Mgr. Ester Demjanová, PhD. z Katedry anglistiky a amerikanistiky Filozofické fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košicích napsala vloni v říjnu na univerzitních internetových stránkách: „Nechce sa nám veriť, akú talentovanú doktorandku u nás máme. Zuzka je potvrdením, že hudba a jazyky veru idú dokopy!“ To Mgr. Zuzana Eperješiová, pod uměleckým jménem SKYVA, představila svoje debutové album „Zrkadlo. Dnes je navýsost uznávanou písničkářkou, která ale svoji kariéru nijak neláme přes koleno. A setkání s ní mi bylo skutečným potěšením…

Váš umělecký pseudonym je Skyva. Uvádíte, že skýva chleba byla v pohádkách náznakem čehosi dobrého. Ovšem v konfrontaci se současnou realitou máte pocit, že toto umělé jméno by fungalo jako nomen omen?

V rozprávkach je chlieb ozaj symbolom dobra, ľudskosti a čímsi vzácnym, s čím sa ľudia delili a tak sa stretávali a boli si navzájom blízko. Snažím sa poslucháčom a fanúšikom ponúkať v slove aj v piesňach čosi dobré zo seba, takže verím, že umelecké meno Skyva bude fungovať ako nomen omen. Tiež verím, že to k niečomu podobnému môže inšpirovať aj druhých – myslím, že je v nás stále dosť dobra na rozdávanie, hoci by niekto mohol tvrdiť, že dobro je občas starostlivo schované alebo zabudnuté.

Hudbu považujete za jedinečný způsob komunikace. Myslíte si, že v současné uspěchané, klipovité době, kdy spolu lidé komunikují z velké části virtuálně, se hudba ještě opravdu poslouchá? I na koncertech vidím často, že více jak dění na pódiu mnohé posluchače zajímá to, co skrývá mobil?

Súhlasím s tým, že máme okolo seba toľko podnetov a žijeme tak rýchlo, že sa oveľa menej dokážeme sústrediť v danej chvíli len na jednu vec, nech je to napríklad aj spomínaná hudba – a seba nevynímam. Ale v poslednom čase mám šťastie na ľudí, ktorí nielen počujú, ale aj počúvajú a chcú počúvať ušami aj srdcom. Je vzácne mať takých poslucháčov.

Jste žena, a velmi půvabná žena. Ve vašich písních je žena jako živel. Tvořivá, ale i ničivá síla. Tvořivá jste, ale co ta druhá tvář? Musíte s ní bojovat?

V prvom rade ďakujem. V druhom rade áno, ženu/ženskosť vnímam ako fungovanie protikladov. A bolo by naivné tvrdiť, že sme dokonalé a vždy iba príjemné a prívetivé, starostlivé a nežné. Aj ja bojujem s mnohými svojimi chybami celý život a som presvedčená, že to tak bude aj naďalej. Ale má to svoj význam. Aspoň viem, že sa mám držať pri zemi a pracovať na sebe. Potom ešte treba mať ešte okolo seba správnych ľudí, ktorí tú „ničivú silu“ dokážu pomôcť skrotiť alebo usmerniť.

Byla jste dříve básnířkou, nebo písničkářkou?

Ako dieťa som sa určite snažila skôr skladať a písať piesne. To boli prvé úsmevné pokusy. Počas dospievania som mala striedavé pesničkárske a básnické obdobia, hoci jedno nikdy nevylučovalo druhé. Momentálne prežívam skôr pesničkársky čas.

Vaše básnická sbírka „Piatok a iné vyznania“ byla charakterizována jako „tajný zápisník tulačky v ochořelém světě, hledání hodnoty slov jako je láska, sen, utrpení, vztah, smíření…“ Takže to vezmeme popořádku: Ráda se touláte v obou světech? Imaginárním i tom reálném?

Som vďačná za možnosť vystupovať a hrať po celom Slovensku, pretože sa tak „túlam“ po mnohých krásnych miestach a dedinkách, kam by som sa asi len tak nevybrala. V imaginárnom svete sa ale túlam rada a určite viac, než v tom reálnom. Veľa námetov potom vychádza práve z pomyselného túlania a z ticha.

Co je pro vás láska?

Láska je pre mňa hľadanie, nachádzanie domova a vracanie sa domov.

A sen? Sníte ráda?

Áno. Snívaním som strávila veľa času, najmä na strednej škole. Myslím, že pokiaľ ako dospelí ľudia zabudneme snívať, môže nás pohltiť všednosť a rýchlosť dní.

Utrpení. Poznala jste ho?

Každý prežíva alebo prežíval čosi ťažké. Potrebujeme byť prepaľovaní, aby sme sa vyčírili. To sa bohužiaľ nedá inak, len cez bolesť.

