Učenie je pre mňa svätou misiou
Tony Ackerman

Učenie je pre mňa svätou misiou

Rozhovor s Tony Ackermanom, 20.6.2014. Nebolo veľa amerických umelcov, ktorí sa v čase komunistickej totality rozhodli natrvalo usadiť vo východnom bloku. Strednej a staršej generácii je notoricky známy a predovšetkým gitarista, spevák a herec spagetti westernov a sociálny aktivista Dean Reed (1938-1986), prezývaný Červený Elvis. Spravil, čiastočne z politických dôvodov, niečo nezvyžajné. Rozhodol sa vysťahovať z Ameriky a žiť natrvalo NDR.  Ďalším hudobníkom, ktorý v  70-tych rokoch 20. storočia zavítal na východ a zostal s malými prestávkami natrvalo, bol  americký svetobežník, gitarista, skladateľ a pedagóg Tony Ackerman. Jeho dôvody presťahovania sa však boli iné.

tony ackerman

Tony Ackerman sa narodil v roku 1950 v Ríme. Mladosť strávil v Kalifornii. Neskôr sa presťahoval na východné pobrežie, kde sa zžil s hudbou predovšetkým v bostonskom univerzitnom predmestí Cambridge. Do Ríma sa neskôr vrátil na pár rokov kvôli  štúdiu klasickej gitary. Jeho prvé kontakty s Československom sa datujú do sedemdesiatych rokov 20. storočia, kedy sa spoznal v USA so svojou českou láskou, ktorá sa stala jeho manželkou. Prostredníctvom jej brata sa v Prahezoznámil s českým hudobníkom, zakladateľom jazzrockovej formácie Jazz QMartinom Kratochvílom. A práve spolupráca s Kratochvílom ho uviedla do povedomia jazzových fanúšikov vo vtedajšom Československu. Dodnes, spolu ako duo alebo trio s hráčom na perkusie Musom Zangim, nahrali deväť akustických albumov.

Po štúdiách v USA a Európe sa v roku 1983 Tony Ackerman natrvalo usadil v Čechách. Dodnes si zachoval americké občianstvo. Tak nejak mu to vraj vyhovuje. Pred nedávnom som mal možnosť vidieť jeho sólo recitál v brnenskej Starej pekárni. So svojimi piatimi akustickými gitarami previedol divákov históriou hudby, počnúc Bachovou kantátou, cez ragtime, bluegrass, sambu, až po Paula Simona. Recitál bol sprevádzaný jeho vtipným a na fakty bohatý slovný doporovod. Jeho virtuozita a bezprostredná komunikácia boli jednými z dôvodov, prečo som sa hneď rozhodol, že s týmto inteligentným pánom chcem spraviť rozhovor. Napriek tomu, že Tony Ackerman sa venuje rôznym žánrom, rozhovor v Prahe (20.6.2014) sa točil hlavne okolo jeho pedagogických aktivít a jazzu.  Pedagogických aktivít preto, lebo práve tým momentálne venuje najviac času. Jazzu preto, lebo mal k nemu vždy blízko a tiež preto, lebo som chcel rozhovor zverejneniť na jazzovom portáli.

Tony Ackerman
Tony Ackerman

Ako došlo k vášmu zoznámeniu s Martinom Kratochvílom?

V roku 1971 som sa so svojou manželkou vrátil z USA do Československa. Raz sme sa spolu vybrali do Reduty, kde mal hrať brat jej spolužiaka. Bol ním Martin Kratochvíl so skupinou Jazz Q, s takými hudobníkmi ako Padrůněk, Andršt a ďalší. V 70-tych rokoch som žil v Ríme. Nakoľko sme už boli s manželkou svoji, mala vysťahovalecký pas a tak sme mohli cestovať do zahraničia hore-dolu ako sa nám zachcelo. Spoznávali sme aj Československo. V roku 1993, keď došlo k jeho rozdeleniu, som bol veľmi rozčarovaný. Vnímal som to tak, že dvaja „veľkí chlapci“ medzi sebou bojovali až nakoniec spravili to, čo spravili. A nič sa s tým nedalo robiť.

