusturicovými filmami, ktoré ma nejak nedokázali osloviť. Svoju pozornosť som tak mohol zamerať výhradne na hudobné vnemy a zážitky. Dotiahnuť Gorana Bregoviča práve na pódium Janáčkovho divadla mozno považovať za obdivuhodný a tak trochu i odvážny počin hudobnej dramaturgie divadla, ktorej sa podarilo zaplniť sálu s kapacitou tisíc návštevníkov až po strop. Sparťansky naaranžované pódium s príliš ďaleko vsadeným priestorom pre účinkujúcich na prvý pohľad vôbec neveštilo večer plný kontaktnej nespútanej zábavy. Našťastie, prvý dojem býva občas klamný. Dychová sekcia nastúpila na pódium priamo zo sály, čím vytvorila príjemný akusticko-priestorový efekt a zároveň naznačila snahu o kontakt s publikom. Ten sa však trochu vytratil akonáhle sa hudobníci postavili na svoje miesta v hĺbke pódia. Trvalo chvíľu, kým si získali kontakt a očakávanú zainteresovanosť publika, ktoré vo vzdialenejších radoch muselo zaostrovať zrak, aby na muzikantov dovidelo. Kvalitný a mohutný zvuk však spravil svoje a bariéra medzi účinkujúcimi a publikom bola odstránená po niekoľkých úvodných skladbách. Hoci Bregovič pôsobil spočiatku až príliš sústredene na svoj výkon, po pol hodine už spolu s orchestrom dosiahol správnu prevádzkovú teplotu. Akoby švihnutím čarovného prútika sa zlepšila i komunikácia Bregoviča s publikom. Nálada protagonistu postupne gradovala a záverečnej časti koncertu vrcholila vtipnými bonmotmi. Bregovičova hudba je zmesou bosniackej, bulharskej, chorvátskej, gréckej, rómskej, rumunskej, srbskej a tureckej kultúry. V podaní jeho orchestra predstavuje fúziu populárnej hudby s tradičnou polyfonickou balkánskou hudbou, tangom a dychovkami. Zmluvné podmienky s Bregivočovou agentúrou garantovali pre brnenský koncert dve hodiny plnokrvnej zábavy. Stodvadsať minút presahuje bežný štandard vystúpení väčšiny renomovaných hudobných umelcov. Goran Bregovič ich však potreboval na to, aby predviedol historický prierez svojou dlhoročnou tvorbou, od začiatkov, cez skladby, ktoré hral so známym rómskym punkovým zoskupením Gogol Bordello, až po výber z posledného albumu Champagne for Gypsies (2012, Mercury). Od lyricky ladených kompozícií, ktorých éterickosť nádherne dofarbovali vokály dua krojovaných bulharských speváčok, až po balkánske rytmické vypaľovačky. Rytmické a dynamické skladby, napriek chladnej noblesnosti divadelného prostredia dokázali strhnúť k tancu zopár tuctov tancuchtivých divákov.
Goran, ktorý tento rok oslávi životné jubileum, pôsobil v prevažnej väčšine skladieb veľmi uvoľnene. Vokálne party zvládal s ľahkosťou, jeho gitara však občas pôsobila len ako designový doplnok, nakoľko zanikala v sýtom zvuku orchestra. Slabším článkom vystúpenia bol výkon rytmickej sekcie, t.j. bubeníka. Napriek jeho snahe pôsobiť vierohodne, bolo po niekoľkých skladbách všetkým jasné, že hutný zvuk bicích a zvonivých perkusií nepochádza z pódia, ale zo zvukárovho mixpultu. To považujem snáď za najväčšie sklamanie večera. Možno namietať, že aj s malým nástrojom sa dá spraviť veľké predstavenie, v tomto prípade sa však tak nestalo. Našťastie, svoju poloplaybackovú rolu kompenzoval kvalitným sólovým spevom a tak obhájil svoju účasť v skupine.
Napriek niekoľkým negatívnym postrehom musím uznať, že Goran Bregovič so svojou svadobnou a pohrebnou partiou suverénne prevalcoval Janáčkovo divadlo. A to tak, že busta geniálneho Leoša Janáčka sa určite otriasala na podstavci vo vestibule. Standing ovations, šesť prídavkov vrátane najznámejšieho hitu Kalašnykov. Tancujúce publikum, ktoré sa nedalo odradiť ani stiesneným priestorvým obmedzením divadelnými sedadami, výkriky ošiaľu. Goran Bregovič potvrdil, že aj v 21. storočí sa ľudia dokážu zabávať pri dychovej hudbe, ak je im naservírovaná s patričnou dávkou dynamiky, oduševnenia, exotiky a nie v podobe ohratých, jednoduchých a monotónnych schémach, ktoré u nás poznáme v podaní lokálnych „ľudových“ dychových zoskupení.
Na záver
PS: setlist koncertu je fotografia originál jediného setlistu, ktorý použíal Goran Bregovič na koncerte v Brne.