Vztah. Čím by podle vás měl být? A co by v něm nemělo chybět?

Ako som spomínala, blízky vzťah sa podľa mňa dá najlepšie prirovnať k domovu. Ak v ňom nechýba pokoj, pochopenie a najmä otvorený rozhovor o čomkoľvek – od najobyčajnejších drobností až po vážne témy – človek v ňom rád ostáva, rád sa doň vracia, rád sa preň a v ňom mení a neuteká z neho ani počas búrok… viac či menej skryto všetci túžime po domove.

Smíření. A to se vším?

Bez zmierenia ťažko nájsť pokoj. Ale ak hovorím o zmierení, tak skôr v zmysle prijatia rôznych situácií. Prijatie ale nutne neznamená len pasívny postoj…

Vaše loňské album „Zrkadlo“ je kolekcí písní, které skrývají shodná témata. Berou na sebe podobu tu šansonovou, pop-jazzovou, rockovou, onde mají zase blíže k folku – ostatně inspirace lidovou písní je místy velmi silná. Hrají na ní výteční muzikanti, stejně tak aranžmá jednotlivých písní je nápadité. Kdo určuje, jakou konečnou podobu dostanou?

O finálnej podobe piesní mám zvyčajne pomerne jasnú predstavu. Snažím sa však aj počúvať a prijať názor ostatných hudobníkov, s ktorými spolupracujem, najmä vo veciach, v ktorých sa necítim byť doma. Nie som profi hudobníčka a stále si v tomto ohľade potrebujem rozširovať obzory. Muzikanti, ktorí prijali pozvanie na albume spolupracovať, prispeli svojím jedinečným hudobným cítením. Samozrejme, sú aj chvíle, keď si „postavím hlavu“ a pokiaľ ide o niektoré veci, neustúpim.

Mimochodem oficiální videoklip k vaší písni „Stôl“ je velmi sugestivní. Dostáváme se zpátky k pojmu vztah, nebo, řekněme, pouto. Kam až byste zašla ve snaze zachránit onen pomyslný stůl jako symbol všeho, co lidi spojuje, a nikoli rozděluje? Já už jsem rozbil několik stolů, protože už to jinak nešlo…

Asi aj za hranicu vlastných síl. Zo skúsenosti si trúfnem povedať, že dokážeme zniesť a zvládnuť oveľa viac, než si myslíme…

Jste členkou tvůrčí skupiny Poetica Musica. Můžete nám toto umělecké sdružení přiblížit? Tam nejde pouze o hudbu, že ne?

Tvorivá skupina Poetica Musica je zoskupením mladých ľudí (hudobníci, autori, herci…), ktorí sa snažia hudobnou a poetickou formou reagovať na aktuálne kresťanské témy, na spoločenské dianie, ale spracúva napríklad aj biblické námety. Počas viac než ôsmich rokoch fungovania (hoci pod značkou Poetica Musica oficiálne až od roku 2013) sme vydali 11 rôznych albumov.

Jste vystudovanou tlumočnicí a překladatelkou v anglickém jazyce. Vy osobně v soukromí upřednostňujete anglo-americkou literaturu a hudbu?

Pokiaľ ide o hudbu a literatúru, v mojom prípade je to skôr vec preferencie konkrétnych umelcov, autorov, interpretov, než konkrétneho štýlu, jazyka alebo krajiny. Snažím sa hľadať ľudí, pri tvorbe ktorých si môžem oddýchnuť, načerpať alebo sa niečo naučiť a inšpirovať.

Kdo je vaší nejoblíbenější osobností v hudbě? A v literatuře?

Nemám vyslovene jedného obľúbeného autora… Rada si vypočujem Tori Amos, Fionu Apple, Richarda Müllera alebo aj Beatles, Katku Koščovú, Jara Nohavicu… A pokiaľ ide o knihy, mám rada rôznych slovenských poetov, v próze sa rada vraciam k „jednohubkám“ Bruna Ferrera, alebo k Dostojevskému – to je úplne iný svet…

A tím se dostáváme k oněm obligátním proustovským otázkám. Položím jen tři. Kterou jednu jedinou knihu byste si vzala na pustý ostrov?

Dostojevského Idiota. Alebo poslednú básnickú zbierku Milana Rúfusa…

A kterou nahrávku na LP či CD? Také pouze jednu?

V súčasnosti album Richarda Müllera 55.

Nejoblíbenější barva? A proč?

Tmavomodrá kvôli hĺbkam a tajomnu oceánov.

Napište komentář

E-mail nebude publikován

Tato stránka používá Akismet k omezení spamu. Podívejte se, jak vaše data z komentářů zpracováváme..