Dobre si na to pamätám. Ľudia nedostali žiadnu šancu vyjadriť sa.

Presne tak. Ale teraz, po rokoch, keď sa ma známi spýtajú ako to vnímam, hovorím, že už je to OK. Oba národy rozdelenie po čase akceptovali a už ma to viac netrápi. Veľa rokov som potom učil na medzinárodnom gymnáziu v Prahe a neskôr som sa presťahoval neďaleko Děčína, do Českého Švajčiarska.

Akým aktivitám sa v súčasnosti venujete?

Vediem dvojaký život. Som v Děčíne a dvakrát týždenne v Prahe. Učím v škole, kde musím dodržiavať osnovy, čo zrovna moc rád nemám (smiech). A popri tom dva-tri krát mesačne hrám s Martinom Kratochvílom a dva-tri razy do roka robím sólovu šnúru. Učím hrať na gitare cez tablet, meditujem a učím meditovať. Nenudím sa.

Vyučujem v rámci univerzitného programu New York University, ktorá je jednou z najväčších súkromných univerzít v USA. Posiela do Prahy každý semester dvadsaťpäť študentov hudobnej katedry. V rámci tohto programu učím dva kurzy. Niečo ako hudobnú teóriu – sluchový tréning a hudobnú kultúru Prahy. Dnes keď ste ma nemohli cez deň zastihnúť som bol veľmi zaneprázdnený, pretože organizujeme v rámci tejto univerzity jazzový workshop. V ňom učia po dva týždne učitelia – hudobníci, z New Yorku a Prahy.

Ktorí českí hudobníci sa na workshope účastnia?

Beata Hlavenková s jej manželom Patrikom,a kontrabasista Tomáš Liška (pozn. známy aj spoluprácou s Martou Töpferovou). Sú to vynikajúci hudobníci a užasní učitelia. Navyše, organizujeme kurz pre austrálskych študentov z Perthskej jazzovejuniverzity, ktorí študovali vlani v USA a teraz prišli na dva týždne Prahy. Počas týchto dvoch týždnov majú s učiteľmi jazzové kombá. Dvakrát denne majú master class kde vyučujú takí hodobníci ako Milan Svoboda, Rudy Linka, ja s Martinom Kratochvílom, Franta Kop, Matej Benko, Jaromír Honzák a zopár ďalších. Univerzita je na nádhernom mieste – Malém náměstí, blízko Staromestského námestia. Sú tam renesančné budovy, krásne prostredie, v ktorom majú študenti možnosť venovať sa jazzu.

P1240625
Tony Ackerman, Musa Zangi, Filip Musa Zangi v klube Golem, 25.6.2014

Bavíme sa o jazze, ale váš sólo koncert, ktorý som videl v Starej pekárni v Brne, nebol veľmi jazzový. Akým iným žánrom sa okrem jazzu aktívne venujete?

Samozrejme, v Starej pekárni som mal iný koncert. Hoci jazz je veľmi široký pojem. Je na ňom krásne okrem iného to, že počas vývoja absorboval veľa hudobných vplyvov. Vznikol ako dokonalá hudobná zmes. Obsahoval mix európskej harmónie, afrických rytmov, otrockej skúsenosti. Neskôr to boli latinskoamerické, indické a africké vplyvy, ktoré do jazzu priniesol Coltrane a freejazzoví hráči v 60-tych rokoch. Budúci týždeň keď budem vyučovať master class, budú so mnou aj Matrin KratochvílMusa Zangi, s ktorými hrávam v triu. Budem študentom prednášať o vplyve rôznych kultúr na jazz. Každý z nás troch je ovplyvnený inou kultúrou. Ja som americkou, Martin je českou, Musa Zangi z iránskou.

