Interview na BJD, 25.10.2014. Meno Mathias Ruegg sa po viac ako tri dekády spájalo s progresívnym umeleckým telesom s názvom Vienna Art Orchestra (VAO) ako i prestížnym viedenským jazzovým klubom Porgy & Bess, z ktorého na našom portáli občas prinášame reportáže a rozhovory. V 80-rokoch vystúpil orchester na svojom historicky prvom koncerte v Bratislave. Previedol strhujúce progresívne predstavenie, ktoré sa veľmi líšilo od hudby jazzových orchestrov, aké sme mali dovtedy možnosť u nás vidieť.
Nepodarilo sa mi s Mathiasom Rueggom zhodnúť na tom, či vtedy išlo o program Minimalism of Eric Satie (moje trvrdenie) alebo Nightride of a Lonely Saxophoneplayer, ako tvrdí Mathias. VAO v roku 1995 vystúpil aj na BJD (s programom Nine Immortal Evergreens For Eric Dolphy) a v roku 2007 aj v divadle Aréna (s programom American Dream), kde s orchestrom hral aj Juraj Bartoš. Juraja považuje Mathias Ruegg za najlepšieho trubkára akého kedy poznal. Mathias Ruegg nám po svojom sobotňajšom koncerete na BJD 2014 porozprával o konci VAO, nových projektoch s Liou Pale ale aj o histórii klubu Porgy & Bess.
Pred štyrmi rokmi ste rozpustili VAO. Dali ste si pauzu a neskôr ste sa venovali menším projektom. Nahrali ste s Liou Pale jej prvé CD (Gone Too Far) a teraz nahrávate jej druhé CD. Ako ste s nahrávaním ďaleko?
CD je takmer hotové. Vyjde začiatkom nového roka, vo februári.
Musela to byť pre Vás veľká zmena, prejsť po toľkých rokoch od vedenia takého veľkého telesa akým bol VAO k menším formátom. Ako ste tú zmenu prežívali?
Predovšetkým išlo o zmenu mojej pozície. Zpredu pódia, dirigentského postu, som sa presunul dovnútra pódia. Teraz zastávam úlohu vedúceho a zároveň aranžéra nášho hudobného telesa. Takže umeleckým vedúcim som aj naďalej, len navyše hrám v kapele na klavír.
Vy ste pôvodne vyštudovali hru na klavír, však?
Klavír, ale prestal som s ním v roku 1977, keď som založil VAO. Nastúpil som do pozície dirigenta, skladateľa a manažéra VAO. Nie som až taký dobrý dirigent, ale viem zabezpečiť, aby orchester znel dobre.
Na vašich viacerých albumoch ste spájali jazz a klasickú hudbu. Ktoré z albumov vam k srdcu prirástli najviac?
Najradšej som mal neskoršie veci. Trilogy a úplne posledný album, s komorným orchestrom. Mám radšej svoje novšie veci.
Je to tým, že každý umelec sa s vekom kvalitatívne vyvíja?
Ťažko to povedať zjednodšene. Existujú takzvaní „vekoví“ umelci. Väčšina umelcov je najlepších keď sú mladí. Mnohí vytvorilí fantastické diela vo veku 20-25 rokov. U mňa to však bolo inak. Skôr by som povedal, že čím som starší, tým som lepší.
Spomínali ste, že za vrchol svojej tvorby považujete posledné diela. Bolo moc bolestivé odísť z vedenia tak úspešného orchestra a rozpustiť ho v čase, keď ste cítili, že ste na vrchole?
Už v závere VAO som vymenil polovicu pôvodného orchestra za klasický komorný orchester. Bolo to veľmi vzrušujúce. A bol by som v tom býval veľmi rád pokračoval. Skomponoval som pre orchester aj ďalší program, ale potom som sa rozhodol, že to zastavím prv, než sa to celé rozsype na kusy.
Vo všeobecnosti, pokiaľ ide o bigbandy a veľké orchestre, myslíte si, že časy sa menia? Praje doba viac menším hudobným formáciám a skupinám ako veľkým telesám? Hľadajú ľudia stále niečo nové? Alebo je väčšia konkurencia?
Ťažko povedať. Existujú stovky amatérskych bigbandov. A konkurencia existovala vždy.
Vaša tvorba je však naďalej prepojená s klasickou hudbou. Do akej miery sú vaše prearanžované skladby od Schuberta podobné originálu?
Zvyčajne aranžujem takt po takte. Ak si pustíte CD a potom pôvodnú klasickú skladbu, ihneď ju spoznáte. Skúste to doma, pustite si Schuberta a potom moju verziu. Ako blízko je k originálu.
