Al di Meola

Nedeľný večer vo viedenskej opere s Al Di Meolovými The Beatles

Koncert Al Di Meolu vo Viedenskej štátnej opere, 6.7.2014. Al Di Meolu (1954) zrejme netreba bližšie predstavovať. Snáď teda na úvod len zopár dôležitých faktov. Svetoznámy gitarista sa už viac než tridsať dekád suverénne pohybuje vo svete jazzovej fúzie ale i akustickej latinsko-americkej hudby. Raketový vzostup zaznamenal v 70-tych rokoch vďaka hraniu v skupine Return to Forever, ktorú založil Chick Corea. Al Di Meola do nej nastúpil ako devätnásťročný elév a ihneď zaznamenal raketový vzostup. Je štvornásobným víťazom časopisu Guitar Player Magazine v kategórii najlepší gitarista. Ako člen tria John McLauhglin-Paco De Lucia-Al Di Meola nahral jeden z najpredávanejších live albumov v histórii – Friday Night in San Francisco. Spolupracoval s takými hudobníkmi ako Stanley Clarke, Jean-Luc Ponty, Jan Hammer a ďalší. Zoznam by bol veľmi dlhý.

Posledné roky sa venoval viac akustickým projektom ako jazzovej fúzii, predovšetkým projektu New World Sinfonia, ktorý on sám opisuje ako harmonický štýl hudby s množstvom improvizácie a emócii. Ústup zo sveta elektrickej gitary zahlásil v polovici 80-tych rokov, údajne z dôvodu problémov so sluchom, spôsobených príliš hlasným zvukom na koncertoch. V roku 2006 však znovuobjavil čaro elektrickej gitary.

Pokiaľ ide o zostavu, s ktorou mal Al Di Meola vystúpiť vo Viedni 6. júla, program Jazz Festu Wien neponúkal žiadne podrobnejšie informácie. Jedinou zverejnenou informáciou bolo, že pôjde o projekt „Beatles and More“. Jeho uvedenie by sa dalo chápať ako podpora relatívne nového albumu „All Your Life (A Tribute to The Beatles)“, ktorý nahral Al Di Meola v roku 2013 v štúdiu Abbey Road a obsahuje štrnásť skladieb inšpirovaných už neexistujúcou liverpoolskou štvoricou.  Úlohy predskokana sa zhostil neznámy čudák v prilbe Cody Chesnut. Americký R&B a neo soulový hudobník miešajúci do jednej hustej kaše prvky rocku, funku, soulu, hip-hopu a blues. Doteraz stihol nahrať štyri albumy.

Vo svojom hodinovom bloku previedol veľmi strhujúcu show plnú dynamickej a hlučnej hudby, ktorá bola ideálnym zvukovým testom pre aparatúru v najväčšom rakúskom opernom dome. Tá dostala riadne zabrať, zvuk však bol dokonalý. Expresívny spev bol neuveriteľne zreteľný a zrozumiteľný, basgitara nádherne čitateľná. Zo štyroch koncertov, ktoré som počul za tri večery v tej istej sále zvuk hodnotím ako suverénne najlepší. Cody predviedol svoj zabávačský talent v plnej paráde a úlohu predskokana zvládol na výbornú. Podľa reakcií publika usudzujem, že v Rakúsku nie je Cody úplne neznámym pojmom. A ak do vystúpenia v opere pre mnohých ľudí neznámym bol, tak od jeho nedeľňajšieho vystúpenia to už nie je pravda.

Hlavná hviezda večera nastúpila po prestavbe pódia presne podľa avizovaného času o štvrť na desať. Milým prekvapením bolo, že gitarista neprišiel sám ale priviedol so sebou partičku mladých hudobníkov, sláčikový Sturcz Quartet z Maďarska a bubeníka Petra Kaszasa, s ktorými intenzívne spoplupracuje už šesť rokov. Koncert otvoril Al Di Meola skladbou Azurra z albumu The Infinite Desire (1998), ktorú venoval svojmu dlhoročnému spoluhráčovi, zosnulému Pacovi De Luciovi. Celé predstavenie sa nieslo v akustickom duchu. Zárukou mimoriadneho zážitku bola i vhodne zvolená pestrosť dramaturgie. Zo šestnástich skladieb setlistu pochádzalo šesť z dielne skupiny The Beatles. Tvorba liverpoolskej štvorice je už niekoľko dekád veľmi vďačným zdrojom inšpirácie generácií hudobníkov na celom svete. Al Di Meola sa prearanžovaním jej skladieb vrátil do mladosti, keď The Beatles boli jeho obľúbenou skupinou. A musím skonštatovať,  že s aranžovaním sa pohral veľmi dôkladne. V niektorých dôverne známych skladbách naozaj nezostal kameň na kameni. Hoci sa považujem za slušného znalca The Beatles, trvalo mi chvíľu než som dokázal identifikovať skladbu Because z albumu Abbey Road. Ale tak to má byť, do štyridsať rokov starých skladieb je občas potrebné vniesť nové prvky. A to album Abbey Road, z ktorého Because pochádza, patril v čase svojho vzniku k tomu najprogresívnejšiemu čo John LennonPaul McCartneym zložili. Al Di Meola patrí k umelcom, ktorí si podobne odvážne úpravy môžu dovoliť. Poznám pár verzií úprav skladieb The Beatles, ktoré skĺzli do kategórie lacnej „elevator music“ ale to sa o aranžmánoch, ktoré odzneli v nedeľu večer nedá ani zďaleka povedať. Celému predstaveniu dominoval iskrivý zvuk gitary Al Di Meolu, ktorý v sebe nezaprel roky latinsko-amerického a španielského vplyvu. Celé predstavenie odohral na jednej akustickej gitare, ktorej zvuk podľa potreby plynule prepínal v niektorých sólach na elektrický. Elektrifikované sóla sa tak stali veľmi príjemným osviežením koncertu. Občas aj nečakaným prekvapením bez samoúčelnej exhibície. Al Di Meola – majster rovnováhy a harmónie. V porovnaní s Al Jarreauom, ktorý vystúpil na tom istom pódiu o tri dni skôr, Al Di Meola pôsobil introvertnejšie, viac sústredený na samotnú hru ako na zabávanie publika. Po hodine a pol strhujúcej hry si nenásytné publikum vyžiadalo prídavky. Prvým bola, podľa mňa najvydanejšia „beatlesovka“ večera – She’s Leaving Home z kritikou najvyššie hodnoteného albumu Sgt.Pepper’s Lonely Hearts Club Band z roku 1967. Skladba znela zo všetkých beatlesoviek najvernejšie, snáď aj z dôvodu, že aj pôvodná verzia je postavená na sláčikových nástrojoch. A ako inak ukončiť grandiózne predstavenie, než najznámejšou skladbou, na ktorej sa AL Di Meola podieľal? Na rozlúčku s viedenskou operou si hudobník vybral slávnu gitarovú smršť s názvom Mediterranean Sundance zo spomínaného albumu Friday Night In San Francisco. Nemohol zvoliť lepšie.

Bola to nádherná Sunday Night in Vienna Opera House. Ďakujem za ňu virtuózovi a partii nadšených mladých hudobníkov.