Tony Ackerman
Tony Ackerman

Aký bol vlastne Váš hudobný vývoj? Je o Vás známe, že ste začínal štúdiom klasickej gitary. Ako ste sa dostali ku gitare jazzovej?

Nezačínal som ako čisto jazzový gitarista. Hrával som postupne rôzne hudobné štýly. Martin pochádza z oblasti jazzrockového fusion, Musa Zangi úplne odinakiaľ. A na jazze je úžasné práve to, že dokáže všetky tieto hudobné vplyvy krásne prepojiť. Keď hrám sólo koncerty, prechádzam rôznymi hudobnými obdobiami. Začínam svojimi hudobnými koreňmi akými sú blues, ragtime, country, bluegrass. A preto je veľmi dôležité aby som so sebou vždy mal všetkých päť gitár, ktoré som mal aj v Starej pekárni. Každá z nich má svoju vlastnú osobnosť. Neviem si predstaviť hrať niektoré skladby na inej gitare ako práve na tej, ktorú som si pre konkrétnu interpretáciu zvolil.

Martin Kratochvíl & Tony Ackerman
Martin Kratochvíl & Tony Ackerman

Pamätám si jednu z gitár, ktorá ma zaujala tým, že mala sedem strún. Načo tá struna navyše?

To je jeden z príkladov, ako ma jazz inšpiruje – niečo nové vynaliezť. Tá gitara so siedmou strunou mi napríklad často umožňuje hrať s Martinom bez hráča na basovú gitaru. Pridal som basovú strunu, na ktorú hrám palcom. Až neskôr som zistil, že taká gitara už bola vynajdená. Používa sa v ruskej ľudovej hudbe. Tiež existoval jazzový gitarista George Van Eps, ktorý ju používal.

Môj štýl hry je skôr harmonický ako polyfonický. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že gitaristi hrávali v jednej línii s melódiou. Django Reinhardt, Wes Montgomery, tí zvyčajne hrávali trsátkom. Ja hrám štyrmi prstami. A palec hrá veľa basových liniek. Moja techinka hry nepochádza z jazzovej gitary ale z ragtimu, starých bluesových gitaristov, ktorých som vstrebával počas takzvaného folkového revivalu v 60-tych rokoch a tiež samozrejme, z klasickej gitary. Začínal som kedysi dávno v Taliansku klasickou gitarovou školou. Takže predovšetkým hrávam štyrmi prstami. Na sólo koncerte hrám  svoje „komporovizace“. Hrám napríklad španielske melódie ale hrám ich každý večer trochu inak.  Najbližsie k jazzu som na koncertoch vtedy keď hrám bossa novu. Moje „komporovizace“ nie sú ani tak ovplyvnené jazzom ako osobitosťou každej z gitár, ich zvukom a tradíciou, ktoré každá z gitár predstavuje.

Martin Kratochvíl, Tony Ackerman, Musa Zangi
Martin Kratochvíl, Tony Ackerman, Musa Zangi

Všetci vieme, že jazz ja širokospektrálny žáner. Keď niekomu, kto nepočúva jazz, spomeniem jazz, ako prvé si väčšinou predstaví bigband alebo freejazz. Občas počujem názor, že jazz je náročný na posluch, pretože má v sebe prĺiš veľa nôt.

Súhlasím. Keď mi niekt povie, že nemá rád jazz, tak mu poviem, že nemá poňatie o čom hovorí. Pretože vždy sa nájde nejaký jazz vhodný pre každého. Pokiaľ však ide o hranie „veľa nôt“, poviem Vám, u ktorého hudobníka mam práve tento pocit. Je to Chick Corea. Je geniálny, ale niekedy sa to nedá všetko sledovať.

Tony Ackerman
Tony Ackerman

Jedným z mojich obľubených hudobníkov je Jan Garbarek. Mám skúsenosť, že práve on je akceptovateľný pre veľmi širokú poslucháčsku obec. Hrával aj s Keithom Jarretom, na ktorého sa, mimochodom, veľmi podobáte.