Pôvodné verše ste prekladali do angličtiny vy alebo Lia? Mám rôzchádajuce sa informácie o tom koho je tá zásluha.
Preklady robila Lia. Bol to dosť atypický proces. Zobrala už existujúce preložené texty a transformovala ich do takej podoby, aby sa dali spievať.
V období po VAO ste nahrali CD s vašou vlastnou komornou hudbou. Je to tiež jedna z ciest, ktoými sa budete v budúcnosti uberať?
To CD vzniklo ešte počas existencie VAO. Momentálne sa plne sústredím na projekt s Liou. Je to neuveriteľne talentovaná umelkyňa, veľmi prirodzená. Je proste fantastická.
Zdá sa, že rád objavujete mladé talenty. Aj vo VAO účinkovlao vždy veľa mladých ľudí.
Mám jedného úžasného trubkára. Volá sa Mario Rom. V ďalšom programe nahradí Fabiana Ruckera, ktorý s nami hrá v súčasnosit na dychové nástroje. Mario má len dvadsaťštyri rokov ale je neuveriteľne dobrý. Na novej nahrávke nového CD sa v štúdiu podieľal aj Juraj Bartoš.
Aké sú vaše ďalšie plány s Liou? CD je nahraté. Čo bude ďalej?
Budeme koncertovať s novým CD. Program je takou mozaikou. Je poskladaná z malých čiastok, ktoré tvoria veľký celok. Na prvom albume Gone Too Far je jedenásť skladieb. Celý Schubertov cyklus má však skladieb dvadsaťštyri. Spravíme ďalší album, možno na i-Tunes.
Tak nech sa Vám darí. Prejdime teraz na inú tému. Vaše ďalšie „dieťa“, vychýrený viedenský jazzový klub Porgy & Bess. Boli ste jeho zakladateľom. Aká je v klube vaša úloha dnes?
Založil som ho v roku 1993 a prvé tri roky som ho aj viedol. Zohnal som na jeho založenie všetky peniaze, ale už dávno som mimo hru. Z času na čas tam idem ako vystupujúci umelec. Včera sme tam hrali koncert s Liou. Dnes si vychutnávam klub ako hudobník.
Čo bolo hlavným motívom pre otvorenie klubu?
Bol som unudený trávením večerov osamote. Nikto nebol poruke, tak som si povedal: „sprav s tým niečo“. Klub bol v iných priestoroch ako teraz. Vtedy bol ideálny čas na jeho založenie. Pohyboval som sa v spoločenskom rebríčku veľmi veľmi vysoko. V čase založenia klubu som bol pre politikov top osoba, poznal som sa snáď so všetkými. Volávali mi a podobne. Teraz som naspäť v anarchii, tam kde som bol aj predtým.
Takže vtedy do Porgy chodila zrejme smotánka. Pre koho je klub dnes?
Do klubu chodia bežní ľudia, kvôli hudbe. Žiadna smotánka.
Vo Viedni sú aj ďalšie jazzové kluby.
Ani veľmi nie. No, možno Jazzland. Dakedy exitoval aj Zawinulov Birdland, ale už pár rokov nefunguje.
Na záver sa vrátim k Vašej odpovedi, ktorú ste raz dali v interview na otázku ako vidíte budúcnosť jazzu. Povedali ste, že jazz sa bude hrávať vo veľkých koncertných sálach a nebude v ňom už toľko improvizácie. Ako ste to mysleli?
Koniec koncov, sloboda a improvizácia nie sú hudobné termíny. Pre poslucháča nie je až tak dôležité to, kto skladbu zložil. Zaujíma ho len výsledok. Vezmime si zopár príkladov: Bill Evans – Alone, Ray Briant – Alone With Blues alebo Jarretovu Facing You. Sú to úžasné umelecké diela, prečo by sa teda nemohli hrať vo veľkých koncertných domoch aby tieto diela mohli ľudia počuť naživo? Niečo podobné sa už dnes deje v oblasti bigbandov. V Európe je veľa bigbandov, ktoré hrajú Duka Ellingtona. V mnohých prípadoch však pôvodné sóla boli oveľa lepšie. Prečo teda nehrať tiež orignínálne sóla?
Ďakujeme za rozhovor.
Miles Davis/Gil Evans – Porgy & Bess
Count Basie – Atomic Basie
Duke Ellington – And His Mother Called Him Bill
Billie Holiday – Lady in Satin
Frank Sinatra – Only the Lonely
Shirley Horn – Here’s to Life
J.S. Bach – Violin Concerto in E
Mozart – G minor symphony
Stravinsky – Le Sacre du Printemaps
The Beatles – White Album
Aretha Franklin & Ray Charles – Queen of Soul
Kirk Franklin – The Rebirth of Kirk Franklin