Samozrejme, obe tieto mená sú veľmi známe. Obaja sú môjmu srdcu veľmi blízki. Mnoho ľudí mi hovorí, že sa na Jarreta podobám. Nechcem svojim štýlom znieť ako niekto iný, ale ak by som to chcel, tak by som chcel znieť presne ako Keith Jarret. Keď sa zotavil z choroby, vydal CD The Melody at Night,With You. Obsahuje pár štandardov a je na ňom skladba Shenandoah, ktorá ma inšpirovala. Hrávam ju na sólo koncertoch. Je to veľmi jednoduchá a krásna skladba zároveň.

Vedeli by ste vybrať vašich päť obľúbených albumov?

Samozrejme, obmezme ich výber pre tento rozhovor na jazzové albumy. Jedným z nich by bol Jarretov Köln Concert. Ďalším by bol Getz Gilberto, boh brazílskej bossa novy. Na klavíru neho hrá A.C. Jobim.. Na skladbe So Danco Samba hráStan Getz sólo, ktoré je mojim najobľúbenejším sólom všetkých čias (ihneď pohotovo zanôti melódiu). Naučil som sa ho notu po note na gitare. Toto sólo považujem za „the jazz masterpiece“. V roku 1970 keď som študoval na Bennington College vo Vermonte, som spoznal jedného čierneho trubkára, ktorý pochádzal z nekompromisne freejazzového prostredia. Hrával s Cecilom Taylorom. Nemal vôbec rád bielych hudobníkov ale tento Getzov album tiež obdivoval. Na zozname by sa asi umiestnila Davisova A Kind of Blue. Miles v tomto zozname rozhodne nemôže chýbať. Samozrejme, mohol by som zostaviť aj „top 5“ Milesových albumov. Čo sa týka štvrtého albumu, mal som niekedy nahrávku od Columbia Records – The Best of Duke Ellington. Tento album by na zozname iste nemohol chýbať. Mám doma veľa vinylových LP, staré nahrávky. Úžasná je Ella FitzgeraldLuisom Armstrongom. Piatym albumom by asi bola Billie Holiday, John Coltrane (album Love Supreme) alebo Weather Report (Black Market).

Tony Ackerman, klub Golem
Tony Ackerman, klub Golem

Uvedené tituly sú všetko staršie hudobné klenoty. Ktoré z aktuálnych jazzových titulov by ste dali do popredia?

Priznám sa, že neviem. Nepočúvam súčasný jazz. Poznám pár fantastických mien ako The Bad Plus, Brad Mehldau. Ale veľmi nestíham počúvať nový jazz. Vlastne ja už moc hudbu ako takú nepočúvam. A keď už, tak počúvam veľa iných žánrov, aj world music. Práve čítam úžasnú knihu o J.S.Bachovi. Dnes som si kúpil toto (vytiahne z tašky CD Matúšove pašie). Žena ma dorazí, nebolo to vôbec lacné (smiech). Ale už sa neviem dočkať ako prídem domov a pustím si to.

Je som zvedavý čo sa dnes deje s jazzom. Boli časy, keď sa hovorilo, že jazz je mŕtvy. Ale to nebola pravda. Jazz nikdy nebude mŕtvy. Len sa možno zlúči s inými štýlmi hudby.

Vráťme sa ešte k vášmu učeniu. Myslíte, že dnešná ľahká dostupnosť hudby pre mladých ľudí má vplyv na ich hudobný rozvoj? Produkuje dnešná doba viac talentovaných ľudí?

Dobrá otázka. Prvá vec, ktorú chcem povedať je, že pre mňa je učenie svätou misiou. Nikdy nerozlišujem medzi študentami s väčším alebo menším talentom. Myslím, že vždy sa mi viac darilo s horšími ako lepšími študentami. U tých dobrých som si myslel, že ma veľmi nepotrebujú. S každým študentom mám iný cieľ.

Musím však priznať, že mám kultúrny problém s tým, ako sa dnes mladí ľudia učia. Ja pochádzam z iných, preddigitálnych čias. Vtedy sa najprv učilo „A“, potom „B“ atď. V Taliansku som sa dva mesiace učil hrať len na otvorených strunách. Bez použitia ľavej ruky. A trvalo roky, počas ktorých môj súkromný učiteľ cibril moju techniku.

Keďže je všetko ľahko dostupné, ťažko sa dá nájsť nejaký „referenčný bod“. Keď som pred tridsiatimi rokmi študentom spomenul meno Chuck Berry, vedeli hneď o koho ide. Dnes? Možno ho niektorí študenti poznajú, možno nie. Neexistuje referenčný bod. Mám dvadsaťjeden ročnú neter, ktorá napríklad nikdy nepočula čo je komunizmus. A to je na univerzite. Nepočula, pretože sa to zatiaľ na jej Googli neobjavilo (smiech).

 

Dnes sa žije rýchlejšie, asi sa treba zmieriť s tým, že na veľa vecí sa treba pozerať inak.

Podpísaný booklet - CD Cestou
Podpísaný booklet – CD Cestou

Dnes je doba, keď mladí ľudia na Youtube nájdu hneď svoju obľúbenú skladbu, napríklad Smoke On The Water a hneď chcú vedieť zahrať. Nehodnotím, či je to dobré alebo zlé. Ale aj v dnešnom čase, keď sú ľudia všade kam sa pohnú znásilňovaní digitálnou érou, má učiteľ svoje nezastupiteľné miesto. Žiak musí vidieť nadšenie učiteľa pre hudbu. Tento ľudský rozmer v celom procese musí zostať zachovaný. Ja osobne rád učím akúkoľvek hudbu. Žiaci to na mne vidia, vidia mojú vášeň a to je veľmi dôležité. Toto sa nedá robiť online.  Je potrebný osobný kontakt. Aj ja musím vidieť naživo, čo ten ktorý študent potrebuje, na to aby som mu mohol pomôcť.

Otázka na záver: aký má hudba pre ľudstvo význam?

Na hudbe je niečo magické. Každý má hudbu rád. Vždy tvorila základ kultúry každého národa. Existuje odkedy jestvujú ľudské bytosti. Osobne som presvedčený, že hudba dokonca predchádzala vzniku reči. Veľa ľudí tvrdí, že na to, aby človek prenikol do tajomna a postaty vecí, aby pochopil zákonitosti, ktoré všetko na svete riadia, musí byť veriaci, meditovať v Himalájach a podobne. Každý však môže do týchto zákonitostí preniknúť prostredníctvom hudby.  Ja som mal to šťastie že som študoval na školách, ktoré umenie a hudbu podpoprovali. Na nás, učiteľoch je to, aby sme študentov utvrdzovali v tom, že aj hudba nás robí ľudmi. A podporovať ich v tom, aby hudbu nielen počúvali, ale aj robili aktívne.

Ďakujeme za rozhovor.

Poznámka k spomínaným gitarám. Tony hrá na nižšie uvedené gitary. Uvádzam v povôdnom znení, s jeho vlastnými komentárom:

  • Nylon string: Manouk Papazian, r. 1967. Deep, mellow sound, my most intimate guitar.
  • 6-string steel: Martin D-28, r. 1969, the „Cadillac“ of American guitars, strong, powerful sound, needs a pick to shine in all his glory
  • 12-string steel: Martin D12-28. Like the D-28 only more so!
  • 6-string steel: Lowden F-32C, r. 2011. Made in Northern Ireland. My newest guitar. A steel-string with a deep, sensitive, classical feel, great for fingerstyle. I always play it in alternative tunings, either CGDGAD or DGDGAD, because they make it resonate the best.
  • 7-string steel: John Monteleone, custom made for me in 1986. My „flagship“ guitar which I always play with Martin. Combines qualities of acoustic bass, delicate fingerstyle and fluid jazz.